Svet kresťanstva 06. máj 2017

Príbeh cirkvi, ktorá pôsobila v Mekke

Wolfgang Schwaigert
Wolfgang Schwaigert
Historické korene Apoštolskej cirkvi Východu ležia v Mezopotámii a Perzii, dnes spája Ameriku a Irak.
Historické korene Apoštolskej cirkvi Východu ležia v Mezopotámii a Perzii, dnes spája Ameriku a Irak.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Wolfgang Schwaigert

Príbeh cirkvi, ktorá pôsobila v Mekke
Ruina z historického mesta Aššúr, kedysi centra Apoštolskej cirkvi východu, ktoré v 15. storočí zničil turkický dobyvateľ Timur. Foto: wikimedia

Apoštolská cirkev Východu je s odhadovanými 400-tisíc veriacimi najmenšou spomedzi staroorientálnych cirkví (1). Od roku 1968 je rozštiepená na dva rivalizujúce patriarcháty. Väčší patriarchát (takzvaní novokalendárnici) s približne 330-tisíc veriacimi mal svoje sídlo v USA v Morton Grove v štáte Illinois a viedol ho katholikos-patriarcha Mar Dinkha IV. Khanania. Po jeho smrti preložil jeho nástupca Mar Gewargis III. Sliwa, narodený 23. novembra 1941, svoje sídlo do Erbilu v Iraku. Tam je od 18. septembra 2015 už 121. katholikom-patriarchom „Svätej apoštolskej všeobecnej Asýrskej cirkvi Východu“. Používanie adjektíva „asýrsky“ v titule cirkvi poukazuje na sebachápanie veriacich. Etnicky sa chápu ako potomkovia antického ľudu „Asýrčanov“ (2).  

Druhý a menší patriarchát (takzvaných starokalendárnikov) s približne 70-tisíc veriacimi vedie katholikos-patriarcha Mar Addai II. Shleemon Gheevargese. Mar Addai II. sa narodil 1. augusta 1950 a 20. februára 1972 ho piati biskupi zvolili za patriarchu. Sídli v Bagdade, kde bol predtým od 22. septembra 1968 metropolitom. Jeho cirkev sa označuje ako „Starobylá apoštolská a všeobecná cirkev Východu“. 

Katholikovi-patriarchovi Mar Gewargisovi III. podliehajú dve metropólie: India so sídlom v Thrissure/Kerala, ako aj Austrália a Nový Zéland so sídlom v Cecil Hill/Austrália. Ďalej osem biskupstiev: pre Irán so sídlom v Teheráne, pre Kaliforniu so sídlom v Modeste, pre Arizonu – Západné USA v Glendale, pre Kanadu v Toronte, pre Európu so sídlom v Norsborgu/Švédsko, pre Sýriu so sídlom v Hassake, ako aj jedno biskupstvo pre Nuhadru a Arménsko a patriarchálneho vikára so sídlom v Duhoku/Severný Irak a pre východné USA v Chicagu.

Ku katholikovi-patriarchovi Mar Addaiovi II. patrí v súčasnosti päť metropólií: Austrália, Kirkuk/Irak, Ninive/Irak so sídlom v Mossule, Toronto pre USA a Kanadu a metropólia v Mainzi/Nemecko. Biskupstvá sú štyri: v Modeste/Kalifornia pre Západné USA, v Duhoku/Irak so sídlom v Bagdade, v Chicagu a jedno biskupstvo pre Austráliu a Nový Zéland s dvomi biskupmi.   

Počiatky a rozšírenie cirkvi až na Ďaleký východ

Táto cirkev sa oprávnene označuje ako „Apoštolská cirkev Východu“, lebo už od raného obdobia boli jej obce usídlené východne od hraníc Rímskej ríše v Mezopotámii. Podľa svojho sebachápania má apoštolský pôvod: Addai (= Tadeáš), jeden zo 72 Ježišových učeníkov, a jeho žiak Mari sú považovaní za misionárov Mezopotámie. Ako to hovorí starobylá Vita Mari v sýrskom jazyku, ich východiskom bola Edessa. Veľká úcta Addaia a Mariho v Apoštolskej cirkvi Východu sa manifestuje v „Anafore apoštolov Addaia a Mariho“, ktorá sa najčastejšie používa pri slávení Eucharistie. Podľa Mariho životopisu Mari a jeho spoločníci už natrafili na kresťanov juhovýchodne od Mezopotámie položených provinciách Elám (Chúzistán) a Persis (dnešný Irak), pričom vieru im mali priniesť kresťanskí obchodníci. Na konci 3. storočia zažívali kresťanské obce v Perzskej sasánovskej ríši prvé systematické prenasledovanie kresťanov, ktoré potom zďaleka prekonalo takmer štyridsaťročné prenasledovanie od roku 341 za veľkokráľa Šápura II. (309 – 379) s tisíckami mučeníkov (3).

Smrťou Šápura II. v roku 379 sa skončilo štátom prevádzané prenasledovanie. Ale až za jeho vnuka Jezdegerda II. (399 – 420) sa perzskí kresťania mohli opäť zhromažďovať a organizovať svoje obce. Nové cirkevné usporiadanie sa tvorilo hlavne na prvej synode perzského kresťanstva v roku 410 v ríšskom hlavnom meste Seleukia-Ktesifon. Tu sa zdôraznila spätosť zo Západom a bolo prijaté nicejské vyznanie viery. Ďalej šesť významných biskupstiev v Sasánovskej ríši postúpilo na metropólie a biskupa kráľovského sídla povýšili na najvyššieho predstaviteľa všetkých biskupov.

O štrnásť rokov neskôr sa táto cirkev vyhlásila za nezávislú skrze vydanie zákazu obracať sa v konfliktných prípadoch na „západných biskupov“ a v roku 486 sa oddelila od Západu aj teologicky skrze prihlásenie sa k prísnemu učeniu o dvoch prirodzenostiach. „Pri pohľade na Kristovo vtelenie má naša viera stáť na vyznaní dvoch prirodzeností – božstva a ľudstva – pričom nikto z nás sa neodvažuje zavádzať zmiešanie alebo splynutie, alebo neporiadok do rozdielov týchto obidvoch prirodzeností; ale spájame (ich), pričom božstvo i ľudstvo zostávajú zachované vo svojich osobitostiach, k jednému majestátu a úcte … na základe dokonalého a nedeliteľného spojenia božstva s ľudstvom.“ Dve prirodzenosti v dvoch hypostázach, ako to vyjadruje ešte zreteľnejšie Rabban Henanišo v 7. storočí, keď hovorí: „Je nezmyslom hovoriť o jednej prirodzenosti bez hypostázy“ (4). 

V roku 635 dosiahli misionári Čínu a založili tam obce. Ešte predtým sa východosýrske kresťanstvo ujalo v Jemene a preniklo do Mekky, miesta Mohamedovho pôsobenia, čo sa odrazilo v koránovej predstave o Ježišovi a v odmietnutí dedičného hriechu. Katholikom v Seleukii-Ktesifone veľmi ležalo sa na srdci teologické vzdelávanie duchovných. To sa uskutočňovalo  v teologických školách v Edesse, Nisibis, Seleukii-Ktesifone a Gundešápure v Chúzistáne, v ktorých sa popri teológii antiochijského razenia vyučovala aj medicína, matematika a filozofia podľa gréckych spisovateľov. Východosýrski učenci sprostredkovali Arabom od 7. do 10. storočia spisy Galena a Aristotela o medicíne a filozofii.

Katholikos-patriarcha Timotheos I.

V islamskom období vynikol katholikos-patriarcha Timotheos I. (780 – 823), ktorý sa preslávil vysokou učenosťou a šikovnosťou v styku s moslimskými vládcami v Bagdade. Počas jeho nezvyčajne dlhého obdobia v úrade dosiahla Apoštolská cirkev Východu s dvesto diecézami, počnúc od Stredomoria až po Indiu, centrálnu a východnú Áziu, svoje najväčšie rozšírenie. V čase jeho úmrtia sa k tejto cirkvi hlásilo niekoľko miliónov veriacich. Timotheos I. prezieravo preniesol svoje sídlo do Bagdadu založeného v roku 762. V období Timothea I. sa preslávila kresťanská rodina lekárov a učencov Bochtišo, ktorá pochádzala k Gundešápuru a poskytla viacerým kalifom osobných lekárov. Veľký úspech Apoštolskej cirkvi Východu v misijnej práci treba pričítať okolnosti, že východosýrski misionári boli ochotní inkulturovať sa a naučiť sa jazyk autochtónneho obyvateľstva (5). Popri rodine Bochtišo treba spomenúť aj kresťanského lekára a prekladateľa Hunajna Ibn Išáka (808 – 873), ktorý patrí k najvýznamnejším sprostredkovateľom gréckej medicíny, filozofie a matematiky islamu a so svojím synom a žiakmi pôsobil v „Dome múdrosti“ zriadenom v Bagdade v roku 830.   

Zničenie Bagdadu v roku 1258 Mongolmi znamenalo definitívny zánik kalifátu Abbásovcov, ktorého krehkosť naznačovalo už dávno predtým neustále striedanie dynastií. Voči Apoštolskej cirkvi Východu mongolskí vládcovia prejavovali najskôr sympatie. Rodený Mongol Jahballaha III. (1281 – 1317) dosiahol najvyšší cirkevný úrad. Pred zvolením za katholika-patriarchu bol metropolitom Číny. Mongol Timur Lenk (1386 – 1405) sa však potom ako fanatický moslim stal hrobárom kresťanstva v Oriente. Apoštolská cirkev Východu sa z toho už nespamätala. K tomu ešte pristúpila v roku 1552 cirkevná únia s Rímom zo strany veľkých častí cirkvi, ktoré sú dnes v Oriente známe ako „Chaldejci“. Chaldejci pestujú dedičstvo východných Sýrčanov a v Iraku v období Saddáma Husajna predstavovali väčšinu miestnych kresťanov.

Rozštiepenie cirkvi

Od roku 1450 bol úrad katholika-patriarchu dedičný v rámci jednej rodiny zo strýka na synovca. Spory okolo osoby katholika-patriarchu Mar Šemona XXI. Ešaia, ktorý sa ako dvanásťročný stal v roku 1920 katholikom-patriarchom, viedli k opozícii v Iraku. Od roku 1940 žil Mar Šemon XXI. v USA. V roku 1964 nariadil zaviesť gregoriánsky kalendár, aby sa pri dátume Veľkej noci prispôsobil väčšine západných cirkví (novokalendárnici). Reforma kalendára viedla k rozštiepeniu cirkvi: katholikom-patriarchom v roku 1964 zosadený metropolita Indie Mar Thoma Darmo sa nechal v roku 1968 v Bagdade vysvätiť za protipatriarchu. Jeho nástupcom je od roku 1972 Mar Addai II., ktorý takisto ako jeho predchodca trvá na juliánskom kalendári pre svoju cirkev (starokalendárnici).

Katholikos-patriarcha Mar Šemon XXI. Ešai odstúpil po svojom sobáši v roku 1973 z úradu a v roku 1975 ho zastrelil jeden príslušník jeho cirkvi. Otázka kalendára nepredstavovala jedinú príčinu rozštiepenia Apoštolskej cirkvi Východu. V pozadí stáli dlhodobejšie spory medzi orientálnou a americkou frakciou cirkvi, ako aj konflikt okolo dedenia úradu katholika-patriarchu. 

V súčasnosti Apoštolskou cirkvou Východu hýbe hlavne prestup biskupa Mar Bawaia Ašura Sora do Chaldejskej katolíckej cirkvi. Biskup Soros je považovaný za architekta dialógu medzi Apoštolskou cirkvou Východu a Rímskokatolíckou cirkvou v rokoch 1995 až 2004 a tomu predchádzajúceho Spoločného kristologického vyhlásenia z 11. novembra 1994. Mar Bawai Ašur Soro bol biskupom diecézy Západné USA so sídlom v San José/Kalifornia a spolusekretárom teologického dialógu medzi obidvoma cirkvami. V novembri 2005 ho suspendovala synoda Apoštolskej cirkvi Východu z neuvedených dôvodov. Tým sa skončil aj oficiálny dialóg medzi obidvoma cirkvami, avšak od roku 2008 sa koná na skúšku nová fáza spoločného dialógu na neoficiálnej úrovni (6). Počas turíčneho víkendu 10./11. mája 2008 bol Mar Bawai Soro so štyrmi kňazmi, 16 diakonmi a približne 1 000 rodinami zo šiestich obcí a dvoch misií prijatý do Chaldejskej katolíckej cirkvi v Kalifornii (7).

Zvláštnosti v Apoštolskej cirkvi Východu

Čo sa týka kristologického vierovyznania, táto cirkev dôsledne obhajuje dyofyzitizmus: v jednej osobe Ježiša Krista sú dve prirodzenosti v dvoch hypostázach. Apoštolská cirkev Východu nepozná učenie o dedičnom hriechu. Zvlášť vyzdvihuje slobodnú ľudskú vôľu. Cirkev pozná sedem sviatostí. Východosýrsky Starý zákon neobsahuje knihy Kroník, Ezdráša, Nehemiáša a Ester. Nový zákon neobsahuje 2. Petrov list, 2. a 3. Jánov list, Júdov list a Jánovo zjavenie (8).

Eucharistiu slávia podľa jedného z troch formulárov: podľa liturgie anafory Addaia a Mariho, anafory Teodora (z Mopsuestie) alebo anafory Nestória (9). Chrámový priestor je jednoduchý a bez obrazov, bez ikon. Pre Apoštolskú cirkev Východu je kríž obrazom zmŕtvychvstania, a preto nemá korpus. V Apoštolskej cirkvi Východu sa teší veľkej úcte. „Dňom svätého kríža“ je mu venovaný veľký vlastný cirkevný sviatok. V Apoštolskej cirkvi Východu nachádzame aj hlbokú mariánsku úctu zakorenenú v ľudovej zbožnosti, ktorá sa prejavuje v mariánskom patronáte mnohých chrámov.

Mníšstvo zažilo rozkvet za Abraháma Kaškara (†588) po tom, čo sa po synode v roku 486 stalo bezvýznamným a následne boli aj najvyšší cirkevní predstavitelia ženatí. Centrum kláštorov bolo pohorie Izla na juhu Tur Abdinu na juhovýchode dnešného Turecka a okolo mesta Mosul. V asýrskej cirkvi dnes už neexistuje organizované mníšstvo. Avšak biskupi žijú v celibáte. Kňazi sú spravidla ženatí.

Ekumenické vzťahy

Apoštolská cirkev Východu je zakladajúcim členom Svetovej rady Cirkví (WCC). Členstvo v Middle East Council of Churches bolo tejto cirkvi znemožnené intervenciou Koptskej pravoslávnej cirkvi. Pre odpor pravoslávnych Koptov je v novšom období smerodajné predovšetkým tzv. Second Agreed Statement podpísané v roku 1990 v Chambésy, v ktorého druhom bode rodina byzantských pravoslávnych cirkví a rodina orientálnych pravoslávnych cirkví odsudzujú „Nestóriovu herézu“.

O ukončenie izolácie Apoštolskej cirkvi Východu sa zvlášť zaslúžil viedenský arcibiskup a kardinál Franz König a ním založená nadácia Pro Oriente. Smerodajnou udalosťou bola návšteva katholika-patriarchu Mar Dinkhu IV. od 8. do 12. novembra 1994 v Ríme, pri ktorej došlo k podpísaniu Spoločného kristologického vyhlásenia medzi pápežom Jánom Pavlom II. a katholikom-patriarchom Mar Dinkhom VI. Toto vyhlásenie konštatuje: „Hoci boli medzi nami kristologické rozdiely, dnes sa chápeme zjednotení vo vyznaní rovnakej viery v Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, aby sme sa my skrze jeho milosť mohli stať Božími deťmi.“ Komentujúca literatúra považuje toto vyhlásenie za „prelom“, za „ekumenickú udalosť najväčšieho významu“ s dôsledkami pre dogmaticko-historické zaobchádzanie s Apoštolskou cirkvou Východu, ktoré ju vyslobodzuje z „dogmatickej izolácie“ (10).     

Ako pokračovanie Spoločného kristologického vyhlásenia sa konali v rokoch 1995 až 2005 oficiálne rozhovory novozriadenej „Zmiešanej komisie pre teologický dialóg“. Cieľom bolo prekonať prekážky na ceste k plnej jednote. Spoločné kristologické vyhlásenie malo dôsledky aj pre vzťahy medzi Chaldejskou katolíckou cirkvou a Apoštolskou cirkvou Východu. Prvé oficiálne stretnutie Mar Raphaela I. Bidawida a Mar Dinkhu II. k otázke zjednotenia sa konalo 29. novembra 1996 v Southfielde/Michigan (USA). Po ňom nasledovali každoročné stretnutia. 22. júla 2001 sa dospelo k dohode o vzájomnom pripúšťaní k Eucharistii v núdzových situáciách (11).

Nadácia Pro Oriente paralelne organizovala neoficiálne konzultácie so všetkými cirkvami sýrskej tradície, ku ktorým patrí aj Apoštolská cirkev Východu (staro- i novokalendárnici). Prvá konzultácia sa konala v júni 1994 v Lainzi/Rakúsko, siedma a posledná konzultácia bola v októbri 2004 v Changanassery/Kerala. Témami boli kristológia, sviatosti a primát. O novom začiatku sa rozhodlo v októbri 2006 vo Viedni: Nový projekt sa teraz nazýva „Pro Oriente Studies of the Syriac Tradition“ a v Pro Oriente Colloquia Syriaca má uchopiť témy, ktoré sa dotýkajú sýrskych cirkví v ich existencii, ako napríklad spory s okolitými kultúrami a náboženstvami. Prvé stretnutie sa konalo v Salzburgu v novembri 2007, druhé stretnutie bolo vo Viedni v novembri 2009 (12).

Blízky Východ je v súčasnosti v plameňoch a kresťanské cirkvi sú uprostred. Všetky bojujú o prežitie: v Egypte, Sýrii i Iraku. Uprostred sa nachádza aj Apoštolská cirkev Východu. Výsledky kristologického výskumu jasne preukázali, že k odcudzeniu a odsudzovaniu viedli nedorozumenia podmienené rozdielnymi jazykmi – sýrčinou a gréčtinou – s ich vlastnými výrazovými prostriedkami. Preto dnes už nič nebráni tomu, aby sme Apoštolskú cirkev Východu označovali za pravoslávnu, za orientálnu pravoslávnu a prijali ju do Middle East Council of Churches. Ďalej treba prepísať Second Agreed Statement z roku 1990. Tieto dva kroky by boli míľnikmi na ceste, ktorú Ježiš kládol na srdce všetkým kresťanom a vyjadril ju v prosbe adresovanej svojmu Otcovi: Aby všetci boli jedno. (Jn 17,21)

 

Poznámky:

1) Literatúra k Apoštolskej cirkvi Východu: Hage, Wolfgang: Das orientalische Christentum. Stuttgart 2007, s. 269-313; Hage, Wolfgang.: Nestorianische Kirche. In: TRE 24 (1994), s. 264-276; Kaufhold, Hubert: Assyrische Kiche des Ostens. In: Kaufhold, Hubert (Hg.): Kleines Lexikon des Christlichen Orients. Wiesbaden 2007, s. 67-69; Pinggéra, Karl: Die Apostolische Kirche des Ostens der Assyrer. In: Lange, Christian; Pinggéra, Karl (Hg.): Die altorientalischen Kirchen. Glaube und Geschichte. Darmstadt 2010, s. 21-40; Orthodoxia 2016-2017. In the tradition of the Ostkirchliches Institut Regensburg edited by the Institute for Ecumenical Studies at the University of Fribourg Switzerland. Aschendorff Verlag, Münster 2016.

2) Porov. kriticky k tomu Hage, Das orientalische Christentum (Poznámka 1), s. 312n.

3) Schwaigert, Wolfgang: Das Christentum in Huzistan im Rahmen der frühen Kirchengeschichte Persiens bis zur Synode von Seleukeia-Ktesiphon im Jahre 410. Inauguraldissertation. Marburg 1989.

4) Hage, Wolfgang: Das Christentum im frühen Mittelalter (476–1054). Göttingen 1993, s. 37.

5) Schwaigert, Wolfgang: Timotheos I. In: Biobibliographisches Kirchenlexikon (BBKL) 12 (1997), s. 146-149.

6) Proche-Orient Chrétien 57 (2007), s. 383-386. K prvému konzultačnému stretnutiu od 13. do 14. júna 2008 pri Chicagu porov. ebd. 58 (2008) s. 385-386.

7) Proche-Orient Chrétien 58 (2008), s. 353-354.

8) Heiler, Friedrich: Die Ostkirchen. München 1971, s. 309, 319.

9) Renhardt, Erich: Liturgie und Spiritualität. In: Lange, Christian; Pinggéra, Karl (Hg.): Die altorientalischen Kirchen (Poznámka 1), s.128-134.

10) Schwaigert, Wolfgang: Die Orientalischen Orthodoxen Kirchen 1993–1997. In: IKZ 88 (1998), s. 418-460, tu s. 418-420.

11) KNA-ÖKI, Nr. 1 vom 2. Januar 2002, S. 1-4; Der Christliche Osten 57 (2002), s. 19-25.

12) Zu den ökumenischen Beziehungen der AKO vgl. Winkler, Dietmar W.: Die altorientalischen Kirchen im ökumenischen Dialog der Gegenwart. In: Lange; Pinggéra (Hg.): Die altorientalischen Kirchen (Poznámka 1), s. 114-119.

Vychádza so súhlasom časopisu Religion und Gesellschaft in Ost und West.

Vybral a preložil otec Ján Krupa.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0