Ján z Damasku a jeho príbeh, ako čeliť nenávisti a nepriazni

Ján z Damasku a jeho príbeh, ako čeliť nenávisti a nepriazni

Sv. Ján Damaský a sicílsky mních Kozma, ktorý sa stal jeho adoptovaným bratom. Foto: katherinesandersicons.com

Ján Damaský, najvýznamnejší kompilátor a systematik končiaceho sa obdobia cirkevných otcov, požíva veľkú vážnosť na kresťanskom Východe i Západe.

Ján Damaský, najvýznamnejší kompilátor a systematik končiaceho sa obdobia cirkevných otcov, požíva veľkú vážnosť na kresťanskom Východe i Západe. Vo svojom spise Prameň poznania (Pegé gnóseos) nechce napísať nič zo svojej hlavy, ale – ako sám hovorí – „podľa možnosti stručne podať a vyhotoviť krátke spracovanie toho, čo vypracovali vynikajúci učitelia“ (dialect. proem. 60-62).

Keďže Ján skvele uskutoční tento zámer, ankyrský metropolita Makarios (1397 – 1405) prichádza k záveru: „Keď uvádzam Damaského, uviedol som spolu všetkých učiteľov a teológov. Lebo tento je ústami a tlmočníkom všetkých teológov“ (Contra Barlaam 35). 

Z dôvodu tohto kompilátorského a hermeneutického výkonu je Jánovo celkové dielo už čoskoro intenzívne recipované na Východe, zatiaľ čo smerodajní západní teológovia od 12. storočia zapracúvajú do svojich teologických konceptov predovšetkým jeho „Výklad viery“ ako autentický hlas gréckych otcov. Tieto dejiny recepcie sú dôvodom, prečo je Ján Damaský až do dnešného dňa prítomný vo výskume a učení všade vo svete (1). 

Pramene k životopisu Jána Damaského

Popri správach z gréckeho Synaxára siahajúcich do 10. až 11. storočia (2) informujú štyri hagiografické životopisy (vita) o živote Jána Damaského. Najstarší opis jeho života by mohlo obsahovať dielo vzniknuté asi v polovici 9. storočia, no chronologicky veľmi nespoľahlivé, v ktorom sa pred životopisom Kozmu z Majumy nachádza Jánov životopis.

Druhý grécky životopis pochádza asi od jeruzalemského patriarchu Jána VII. († 966/69; ďalej: gr. vita). Jeho základom je stratený arabský životopis, ktorý slúži ako predloha aj pre v roku 1084/85 vzniknutý Jánov arabský životopis od mnícha Michala (ďalej: arab. vita). Na Michalovom diele sa napokon zakladá – sprostredkovane skrze stratený grécky preklad adanského metropolitu Samuela – gruzínsky životopis od Efréma Mtsirého, napísaný okolo roku 1100, pričom tento životopis sa výrazne odchyľuje od Michala. Všetky tieto životopisy vznikli dávno po Jánovej smrti a ako hagiografické diela obsahujú legendické črty. Napriek tomu sa ich správy dodnes javia ako historicky osvojiteľné.

Ikona sv. Jána Damaského z počiatku 14. storočia z gréckeho kláštora na Athose. Foto: wikimedia

„Ďalšie biografické správy o Jánovi sú roztrúsené v jeho dielach, v horose [rozhodnutí]  ikonoklastickej synody v Hierei (754), v aktoch druhého ekumenického koncilu v Nicei (787), v byzantskej kronike od Teofána († 818), ktorá vznikla  koncom roka 814, ako aj v ďalších prameňoch hagiografického a hymnografického charakteru“ (3).

Jánovo detstvo a vzdelávanie

Jánovo rodné mesto Damask je od roku 635/36 pod islamskou vládou. Od roku 661 vládnuci Umájjovci najskôr veľkoryso tolerujú kresťanských obyvateľov, priznávajú im značné slobody a tiež – pre nedostatok vlastného administratívneho personálu – využívajú kompetencie kresťanskej hornej vrstvy pre svoj vládny systém. Preto si Jánova rodina dokáže udržať postavenie, ktoré mala počas vlády východorímskych cisárov: Jánov starý otec Mansúr naďalej zostáva najvyšším finančným úradníkom provincie a takisto aj Jánov otec Sargún vykonáva tento úrad. V tom období sa len v centre Damasku nachádza 35 až 40 kostolov. Patria väčšinou melchitskej cirkvi, ktorá je v cirkevnom spoločenstve s východorímskou ríšskou cirkvou a hlási sa k nej aj Jánova rodina.

V tomto prostredí sa okolo roku 665 narodí Ján ako syn vysokého finančného úradníka Sargúna ibn Mansúra. Je dosť možné, že ihneď dostane dve mená: arabské meno Mansúr podľa svojho starého otca, ktoré ho označí za prvorodeného, a kresťanské meno Ján, ktoré mu dajú pravdepodobne už pri krste, a nie až pri vstupe do kláštora. Isté je, že Ján bol pokrstený ako malé dieťa a má prinajmenšom jedného brata.   

Ako to bolo bežné v tej dobe v mestskej hornej vrstve, Jánov otec zaobstará na vzdelávanie svojich synov domáceho učiteľa. Nájde ho v osobe veľmi učeného sicílskeho mnícha Kozmu, ktorého mu daruje kalif spomedzi zajatých kresťanov a ktorý od tej chvíle vyučuje Jána a jeho adoptovaného brata Kozmu. Keďže učebná látka sa dá zistiť z neskoršieho diela oboch bratov, príslušná správa z arabského životopisu znie pomerne hodnoverne:

Od Kozmu sa naučili „v krátkom čase všetky vedy a dospeli v nich k cieľu. Mám na mysli vedu gramatiky, filozofie, astronómie, geometrie. Ich pozornosti neunikla žiadna kniha o týchto vedách, všetky sa naučili naspamäť. Osvojili si celkový okruh vzdelania siahajúceho do gréčtiny a ponorili sa do hĺbky božských Písem. [...] Toto skúmať je možné tomu, ktorý túži dozvedieť sa to, čo sme uviedli, a spoznať ich dokonalosť vo všetkých vedách. Keď si totiž prečíta hymny, kánony a spisy, ktoré napísali, tak sa dozvie, ako ďaleko boli [pokročilí] vo vede a v bázni pred Bohom“ (arab. vita 5)

Kozma teda vyučuje bratov nielen v predmetoch enkyklios paideia bežných v tej dobe v gréckom kultúrnom priestore, ale uvádza ich aj do Svätého písma a tým zaiste aj do kresťanskej teológie. Okrem toho mohlo v duchovnom prostredí Damasku dochádzať aj k stretnutiam s predstaviteľmi arabskej poézie (4).

Ján v štátnej a cirkevnej službe v Damasku a Jeruzaleme

Po smrti svojho otca sa aj Ján v Damasku usiluje o kariéru v štátnej správe a prevezme pravdepodobne rozličné vedúce úlohy.

Tak sa stane „sekretárom emira mesta a prednostom pri ňom a dôverníkom jeho tajných a verejných záležitostí, jeho prikazovania a zakazovania“ (arab. vita 6).

Či časom Ján dosiahne ešte nejakú vyššiu pozíciu, alebo v gr. vita ide o preháňanie alebo zámenu, to sa nedá jednoznačne objasniť: v každom prípade gr. vita označuje Jána ako prvého poradcu (protosýmboulos) kalifa Abd al-Malika († 705), čo by poukazovalo na senzačný postup. Keď však za kalifa Walída I. (705 – 715) grécky úradný jazyk musí ustúpiť arabskému, znamená to asi aj koniec Jánovej činnosti, pretože od toho času prevezmú vyššiu administratívu moslimskí Arabi.

Arabská ikona sv. Jána Damaského. Foto: wikimedia

Vzhľadom na rastúce represálie voči kresťanom sa Ján spolu so svojím adoptovaným bratom Kozmom vydá asi okolo roku 705/6 z Damasku do Jeruzalema, stane sa tam alebo na okolí – pravdepodobne v lavre sv. Sábu – mníchom a skompletizuje si svoje teologické vzdelanie pod vedením jeruzalemského patriarchu Jána V. Najneskôr pred vypuknutím sporu o úcte obrazov (726 – 843) ho tento vysvätí za presbytera jeruzalemského chrámu Anastasis a takto získa vynikajúceho spolubojovníka proti nepriateľom obrazov.

Na základe jeho mnohých kázní a liturgických hymnov sa to javí tak, že Ján pôsobil v jeruzalemskom prostredí aj pastoračne a kazateľsky a ako blízky dôverník patriarchu patril k jeho vedúcim presbyterom. Azda tam Ján pôsobí aj ako učiteľ na „vyššej škole“, lebo vo svojich majstrovských systematických dielach, ktoré píše z poverenia od rozličných biskupov, akoby siahal po svojej vyučovacej látke. V prospech tejto hypotézy hovorí aj Teofánova kronika († 818), kde je Ján označený ako „zlatý prúd“ (chrysorras)“ a „najlepší učiteľ“ (didaskalos aristos), ktorý žiari doďaleka v reči a životom (5).

Posledné Jánove roky, jeho smrť, odsúdenie, rehabilitácia a skorá úcta ako svätca

Na základe svojich polemických diel proti ikonoklazmu, nechalcedónskym konfesiám a islamu Ján po smrti svojho priateľa patriarchu Jána V. († 735) upadne, tak sa zdá, do nemilosti. Asi preto a pre svoj vysoký vek sa stiahne späť do svojho kláštora, podnikne revíziu niektorých svojich diel a čoskoro nato – medzi rokmi 744 až 754 – zomrie.

Na ikonoklastickej synode v Hierei, zvolanej v roku 754, Jána nazývajú pohŕdavo Mansúr a posmrtne ho odsúdia; lebo synodálni otcovia aklamujú ikonoklastickému cisárovi Konštantínovi V. takto:

„Povýšenosť Germána, Juraja a Mansúra, heretických mužov, ste Vy zničili.  Germánovi [z Konštantínopolu (†733)], dvojakému v reči, ctiteľovi dreva [= ctiteľovi obrazov], anatéma! Jurajovi [z Cypru], jeho stúpencom, falšovateľovi učenia otcov, anatéma! Mansúrovi, nositeľovi zlého mena, priateľovi Saracénov, anatéma. Mansúrovi, služobníkovi obrazov a falšovateľovi, anatéma! Vysmievačovi Krista a úlisnému nepriateľovi ríše Mansúrovi anatéma! Učiteľovi bezbožnosti a nesprávnemu vykladačovi Svätého písma Mansúrovi anatéma! Trojica zvrhla všetkých troch“ (Akty synody v  Hierei, citované v aktoch druhého ekumenického koncilu v Nicei (787), 6. zasadanie).

Ján Damaský pri práci, typografia z roku 1646. Foto: wikimedia

Avšak v roku 787 Jána rehabilitujú na druhom ekumenickom koncile v Nicei spolu s tými, ktorí boli s ním odsúdení, a konciloví otcovia ho ocenia úctivou aklamáciou:

„Pravovernému Germánovi večná pamiatka! Jánovi a Jurajovi večná pamiatka! Ohlasovateľom pravdy večná pamiatka! Trojica oslávila všetkých!“ (Akty druhého ekumenického koncilu v Nicei, 7. zasadanie).

Už na začiatku 9. storočia Jána označujú ako blaženého (hosios), najúctyhodnejšieho  (timiotatos) či bohonoscu (theoforos) a tak ho posúvajú do blízkosti svätých. Do prvej polovice 9. storočia siahajú aj najstaršie miniatúry v Codex Par. gr. 923, ktoré stvárňujú Jána raz s nimbom a inokedy ako píšuceho mnícha. Jánova pamiatka sa slávi v palestínskom kalendári už okolo roku 973/86 4. decembra, v pravdepodobný deň jeho smrti, ktorý prevzala aj rímskokatolícka cirkev do svojho obnoveného kalendára ako spomienku svätca (6).

Poznámky:

  1. RICHTER, Gerhard (preklad/úvod/komentár), Johannes von Damaskos. Philosophische Kapitel (= Bibliothek der griechischen Literatur 15) Stuttgart 1982, 32-62 (podrobný opis dejín recepcie Jánových diel).
  2. Synaxárové správy sú podľa HOFMANN, Johannes, Kalender, Martyrologium, Menologion, Synaxarion, in: DÖPP, Siegmar/GEERLINGS, Wilhelm (Hg.), Lexikon der antiken christlichen Literatur, Freiburg Basel Wien 2002, 419n; tu 420 krátke životopisy svätých v gréckej minei.
  3. PETRYNKO, Oleksandr, Der jambische Weihnachtskanon des Johannes von Damaskus. Einleitung-Text-Übersetzung-Kommentar (= Jerusalemer Theologisches Forum 15) Münster 2010, 56.
  4. Porov. PETRYNKO, Oleksandr, Der jambische Weihnachtskanon des Johannes von Damaskus, 58-67.
  5. Porov. PETRYNKO, Oleksandr, Der jambische Weihnachtskanon des Johannes von Damaskus, 68-79.
  6. Porov. PETRYNKO, Oleksandr, Der jambische Weihnachtskanon des Johannes von Damaskus, 68-79.

 

Vychádza so súhlasom autora. Z nemčiny preložil Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo