Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
27. máj 2017

Cirkev, ktorá bola katolícka skôr ako Rím

Jedinečný príbeh Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi.
Cirkev, ktorá bola katolícka skôr ako Rím

Diskusia medzi orientálnymi kresťanmi a katolíkmi v roku 1290 v Acre. Foto: wikimedia

Orientálne katolícke cirkvi patria k Blízkemu východu, rovnako ako orientálne pravoslávne cirkvi, ktoré sme už predstavili na stránkach nášho denníka. Osobitosťou orientálnych katolíckych cirkví je to, že uznávajú rímskeho pápeža ako svoju hlavu. Katolícka cirkev je v tomto čase tvorená jednou západnou a 23 východnými cirkvami, ktoré sú navzájom v „communio“, teda vo vieroučnom a sviatostnom spoločenstve, avšak odlišujú sa liturgickými tradíciami.

Celkovo existuje desať orientálnych katolíckych cirkví, deväť z nich vzniklo zo staroorientálnych cirkví, jedna z byzantskej cirkvi. Pri týchto deviatich orientálnych katolíckych cirkvách ide o tri v západosýrskej tradícii: Maronitská cirkev, Sýrska katolícka cirkev a Sýrsko-malankárska katolícka cirkev (Kerala/India), o dve cirkvi východosýrskej tradície: Chaldejská katolícka cirkev, Sýrsko-malabárska cirkev (Kerala/India), o jednu cirkev v arménskej tradícii: Arménska katolícka cirkev, a o tri cirkvi v alexandrijskej tradícii: Koptská katolícka cirkev, Etiópska katolícka cirkev a Eritrejská katolícka cirkev. Desiata orientálna katolícka je síce udomácnená v Oriente, vo svojej liturgii však nasleduje byzantskú tradíciu. Je to Melchitská gréckokatolícka cirkev (1).

Cirkev byzantskej tradície

Melchitská gréckokatolícka cirkev je zjednotená s Rímom od roku 1724, avšak uvedomuje si svoje osobitné postavenie v rámci cirkví Orientu. Od počiatku vedela obhajovať svoje orientálne dedičstvo a stavať sa proti latinizácii. Svoje sebavedomie táto cirkev vyjadruje aj vo svojom názve a titule svojho najvyššieho predstaviteľa: je melchitská a grécka, jej hlava je „patriarchom Antiochie a celého Orientu, Alexandrie a Jeruzalema“.

Spomedzi cirkví byzantského obradu, ktoré sú zjednotené s Rímom, je Melchitská gréckokatolícka cirkev jediná, ktorej prvý hierarcha vlastní titul patriarchu. Táto cirkev na rozdiel od ostatných deviatich orientálnych katolíckych cirkví nikdy nebola v opozícii voči Chalcedónskemu koncilu (451) a verne nasledovala sedem ekumenických koncilov, rovnako ako rímska cirkev. Cirkevná únia sa teda týkala len uznania pápeža.

Melchitská gréckokatolícka cirkev si je aj tu vedomá svojej osobitosti: ako antiochijská cirkev patrí k takzvanej pentarchii, teda k piatim patriarchátom starovekej cirkvi, medzi ktorými patrila Rímu len čestná prednosť. Piatimi patriarchátmi boli Rím, Konštantínopol, Alexandria, Antiochia a Jeruzalem. Ako grécke ríšske patriarcháty podliehali cisárovi, melechovi (cisárovi) v Konštantínopole, dnešnom Istanbule. Boli teda „verní cisárovi“.

Ďalšia osobitosť spočíva v pojme „katolícky“: Melchiti sa odvolávajú na tradíciu Antiochie, dnešného tureckého mesta Antakiya, v ktorej zaujíma centrálne miesto Ignác Antiochijský (2. stor.), ktorý vo svojej dobe hovoril o „katolíckej cirkvi“. Melchiti boli ako Antiochijčania katolícki už dávno predtým, ako Rímska cirkev vztiahla tento pojem na svoju cirkev ako univerzálnu „katolícku“ cirkev a zahrnula doň s ňou zjednotených východných kresťanov (2).

Patriarcha a jeho cirkev

Melchitská gréckokatolícka cirkev je s približne 617-tisíc veriacimi po Maronitoch druhou najväčšou cirkvou na Blízkom východe (stav z roku 2016). V libanonskom parlamente zaujíma v súčasnosti medzi 63 kresťanmi (popri 65 moslimoch a iných náboženských spoločenstvách) osem kresiel.

Hlavou Melchitskej gréckokatolíckej cirkvi bol do svojej rezignácie v máji 2017 Jeho Blaženosť patriarcha Gregorios III. Laham, ktorého zvolila synoda 29. novembra 2000 v Rabouehe (Libanon). Až do zvolenia nového patriarchu bude túto blízkovýchodnú cirkev viesť aleppský arcibiskup Jean Clement Jeanbart. Patriarchátne sídlo sa nachádza v kresťanskej štvrti v historickej časti Damasku v blízkosti východnej brány.

Gregorios III. sa narodil ako Lufti Laham 15. decembra 1933 v Dariyyi na predmestí Damasku. Podľa tradície ide o miesto, kde sa zjavil apoštolovi Pavlovi zmŕtvychvstalý Kristus. Lufti Laham vyrastal so svojou matkou Khabab na sýrsko-jordánskej hranici v oblasti Hauran, ktorá je oddávna kresťanská. Od roku 1954 študoval v Ríme. Za kňaza bol vysvätený 15. februára 1959 v Grottaferrate. V roku 1961 promoval na Pápežskom východnom inštitúte. Po rozličných pedagogických činnostiach v Bejrúte ho jeho patriarchálny predchodca Maximos V. Hakim v roku 1974 vymenoval za patriarchálneho administrátora a patriarchálneho vikára Jeruzalema. 9. septembra 1981 ho synoda zvolila za arcibiskupa Jeruzalema.

Pápež Pius XI. a patriarcha melchitskej gréckokatolíckej cirkvi Demetrios I. v roku 1923. Foto: wikimedia

Počas svojho vyše 25-ročného pôsobenia v Jeruzaleme pôsobil mnohorakým spôsobom: obnovoval a staval chrámy, školy, nemocnice a zriadil kňazský seminár. Dodnes sa dôrazne zasadzuje za práva Palestínčanov. V stále ešte nevyriešenom Palestínskom konflikte vidí trestuhodné zlyhanie západného sveta a hlavnú príčinu pre všetky súčasné vojenské konflikty na Blízkom východe. Ako znamenie „zmierenia“ medzi kresťanmi a moslimami založil v Jeruzaleme Al-Liqa'-centrum (stretávacie centrum).

Vysťahovalectvo melchitov

Melchitský patriarchát zvlášť trpí súčasným vysťahovalectvom kresťanov z Blízkeho východu. Na konferencii o Sýrii na Evanjelickej akadémii Loccum pri Hannoveri (10. – 12. jún 2013) patriarcha Gregor III. Laham zdôraznil, že v Libanone klesol počet kresťanov zo 60 percent pred občianskou vojnou (1975 – 1990) na dnešných 35 percent. Pri pohľade na Sýriu patriarcha povedal: „Kresťan, ktorý nie je pripravený na mučeníctvo, by mal odísť preč.“  Najväčšie nebezpečenstvo pre kresťanov na Blízkom východe vidí v tom, keď sa Západ pokúša vraziť klin medzi moslimských a kresťanských Arabov. „My všetci sme Arabi, či sme teraz kresťania, alebo moslimovia.“ A tak seba samého považuje za Araba a svoju cirkev za arabskú cirkev, ktorej liturgia je arabská. Zlatoústeho liturgia je pre neho ústredným prvkom jeho cirkvi. Ako zodpovedný v komisiách neustále hnal dopredu jej reformu.

S rozdelením jednej Cirkvi na pravoslávnu a katolícku sa nechce uspokojiť. Už v roku 1996 synoda jeho cirkvi prijala rozhodnutie, že bude hľadať cesty k jednote obidvoch cirkví. Hlavnou prekážkou je rozdielny pohľad na postavenie biskupa Ríma. Dôležitým krokom na ceste k jednote je od roku 2002 spoločný veľkonočný dátum podľa Juliánskeho kalendára, ktorý sa používa v pravoslávnych cirkvách. Ostatné sviatky sa v jeho cirkvi slávia podľa západného Gregoriánskeho kalendára (3).

Rozšírenie melchitov

Podľa Cirkevnej štatistiky z Vatikánu pre rok 2016 má Melchitská gréckokatolícka cirkev celosvetovo 1 522 802 veriacich, o ktorých pastoráciu sa stará 32 biskupov v 479 farnostiach. Biskupom podlieha 382 svetských, teda ženatých kňazov a 142 mníšskych kňazov. K tomu pristupuje 182 mníchov a 474 mníšok a 90 stálych diakonov. Diecézy sú rozdelené na 6 metropólií (Lattakia, Baalbek, Banyas, Saida, Tripolis, Zahle und Furzol, Petra und Philadelphia, Akka). Popri tom treba spomenúť päť novozaložených diecéz: Sao Paulo (Brazília), Newton (USA), Montreal (Kanada), Mexiko a Sydney (Austrália). Arcibiskup Jeruzalema a jeden biskup pre Egypt, Sudán a Južný Sudán podliehajú priamo patriarchovi.

Melchitská gréckokatolícka cirkev má ešte štyri exarcháty, ktoré majú nižšie postavenie ako diecézy. Dva z nich, patriarchálny exarchát v Iraku a patriarchálny exarchát v Kuvajte, podliehajú patriarchátu. Obidva apoštolské exarcháty vo Venezuele (Caracas) a Argentíne (Cordoba) podliehajú priamo Rímu (4). Kňazský dorast si formujú vo viacerých seminároch, napríklad v patriarchálnom seminári v Raboueh (Libanon) a v seminári v Bayt Sahur pri Betleheme. Pre USA a anglicky hovoriace krajiny existuje seminár v Newtone (Massachusetts). V roku 2016 mali celkovo 74 seminaristov. Ďalej existuje filozoficko-teologický inštitút „Misionárov svätého Pavla“ v Harisse (Libanon). Štatistika tejto cirkvi z roku 1990 uvádza 9 rozličných reholí a náboženských kongregácií na Blízkom východe (5).  Početní utečenci z Libanonu a Sýrie nútia k novej koncepcii pre doposiaľ len niekoľko melchitských gréckokatolíckych farností v Nemecku.

Inzercia

Jedna katolícka cirkev

Od križiackych výprav sa rozličné katolícke rehole pokúšali pohnúť duchovných pravoslávnych cirkví na Blízkom východe k prestupu k rímskej cirkvi. Podporu našli tieto rehole zriadením pápežskej Kongregácie pre šírenie viery v roku 1622. Grécko-pravoslávny patriarchát Antiochie so sídlom v Damasku bol v Osmanskej ríši podriadený Konštantínopolskému patriarchátu, ktorého hlava bola zodpovedná za všetky chalcedónske pravoslávne cirkvi v osmanskej veľríši. Nespokojnosť s týmto štátnym usporiadaním uľahčovala rímske verbovanie pre odštiepenie.

K nemu došlo v roku 1724 zvolením a intronizáciou Kyrilla VI. Tanasa za patriarchu v Damasku, kde odvtedy sídlili súčasne dvaja patriarchovia. Kyrillos VI. unikol zatknutiu útekom do Libanonu. Jeho sídlom sa potom stal „Kláštor Svätého Vykupiteľa“ v Ain Tiraze pri Sidone. Na jednej synode v Konštantínopole bol v roku 1728 exkomunikovaný. Rím ho oficiálne uznal až v roku 1744 udelením pália.

V nasledujúcich desaťročiach vznikli aj v grécko-pravoslávnych patriarchátoch Alexandria a Jeruzalem zjednotené komunity. Avšak Rím tam nechcel zriadiť vlastné patriarcháty, a preto týchto veriacich podriadil melchitskému katolíckemu patriarchovi. Ako prvý Maximos III. Mazlum (1833 – 1855) používal rozšírený titul „patriarcha Antiochie, Alexandrie a Jeruzalema“. V roku 1848 dosiahol pre svoju cirkev uznanie za náboženské spoločenstvo s civilnoprávnou samostatnosťou (millet) v Osmanskej ríši. Takto posilnený patriarcha mohol preniesť svoj patriarchát späť do politicky významného Damasku, ktorý je dodnes sídlom patriarchu (6).

Takto vyzerala melchitská katedrála a sídlo patriarchu v Damasku pred vojnou. Foto: wikimedia

Za Gregoria II. Yusufa Sayoura (1864 – 1897) sa táto cirkev tešila veľkému záujmu medzi Arabmi na Blízkom východe. K jej akceptácii v ťažkom prostredí prispelo aj jej aktívne rehoľníctvo, ktoré sa veľmi angažovalo v charitatívnej a školskej oblasti medzi obyvateľstvom. Patriarcha Maximos IV. Sayegh (1947 – 1967) zastupoval svoju cirkev na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) a dokázal tam hovoriť aj za Pravoslávnu cirkev ako „neprítomného brata“. Proti rímskym frakciám s otvorenými latinizačnými sklonmi dokázal uchovať východnú tradíciu pre svoju cirkev. V centre záujmu jeho nástupcu Maxima V. Hakima (1967 – 2000) bol dialóg s Rum-pravoslávnym patriarchátom (teda Grécko-pravoslávnym patriarchátom Antiochie), a o to sa usiloval aj práve odstúpený patriarcha Gregorios III. Laham.

Patriarchálny status cirkvi

Podľa nového cirkevného práva pre východné katolícke cirkvi, teda podľa v roku 1990 vydaného Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium (CCEO), je Melchitská gréckokatolícka cirkev patriarchálna cirkev, ktorá si sama volí svojho najvyššieho hierarchu (patriarchu) a intronizuje ho ešte pred uznaním Rímom. Takisto si sama obstaráva svojich biskupov, avšak pred vysviackou si vyžiada súhlas Ríma.

Melchitská gréckokatolícka cirkev uznáva najvyšší primát pápeža a je vo vieroučnom a sviatostnom spoločenstve so západnou a východnými katolíckymi cirkvami. Vo svojej liturgii používa byzantský obrad, eucharistiu slávi podľa liturgického formulára Jána Zlatoústeho v arabskom jazyku. V dôsledku svojej najnovšej prítomnosti v Južnej Amerike, Austrálii, USA a Kanade tam začína sláviť bohoslužby v miestnych jazykoch. Svoje cirkevné sviatky slávi podľa západného Gregoriánskeho kalendára. Výnimku predstavuje Veľká noc, ktorú táto cirkev slávi od roku 2002 podľa Juliánskeho kalendára spolu so sesterskou pravoslávnou cirkvou. Kňazi sú spravidla ženatí, podobne ako u pravoslávnych. Povinnosť celibátu existuje len pre biskupský úrad.

 

Poznámky:

  1. Baumann, Iso: Das katholische Ostkirchenrecht. In: Der Christliche Osten 60 (2005), s. 247.
  2. K povedomiu tejto cirkvi pozri Hage, Wolfgang: Das orientalische Christentum. Stuttgart 2007 (Die Religionen der Menschheit, Bd. 29,2), s. 422n.
  3. K životu a pôsobeniu patriarchu Gregoria III. Lahama porov. predovšetkým Schneider, Michael: Jubilar Seine Seligkeit Patriarch Gregorios III. Laham aus Damaskus. In: Der Christliche Osten 64 (2009), s. 122-132.
  4. The Eastern Catholic Churches 2016.; in: http://www.cnewa.org.
  5. Zusammengestellt vom Patriarchalischen Orden vom Heiligen Kreuz von Jerusalem, Statthalterei Bundesrepublik Deutschland e.V., in: Der Christliche Osten 55 (2000), s. 133.
  6. Hage, Das orientalische Christentum, s. 413–419; Oeldemann, Johannes: Die Kirchen des christlichen Ostens. 3. Aufl. Kevelaer 2011, s. 124–126. Oeldemann datiert die Verleihung des Palliums ins Jahr 1729 (s. 124), Hage ins Jahr 1744 (s. 415).

 

 

Vychádza so súhlasom časopisu Religion und Gesellschaft in Ost und West .

Vybral a z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Odporúčame