Svoj život zasvätili Bohu, no nie sú rehoľníci. Navonok žijú obyčajne, chodia do práce, venujú sa záľubám, majú svojich kamarátov a priateľov a vyzerajú ako single. No hoci o tom nahlas nesmú hovoriť, z mnohých to duchovno priam vyžaruje.

Pani Simona (meno sme zmenili z dôvodu utajenia) je jednou z nich. Charizmatická a vzdelaná žena je členka sekulárneho inštitútu Spoločnosť svätej Uršule a vedie takýto zasvätený život už 30 rokov. Má zamestnanie, ktoré ju napĺňa, býva vo svojom byte, veľa cestuje, číta, študuje a modlí sa. A predovšetkým celkom skryto vykonáva svoj apoštolát.

Nie sme rehoľa pre civilov 

O sekulárnych inštitútoch sa dnes hovorí veľmi málo. Ide o istú formu zasväteného života. V akom zmysle?

Pre väčšinu ľudí je sekulárny inštitút dosť neznámy pojem. Pritom zasvätený život žitý vo svete má svoje pevné miesto v cirkvi. Medzi nami sú ľudia, ktorí sa snažia nasledovať Ježišov život trošku intenzívnejšie alebo viac zblízka. Ide o iný spôsob prežívania krstu než u bežného pokrsteného človeka. Zasvätený život v sekulárnom inštitúte je charakterizovaný hlavne tým, že sa v ňom človek výslovne zaväzuje dodržiavať evanjeliové rady.

Čo to znamená?

To znamená čistota, chudoba a poslušnosť. Čistota pre nebeské kráľovstvo. Chudoba, ktorá značí, že človek síce uznáva hodnoty tohto sveta, ale chce ich využívať naozaj viac a plnšie pre Božie kráľovstvo. A poslušnosť ako radikálne založenie života na hľadaní a plnení Božej vôle.

Nie je v tom teda zahrnutá poslušnosť nejakej inštitúcii, ale iba Bohu?

Poviem to ináč. To, o čom som hovorila, sú evanjeliové rady. V priebehu histórie sa vyvinuli skutočne rôzne formy zasväteného života. Kedysi v minulosti to boli najprv pustovníci. Potom je to mníšsky život. Dnes ľudia najviac poznajú rehole, rehoľníkov.

Rehoľníci sú charakterizovaní tým, že sa zaväzujú dodržiavať tieto evanjeliové rady tzv. profesiou, teda celoživotnými záväzkami, ktoré sú prijaté cirkvou. Okrem toho majú spoločný život, bratskú komunitu a spoločnú činnosť, ktorú vyvíjajú.

Iné formy zasväteného života, ktoré existujú, asi najkrajšie vyjadruje Kódex kánonického práva. Paradoxne, pretože je to skôr právnický dokument. No hovorí sa v ňom, že každá forma zasväteného života sprítomňuje iný úsek Ježišovho života.

Ako?

Rehoľníci sprítomňujú apoštolov zhromaždených okolo Ježiša, ktorý ohlasoval evanjelium, keď ich vysielal po dvoch do sveta, a pokračujú v jeho šľapajach konaním dobra. Kade chodia, tam robia dobro. To znamená: uzdravujú a učia. Ide o sprítomňovanie tohto verejného Ježišovho života.

Lenže Ježiš verejne účinkoval len približne tri roky.

Existujú ľudia, ktorí sprítomňujú iné obdobia jeho života. To sú napr. pustovníci, ktorí sa orientujú na Ježišov pobyt na púšti.

A napokon sú ľudia, ktorí majú na zreteli 30 rokov Ježišovho života v Nazarete. Títo sa snažia sprítomňovať Ježišov život tak, ako ho žil v tom období on. To znamená, že sa ničím nelíšil od iných, vykonával bežné práce, ale jeho život bol plne darovaný Bohu.

Je to forma, ktorá bola v prvotnej cirkvi pomerne bežná, aj keď sa inak volala. Niektorí ľudia zostávali slobodní pre Božie kráľovstvo a neodišli niekam do ústrania, skrátka nežili inak ako ostatní kresťania. Neskôr tento spôsob života zanikol.

Až v 16. storočí sa snažila obnoviť pôvodnú formu zasväteného života Angela Merici, ktorá v skutočnosti vytvorila niečo vývojovo nové. Chcela umožniť zasvätiť sa Bohu tak ako panny v pôvodnej cirkvi, teda bez toho, aby sa zavreli do kláštora, bez toho, aby sa zmenil ich spoločenský status.

Keď bola slúžka, mala zostať slúžkou, keď bola meštianska dcéra, mala zostať meštianskou dcérou. No tieto ženy napriek tomu, že nepodliehali nejakému existujúcemu rádu alebo reholi a spravovali si svoje veci samy, nezostali osamelé. Angela Merici pre ne vytvorila Spoločnosť sv. Uršule. Bol to prvý sekulárny inštitút.

Slovné spojenie sekulárny inštitút znie trochu nevábne...

Áno. Je to komplikované slovo, ktoré ľudia nemajú radi, lebo „sekulárny“ evokuje čosi „sekularizované“. Pritom ide o niečo úplne iné. Je to inštitút, spoločenstvo, ktoré zostáva vo svete. Nevytvára si žiadne špeciálne podmienky pre život.

Spoločnosť, ktorú založila Angela Merici, funguje teda od 16. storočia až do súčasnosti?

Áno. Táto prvá forma pretrvala aspoň na jednom mieste neprerušene dodnes. Veľký rozmach zaznamenala v 19. storočí. V 20. storočí sa ukázala táto potreba byť začlenený, ponorený do sveta a neodlišovať sa veľmi aktuálna, pretože svet začínal odmietať rehoľníkov. A predsa sprítomňovať Ježišov život aj cez osobné zasvätenie sa je potrebné všade. Preto začali vznikať takéto spoločenstvá, ktoré Pius XII. v Provida Mater Ecclesia schválil a nazval ich sekulárne inštitúty.

Koľko ich je dnes?

Dnes ich je naozaj veľmi veľa – presne 214 sekulárnych inštitútov, v ktorých sa združuje zhruba 32 500 členov. Majú svoje nezastupiteľné miesto v štruktúre cirkvi a svoju vlastnú úlohu.

Čo je cieľom zasvätených osôb v sekulárnych inštitútoch?

Zasvätené osoby majú ísť tam, kde sa nedostane kňaz a rehoľník. To je jedna úloha. Druhá úloha je ukázať, že sa dá žiť radostne a naplno podľa evanjelia aj bez toho, aby sme si vytvárali umelé podmienky. To znamená, že evanjelium je pre každého človeka v každej situácii.

A tretia, veľmi dôležitá úloha, ktorú práve vyzdvihuje terajší pápež František, je, aby sa tieto osoby angažovali pri budovaní a pretváraní tohto sveta podľa evanjelia. To znamená, že majú vykonávať dobre svoju prácu a budovať tento svet podľa Kristovho učenia. Toto je ich hlavná náplň.

Teda byť poctivými v zamestnaní?

Áno, to predovšetkým. Podľa evanjelia majú pretvárať inštitúcie, v ktorých sú. Tu však nejde o otvorený apoštolát, nejde o evanjelizáciu, pastoráciu, katechézu. Ale o žitie v duchu evanjeliových zásad.

Pre koho je vhodný takýto zasvätený život vo svete?

Jednou z nutných podmienok človeka, ktorý chce takto žiť, je nielen to, aby túžil naplno patriť Bohu. Nesmie sa z neho totiž stať rehoľník v civile. Musí mať vášeň a záujem pre záležitosti tohto sveta.

V jednej poľskej publikácii som čítala pekné vyjadrenie: Ak túžiš naplno patriť Bohu, darovať sa mu celkom prostredníctvom evanjeliových rád, no pritom si uvedomuješ, že by nebolo správne opustiť svoje zamestnanie, svoju prácu, svoju situáciu, tak nie si blázon a nie je to nedostatok veľkodušnosti. Takýchto bláznov je viac, tvoje miesto je v sekulárnom inštitúte.

Keď sa pozrieme do histórie, nájdeme asi aj iné výrazné osobnosti okrem Angely Merici.

Áno, aj pred ňou sme mali významné osobnosti, ktoré zostali vo svete a patrili Bohu. Taký hádam najznámejší príklad je Katarína Sienská, ktorá je tiež spolupatrónkou Európy. Ona bola dominikánska terciárka. Terciári fungujú aj v súčasnosti. František si uvedomil a Dominik takisto, že sú ľudia, ktorí jednoducho nepôjdu do ich spoločenstva. Pretože buď majú rodinu, sú manželia, alebo by to nebolo pre nich vhodné. A vytvoril pre nich tretí rád. Tieto tretie rády dodnes existujú.

Ilustračné foto: Flickr.com/ashley rose

Je nejaký rozdiel medzi tretími rádmi a sekulárnymi inštitútmi?

Tretí rád znamená, že jeho členovia sa riadia duchovnosťou rehole a sú riadení rehoľníkmi. Sekulárne inštitúty si svoje veci spravujú samy a nezávisle. Majú svoje pravidlá a ide o zasvätený život presne tej istej kvality, ako je v reholi.

Majú záväzky prijaté cirkvou, čiže aj keby ich niekto skladal len pred predstaveným a dvoma svedkami alebo – ako zvyčajne – v uzavretom kostole, nemôže ich rozviazať kňaz v tzv. vnútornom fóre, teda na spovedi.

Záväzky evanjeliových rád v sekulárnom inštitúte môže rozviazať jedine verejné fórum, to znamená kongregácia alebo biskup, podľa toho, či je pápežského alebo diecézneho práva.

Čiže je to porovnateľné s tým, keď rehoľník odchádza z rehole...

Áno, je to presne to isté. V tomto nie je žiaden rozdiel.

Líši sa spôsob života v jednotlivých sekulárnych inštitútoch?

Stanovy, ktoré určujú, ako sa budú žiť záväzky evanjeliových rád, majú jednotlivé sekulárne inštitúty rôzne. Nakoľko viem, minimálne tri sú také, čo majú charizmu sv. dona Bosca. Iné majú mericianskú, jezuitskú alebo inú.

Dlho som sa hádala s Bohom

Ako a prečo ste sa vy osobne rozhodli vstúpiť do sekulárneho inštitútu?

Ja som, samozrejme, o sekulárnych inštitútoch nemala potuchy. Pamätám si, že som asi ako tínedžerka čítala životopis svätej Angely Merici. Veľmi sa mi páčila zvlášť tá duchovnosť, povedala som si, že toto je niečo pre mňa. Charizma Angely Merici je veľmi optimistická, ženská a spája kontempláciu, intenzívny život modlitby s normálnym životom, činnosťou.

Vtedy som mala asi 15 rokov. Roky bežali, a keď som si riešila svoje problémy so spovedníkom v osemnástke, odporučil mi, aby som ešte počkala. Ako prváčka na vysokej škole som mala možnosť vstúpiť k vincentkám. Ale spovedník mi opäť povedal – žiadne také, najprv skonči vysokú školu. Medzitým som bola zamilovaná, samozrejme, každý si hľadal známosti a ja s odstupom času vidím, aké je dôležité, aby sa mladý človek cítil voľný.

V knihe Kresťan by mal byť hrdinom sa mi veľmi páčilo, že Cyril Vasiľ sa tak bezpodmienečne spoliehal na Boha. Ja som takisto vysokú školu prežívala s tým, že veď Pán Boh mi ukáže, čo mám robiť. Nebránila som sa kontaktom s chlapcami, ale zároveň som si všimla, že keď sa nejaký vzťah rozpadol, vôbec to neprežívam tak tragicky ako iní okolo mňa.

Kedy ste začali povolanie naplno riešiť?

Keď som skončila vysokú školu, povedala som si, že teraz je už naozaj čas to riešiť. Počas výletu na Magure cez prázdniny som sa porozprávala s jedným kňazom a on mi veľmi rozumne vysvetlil, že rozhodnúť sa musím ja.

Nemôžem čakať, že mi niekto povie – choď tam alebo rob toto. Nie. Vstup do rehole musí byť moje slobodné rozhodnutie. Tiež mi povedal, že podľa toho, ako ma sleduje v kolektíve, vidí, že potrebné vlastnosti pre zasvätený život mám.

Myslel, pravdaže, na rehoľu, iné mi nenapadlo. V ten večer – na to nezabudnem, to bol predvečer 15. augusta a inak deň môjho obľúbeného svätého Maximiliána Kolbeho – som sa modlila a povedala som Bohu: Dobre, Ježiš, chcem ti patriť. Chcem byť tvoja a kde a ako, tak to už je na tebe.

O rok neskôr som sa vo Weimare stretla so živou uršulínkou, rehoľnicou. Samozrejme, okamžite som zareagovala, zrejme si všimla môj záujem, dala mi kontakt a začalo sa moje spoznávanie svätej Angely Merici.

Chcela som sa stať naozaj rehoľnicou. Ibaže po niekoľkých rokoch, keď už som bola kandidátka, sa vyžadovalo na jeden rok žiť bez kontaktu s príbuznými. To bola podmienka pre tajný vstup. A keďže moja mama mala dosť svojskú povahu a v žiadnom prípade jej nebolo možné povedať, že sa rok neuvidíme, uvedomila som si, že to nemôžem splniť. Týždeň pred začatím noviciátu som povedala sestre, čo nás mala na starosti, že je mi veľmi ľúto, ale nemôžem.

Ako ste to vyriešili?

Bola som nešťastná. Dlho som sa hádala s Pánom Bohom: Na jednej strane mi ukazuješ niečo krásne a na druhej mi to berieš. Spiritualita sv. Angely sa mi veľmi páčila.

S Bohom ste si teda vymieňali názory a čo bolo ďalej?

Áno, zdalo sa, že Boh nechce, aby som bola uršulínka. Tak aký je to poriadok? Hádala som sa s ním. No počas jednej situácie, keď som tak chvíľu premýšľala, som si zrazu uvedomila, že mne Boh nikdy v úvodzovkách nepovedal, že zo mňa bude rehoľnica. To, čo ma vždycky priťahovalo, ešte od detstva, bolo patriť Ježišovi, byť jeho.

Tak mi napadlo – a čo keď Boh jednoducho chce, aby som pracovala tu, kde som sa zamestnala? Bol to rok 1978, ťažká totalita. Čo keď Boh chce byť naplno v mojom srdci tak, že zostanem presne tam, kde som? Čo keď mu mám naplno patriť bez vonkajšieho záväzku? Veď on tu bude aj tak prítomný, bude tu pôsobiť. Čo keď Boh chce odo mňa iba toto?

Vtedy som si prvýkrát v živote uvedomila definíciu sekulárneho inštitútu bez toho, aby mi to niekto povedal a aby som vedela, že také niečo existuje.

Čo to pre vás znamenalo?

Konečne som našla pokoj. Krátko nato mi ponúkli sestry uršulínky z poľštiny preložené stanovy sekulárneho inštitútu, ktorý je vlastne pravým pokračovaním toho, čo Angela Merici založila. Ponúkli mi to ako prechodné riešenie. No keď som si to prečítala, zistila som, že je to to, čo žijem, čo chcem žiť. Samozrejme, hneď som súhlasila, ale upozornila som ich, aby nečakali, že sa k nim vrátim. V roku 1980 sa začalo moje prípravné obdobie.

Ako teda vyzerá vstup do sekulárneho inštitútu?

Kódex kánonického práva rozdeľuje zasvätený život do dvoch veľkých celkov. Sú to inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.

Inštitúty zasväteného života majú spoločný úvod a potom sa delia na rehole a sekulárne inštitúty. To znamená, že presne tak ako v reholi, aj v sekulárnom inštitúte musia nasledovať po orientácii v povolaní dva roky prípravného skúšobného obdobia. V reholi je to noviciát, v sekulárnom inštitúte je to skúšobná probácia alebo skúšobné obdobie. Po ňom musí nasledovať minimálne päť rokov dočasných záväzkov, po ktorých uplynutí môže človek slobodne odísť.

Cieľom je, aby si takýto spôsob života aj samotné spoločenstvo odskúšal a aby zistil, či je to naozaj preňho to pravé. V konečnom dôsledku je kandidát teda minimálne sedem rokov v sekulárnom inštitúte, kým dôjde k definitívnemu zasväteniu sa.

Dodržiavanie duchovných zásad sa v reholi a v sekulárnom inštitúte asi trochu líši...

Pochopiteľne, inak sa žijú záväzky evanjeliových rád v reholi a inak sa žijú v sekulárnom inštitúte.

Zaujímavé je, že keď Angela Merici diktovala v 16. storočí svoju regulu, vystihla ich tak, že okrem možno jednej alebo dvoch viet netreba meniť dodnes nič a inšpirujú sa nimi prakticky všetky sekulárne inštitúty.

Čo konkrétne sa rozumie pod čistotou, poslušnosťou a chudobou?

Čistota ako sloboda pre Božie kráľovstvo je chápaná ako nezištná láska. Nestačí, že sa nevydám, že si dávam pozor na hriechy proti 6. Božiemu prikázaniu. Mám naplno žiť lásku agapé, ktorá dáva a nikoho si k sebe nepúta. Sv. Angela to nádherne vyjadrila, že uršulínka má vnášať lásku, pokoj, mať čisté, zdravé, milujúce medziľudské vzťahy. To je obsah záväzku čistoty.

Angela dáva na prvé miesto poslušnosť, lebo všetko sa začína tým, že Boh ma volá a ja odpovedám. Nie je chápaná tak, že urobím, čo mi predstavený povie, je to poslušnosť 24 hodín denne. To znamená poslušnosť Bohu, cirkvi, v zamestnaní, aj svojmu telu, keď nevládze, poslušnosť vo všetkých rozmeroch života. Nerobím veci preto, že musím, ale preto, že chcem spoznávať a plniť Božiu vôľu.

A chudoba?

Čo sa týka chudoby, platí pravidlo, že by som sa nemala líšiť od prostredia, v ktorom žijem. Pamätám si, ako ma zarazilo, keď som mala v roku 1996 možnosť zúčastniť sa prvýkrát na celosvetovej konferencii sekulárnych inštitútov v Sao Paule v Brazílii.

Pri tej príležitosti sme sa, samozrejme, stretli s miestnymi sestrami, ktoré tam žili. Všimla som si, že v jednom spoločenstve je otrhaná černoška aj parádne oblečená dáma. A vtedy som si uvedomila, že je to v poriadku. Ony sú sestry a každá žije v inom prostredí. Isteže si pomôžu, aby tá chudobnejšia neumrela od hladu.

Ako je to vo vašom prípade?

Aj ja musím splynúť so svojím prostredím, v ktorom som. Samozrejme, na rozdiel od toho, ako to funguje v reholi, vlastním majetok. No zodpovední by mali vedieť o našej ekonomickej situácii. Je to kvôli tomu, aby sme si vedeli aj navzájom pomôcť.

Angela Merici (Foto: Flickr.com/Sint -Katelijne-Waver)

Ako prebieha celoživotné zasvätenie sa? Vy ste ho absolvovali pravdepodobne ešte počas socializmu.

Áno. V roku 1987 v Trnave. Prebiehalo to v súkromí, v dome, kde žili síce sestry, ale nebol to kláštor. Prišli sme potajomky, aby nás nevideli, kňaz sa objavil až neskoro večer za tmy. V noci bola sv. omša. Celé sa to odohrávalo krátko po tom, čo na Kvetnú nedeľu boli zatknutí františkáni. Kňaz nám hovoril: Ja som si myslel, že neprídete.

Ako vyzerá vaše slávenie sviatkov dnes? Po páde komunizmu sa to asi trochu zmenilo.

Teraz je to inak, líši sa to od inštitútu k inštitútu. U nás je to tak, že keď máme nejakú veľkú slávnosť, snažíme sa, aby bola aspoň v kaplnke alebo v kostole. Keďže máme tú istú duchovnú Matku, tak vzťahy so sestrami uršulínkami sú veľmi dobré, slávnosti preto prebiehajú buď u nich, alebo keď ten, kto má slávnosť zasvätenia, sa s tým zdôverí svojmu farárovi, máme často možnosť stretnúť sa súkromne v zavretom kostole. Samozrejme, teraz sa to už nerobí v noci.

Do akej miery majú kompetenciu kontrolovať vás vaši predstavení?

Mám sa držať Božích a cirkevných prikázaní a usmernení v stanovách. V sekulárnom inštitúte sú ľudia, ktorí sú istým spôsobom zodpovední za členov, ale tí mi napríklad – na rozdiel od rehole – nemôžu prikázať, že sa musím presťahovať niekde inde. To nie je v ich kompetenciách, lebo nemôžu mať prehľad o všetkom, keďže nemáme spoločné diela ani rovnakú profesiu.

Kontrolovať ma teda nemôžu. Môžu mi iba radiť. Dokonca mám povinnosť s nimi niektoré problémy preberať, pretože máme stanovené veci, ktoré nesmiem bez konzultácie so zodpovednými sama riešiť.

Tento zodpovedný je tiež zamestnaný bežný človek?

Áno, práve toto je dôležité. Žije tak ako všetci ostatní členovia.

Koľko ľudí je v Spoločnosti sv. Uršule?

Na Slovensku niečo vyše 20, nie je to masové. Stretávame sa zhruba raz mesačne. Na celom svete je nás okolo 900. Raz do roka sa organizuje stretnutie, na ktoré príde, kto môže.

Kde sa tieto celosvetové stretnutia odohrávajú?

V Taliansku, lebo tam sme vznikli.

Je bežné, že členovia sekulárneho inštitútu vyštudujú teológiu?

Áno, ale nie je to povinnosť. Pri formácii a vzdelávaní máme využiť všetky prostriedky, ktoré poskytuje miestna cirkev. Tak ako všetci ostatní laici. Formáciu vo svojom povolaní si zabezpečujeme sami.

Sú zamestnania, kde by rehoľníka nezamestnali 

Prečo členovia sekulárnych inštitútov žijú v utajení?

Vráťme sa k zmyslu sekulárnych inštitútov. Na internete sa dá nájsť list Diognetovi. Je to spis z ranej doby kresťanov. Nevie sa presne, kto ho napísal, no autor nádherne hovorí o tom, že kresťania nemajú svoju reč, nemajú svoje oblečenie, zvyky, ale sú iní. A práve tým, že sú v tom istom prostredí, ostatní ľudia si začnú dávať otázku: prečo sú iní? Nebolo by krajšie žiť tak ako oni?

Mojou úlohou je teda splynúť so svojím prostredím, byť jednou z bežných „svetských“ ľudí, aby mali možnosť uvedomiť si: Aj ja môžem byť taký istý, je pekné takto žiť, dá sa to.

Len čo by som o sebe začala hovoriť, že som zasvätená, tak by všetci ukazovali prstom: Á, sestra!

Iste, svedectvo rehoľných sestier má veľký význam. Ich vonkajšie odlíšenie je znamením, že sú aj iné hodnoty než manželstvo, nadobúdanie bohatstva a život v slobode.

Naše svedectvo je však iné. Keď máme byť v prostredí, do ktorého sa nedostane kňaz ani rehoľník, tak musíme zapadnúť. Sú zamestnania, kde by rehoľníka nezamestnali. V žiadnom prípade. A keďže netušia... (Úsmev).

O aké prostredia ide?

Napríklad politika. Kňazi ani rehoľníci nesmú pôsobiť v politike. Ale prečo by práve táto oblasť mala byť vyčlenená z prekvasenia evanjelia? A podobne kultúra, ekonomika, štátne školstvo...

Ako je možné, že ste sa so svojím zasvätením zverili napríklad mne? Existujú nejaké výnimky, keď môžete tú rezervovanosť porušiť?

V našom inštitúte je to tak, že bez vážnej príčiny nesmiem o svojom zasvätení hovoriť. No keď mám vážnu príčinu, môžem. Nikdy však nesmiem prezradiť iného.

Čo je to vážna príčina?

Seriózny záujem, ale len ak viem, že je to zodpovedný človek.

Ako sa potom rozširuje vaše členstvo?

Paradoxne napriek utajeniu sa máme snažiť šíriť myšlienky sekulárneho zasvätenia.

To musí byť ťažké.

Je to ťažké. My nemáme hovoriť o sebe, ale môžeme hovoriť o inštitúte. Najjednoduchšie by bolo povedať: Vieš čo, existuje niečo takéto, porozprávam ti o tom. Ale, samozrejme, ten človek by sa hneď dovtípil, čo je vo veci.

Vo všetkých sekulárnych inštitútoch je to takéto prísne?

Nie. Miera utajenia je medzi inštitútmi rôzna. Sú také, v ktorých zasvätené osoby nesmú o sebe povedať, ani ak majú spomínanú rozumnú príčinu, a sú také, ktoré o tom pokojne a bez problémov hovoria.

Ale potom sa to nevymyká tomu cieľu?

Nie, pretože naše poslanie je veľmi rôzne. Tak ako sú rôzne rehole od karmelitánok až po saleziánky, tak sa líšia aj sekulárne inštitúty svojou náplňou, zameraním, apoštolátom. Niektoré inštitúty sa zameriavajú na apoštolát prítomnosti, iné bežne evanjelizujú.

Ilustračná foto: Flickr.com/Chris Goldberg

Povedali ste o svojom rozhodnutí vstúpiť do zasväteného života rodičom? Vedeli o tom?

Moja mama o tom nesmela vedieť, pretože dávno predtým vyhlásila: Kým ja žijem, ty sestrička nebudeš!

No veď nie ste sestrička.

Ale ja som pôvodne chcela byť rehoľnou sestrou. Našťastie mama celkom netušila, v akom prostredí sa pohybujem, lebo veľa vecí sa dá zakryť rôznymi aktivitami, partiami, turistikou...

Takže sa o tom nikdy nedozvedela?

Dozvedela sa. Keď niekedy koncom 80. rokov prišlo nariadenie, že ženské rehole môžu znova prijímať dorast, moja mama začala byť nervózna. Raz bola u mňa na návšteve a rázne mi dohovárala: „Simona, nieže pôjdeš do kláštora!“ A ja som vtedy pocítila, že teraz je ten správny čas. Povedala som jej: „Mama, buď spokojná, do žiadneho kláštora nepôjdem. A budem žiť tak, ako žijem. Ja už niekoľko rokov...“ Povedala som jej, čo som.

A, napodiv, jej reakcia bola: „Joj, aká som rada.“ Takže Pán Boh to zariadil a asi tri posledné roky svojho života o mojom zasvätení už mama vedela.

A čo otec?

Otcovi, ktorý bol úplne iný a s ktorým som mohla debatovať o všeličom, som to mohla povedať. A mala som uňho podporu. On to teda vedel celý čas.

Ale potom, keď už býval so mnou a zistil, čo je za tým, viackrát povedal: Keby som bol pápež, tak zruším sekulárne inštitúty.

Prečo?

Keď do toho zrazu videl, tvrdil, že je to veľmi ťažké.

Čo považoval za ťažké?

Že je veľmi ťažké žiť takýmto spôsobom. Patrím do spoločenstva, zároveň mám nejaké povinnosti voči nemu ako svojmu rodičovi aj voči Bohu, a pritom musím žiť úplne normálny život. Toto vnímal ako niečo veľmi náročné.

Ja som argumentovala, že to nie je ťažké pre toho, kto má povolanie pre tento typ života.

Kto z rodiny o vašom zasvätení ešte vie?

Z rodiny sa to dozvedel brat, pretože mama na neho tlačila, aby mi niekoho našiel. Chcela, aby som sa vydala. Tak som mu radikálne vysvetlila, že „prosím ťa, neblbni“. On na to zareagoval pekne: „Nerozumiem ti, ale budem ťa rešpektovať.“ A tým sa to skončilo.

Vie o tom ešte môj synovec, ktorý mi pomáha s nejakými technickými vecami, a sesternica, ktorá sa to dozvedela vlastne iba určitou zhodou okolností.

Viete o nejakom politikovi, ktorý je členom sekulárneho inštitútu?

Na Slovensku nie. Ale vo svete o jednom viem. Je z iného inštitútu a jeden čas bol na veľmi vysokej pozícii. Prezradili mi to Talianky.

Sú aj kňazi členmi sekulárnych inštitútov?

Áno, sú. Sekulárne inštitúty sú rôzne, sú mužské, ženské. Mužské môžu byť klerické a laické. A v klerických sú kňazi. Môžu byť tiež zmiešané.

A dokonca existuje sekulárny inštitút Fatima, ktorý vznikol na Slovensku, a ten obsahuje všetko. Takých je na svete len zopár.

Aký má vlastne význam, aby kňazi boli členmi sekulárneho inštitútu?

Veľký. Majú za sebou spoločenstvo a pritom žijú ako normálni kňazi.

Čiže akoby namiesto rehole?

Áno. Ale nie sú vyčlenení ako rehoľa pre špecifický apoštolát. Iba majú za sebou zázemie.

Už z obdobia socializmu máme skúsenosť s tým, aké je to dôležité. Človek, ktorý nebol aspoň v nejakej partii alebo stretku, to mal oveľa ťažšie. Poznala som síce ľudí, ktorí nejako prežili bez toho, vydržali, ale bolo to nepomerne náročnejšie.

V tomto ste s kňazmi tak trochu na jednej lodi, nie? Každý sa cez problémy prenesie ľahšie, keď s nimi nezostane celkom sám.

Isteže. Keď už spomíname tie problémy, v našich spoločenstvách je bežná napríklad strata zamestnania. Status nezamestnaného, to je skúsenosť, ktorú rehoľník nezažije. My to však dôverne poznáme.

A je to dobré či zlé?

Je to dobré, pretože poznáme život normálnych ľudí. Blahoslavený Pavol VI. hovoril, že máme byť laboratóriom cirkvi, že cez nás má cirkev zistiť, ako ľudia naozaj žijú. Máme v sebe spájať plnú zasvätenosť so životom normálnych ľudí.

Svet sa odkresťančuje. Kultúra sa vzďaľuje od Boha. To znamená, že sú tu potrební ľudia, ktorí sú naplno zakotvení vo svojej viere, naplno patria Bohu, ale naplno rozumejú aj tomuto svetu a jeho kultúre.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo