Bezákova dilema

Odvolaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák po dlhšom čase absolvoval niekoľko verejných vystúpení. Koncom minulého roka prednášal v jednom z pražských chrámov na tému stvorenia človeka, v marci v Bratislave uvádzal knihu bankára Imricha Béreša a počas uplynulého víkendu diskutoval na protikorupčnom festivale v Košiciach.

Médiá si nenechali ujsť tieto príležitosti a podrobne informovali o jeho slovách. Čo však tieto vystúpenia hovoria o samotnom Bezákovi?

Aj keď Bezák pôsobí zostarnuto a strápene, nestratil iskru. Najmä jeho biblické zamyslenie v Prahe ukázalo, že o duchovných témach vie rozprávať spôsobom, ktorý sa dotýka ľudského srdca bez ohľadu na to, či ide o študenta, manažéra alebo dôchodcu. Dôkazom boli tváre počúvajúcich aj dlhotrvajúci potlesk.

Mnoho veriacich stále vidí v Bezákovi duchovného pastiera. Vidia ho v ňom omnoho viac, ako to dokáže on sám. Ak by si to v plnej miere uvedomoval, mohol by z toho výrazne ťažiť on aj jeho „ovečky“.

Deje sa však pravý opak. Po tom, čo Bezákovi vzali pastiersku palicu, rozhodol sa odložiť aj odev pastiera. Reverendu či rehoľný habit vymenil za rolák a sako. Hlásanie Božieho slova nahradil opakovanou kritikou hospodárenia v cirkvi a svojho odvolania. Pred pohľadom vpred uprednostnil neustále obzeranie sa späť.

„Mnoho veriacich stále vidí v Bezákovi duchovného pastiera. Vidia ho v ňom omnoho viac, ako to dokáže on sám.“Zdieľať

Aby bolo jasné – problémy, na ktoré poukázal Róbert Bezák, nesmú upadnúť do zabudnutia. Nielen médiá a aktivisti, ale predovšetkým samotní veriaci by sa mali začať viac zaujímať o to, ako diecézy a farnosti nakladajú s majetkami, ktoré nepatria biskupovi či farárovi, ale sú spoločným vlastníctvom, ktoré má pomáhať, nie brániť, na ceste za večným pokladom.

Avšak hlavným poslaním Róberta Bezáka, ktoré si sám vybral prijatím kňazskej a biskupskej vysviacky, je ohlasovanie a žitie evanjelia. Samozrejme, že kritika problémov vnútri cirkvi rozžiari havranie oči a vyvolá búrlivý potlesk publika, ale naozaj to arcibiskupovi Bezákovi stačí?

Odobratie diecézy, akokoľvek nejasné a frustrujúce, nemení nič na tom, že Róbert Bezák je naďalej katolíckym arcibiskupom. Mal a stále má šancu, aby zosadený do prachu požíval medzi veriacim ľudom väčší rešpekt a uznanie ako na biskupskom stolci. Sako a opakovanie stokrát vyslovenej kritiky mu však k tomu nepomôžu.

Pritom stačí, aby mal pred očami postavu svojho zosnulého priateľa Antona Srholca, ktorý mal z periférie väčší vplyv na cirkev a spoločnosť ako nejeden cirkevný hodnostár. Alebo aby sa nechal inšpirovať slovami pápeža Františka, že realita sa lepšie spoznáva a pomenúva z periférie ako z centra.

Arcibiskup v pastoračnej službe, akokoľvek nenápadnej a triviálnej, by bol nemou, ale o to silnejšou výčitkou pre všetkých intrigánov a neprajníkov, ktorí si pri každom jeho kritickom vystúpení mädlia ruky a vykrikujú: „Takéhoto tvrdohlavca ste chceli? Dobre, že ho odvolali!“ Pritom tichá služba by sa do uší pápeža, ktorý sám prišiel z periférie, dostala skôr ako hlasné vystúpenia na verejných fórach.

Róbert Bezák stojí päť rokov po svojom odvolaní pred neľahkou dilemou – ostane originálnym duchovným pastierom alebo sa zmení na jedného z mnohých občianskych aktivistov?