VATIKÁNSKA SEDMA: Ako na omši nestratiť vieru

Aj keď sa slovenskému katolicizmu oprávnene vyčíta určitá zvykovosť a stádovitosť, minimálne v oblasti liturgie nám to pomohlo uchrániť sa nezdravej originality.

Neveriaci, ktorý vstúpi do talianskeho kostola počas liturgie, musí byť poriadne zmätený. Keď jedni stoja, druhí sedia, keď sa tí postavia, prví pokľaknú. Ak má byť omša obrazom rodiny, ktorá sa schádza okolo jedného stola, tak musí ísť naozaj o domotanú rodinu. Nehovoriac o tom, že kňaz musí omšu často zvládať sám, bez asistencie miništrantov či organistu.

Profanizácia posvätna

Koncom minulého roka sa v miestnych kníhkupectvách objavila kniha, ktorá svojím názvom triafa do živého – Ako ísť na omšu a nestratiť vieru. Za ironickým úškrnom sa však skrýva seriózny autor, konzultor Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí Nicola Bux (na obr.). Kniha je nielen historickým a teologickým, ale predovšetkým praktickým sprievodcom po svete katolíckej liturgie. Určená je nielen jej účastníkom, ale aj vysluhovateľom, kňazom. Obom skupinám autor vystavuje kritické zrkadlo, keď tvrdí, že dnešná liturgia sa dostala do krízy, pretože Boha z jej centra vytlačila ľudská kreativita. „Jej ríty a symboly sú desakralizované alebo nahradené profánnymi gestami,“ píše Bux.

Netvrdí pritom nič iné ako jeho šéf, prefekt spomínanej liturgickej kongregácie, kardinál Antonio Canizares Llovera. „Musíme oživiť ducha liturgie a v tomto ohľade sú príznačné gestá zavedené do pápežských bohoslužieb: orientácia liturgického diania, kríž v centre oltára, prijímanie pokľačiačky, gregoriánsky chorál, priestor pre ticho, krása sakrálneho umenia. Nevyhnutné a naliehavé je podporiť aj eucharistickú adoráciu: v prítomnosti skutočného Pána nemožno nič iné ako zostať v adorácii,“ uviedol v rozhovore pre denník Il Giornale 65-ročný španielsky kardinál. A aj keď to priamo nespomenul, novým prvkom je aj posilňovanie latinčiny.

Nové liturgické hnutie

Mnohým sa tieto zmeny javia ako návrat katolíckeho triumfalizmu a predkoncilovej mentality, no Benedikt XVI. v nich vidí spôsob, ako vrátiť na oltár Boha a zosadiť človeka. Zmenu „liturgickej mentality“ sa pápež nesnaží dosiahnuť nariadeniami, ale osobným príkladom. Kardinál Canizares Llovera zároveň otvorene konštatoval, že pápež jeho „ministerstvu pre liturgiu“ zadal úlohu rozhýbať nové liturgické hnutie v zhode s nariadeniami Druhého vatikánskeho koncilu a stáročnej liturgickej tradície. Pretože, slovami „malého Ratzingera“, ako prezývajú kardinála Canizaresa Lloveru, „pokoncilová liturgická reforma bola realizovaná s veľkým chvatom. Boli tam prítomné najlepšie úmysly a túžba aplikovať normy Druhého vatikánskeho koncilu, ale bola tam aj veľká unáhlenosť“.

Takáto obnova liturgie si prirodzene vyžiada nielen novú formáciu kňazov, rehoľníkov, seminaristov či laikov, ale aj revíziu niektorých textov a pastoračnú obnovu kresťanskej iniciácie. Pri kongregácii má zároveň vzniknúť nová sekcia venovaná sakrálnej hudbe a umeniu.

A čo s kázňami?

V závere Buxovej knihy dostal priestor aj známy katolícky intelektuál Vittorio Messori, ktorý si na mušku vzal kazateľské výkony kňazov. Základný problém vidí v používanej terminológii a za príklad kladie Dona Bosca, ktorý svoje kázne vždy konzultoval so svojou matkou Margheritou, jednoduchou ženou ovládajúcou lepšie miestne nárečie ako spisovnú taliančinu. „Vďaka jednoduchým a účinným homíliám sa svätý Ján Bosco stal skutočným lídrom komunikácie a ľudovej kultúry,“ konštatuje Messori.

Aj v tejto oblasti ponúka Benedikt XVI. svoj príklad – namiesto vtipov a príbehov pre slabomyseľných jeho homílie začínajú aj končia pri vypočutom slove Božom.

Imrich Gazda, Rím

Ilustračné foto: escucharlavozdelamor.blogspot.com, libreriafedecultura.com