Koncil, ktorý si treba ctiť ako učenie Svätého písma

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koncil, ktorý si treba ctiť ako učenie Svätého písma

Prvý konštantínopolský koncil, freska v rumunskom pravoslávnom chráme v Bukurešti. Zdroj: wikimedia

Ako eunomiáni, anomoioi, ariáni alebo eudoxiáni, semiariáni alebo pneumatomachovia, sabelliáni, markelliáni, photiniáni, ako aj apolinaristi ohrozovali Cirkev.

Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa vychádzalo z toho, že konciloví otcovia zhromaždení v roku 381 v Konštantínopole len prevzali a rozšírili Nicejský symbol o výroky o Svätom Duchu. V skutočnosti sa však Nicejsko-konštantínopolský symbol objavil až o 70 rokov neskôr v aktoch Chalcedónskeho koncilu.

Preto sa dnes väčšinou prijíma, „že Konštantínopolský koncil síce nestanovil žiaden oficiálny symbol, ale zaiste [...] sa radil o texte a sformuloval text“, ktorý prináša Chalcedónsky koncil v roku 451. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery teda zaiste nie je koncilovými otcami schváleným koncilovým dokumentom, ale dialogickým papierom, na ktorého podklade sa rokovalo s pneumatomachmi.

Na tento účel bol podľa všetkého inakší symbol pripodobnený vo svojich kristologických formuláciách Nicejskému koncilu a potom rozšírený o nasledujúce výroky o Duchu: „Veríme v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov“ (DH 150).

Podľa formulácií, ktoré vysvetlíme v nasledujúcom texte, sa dá zvlášť jasne pochopiť teologický zámer redaktorov textu, ale aj ich ústretovosť voči pneumatomachom, ktorá sa prejavila v úsilí o ustavičnú biblickú ukotvenosť textu.

Svätý Duch je „Pán“

Charakterizácia Svätého Ducha ako Pána je biblická, keďže Ho už Pavol v 2 Kor 3,17n. označuje ako „Pána (Kyrios)“. Na biblickom poklade teda redaktori textu chcú presvedčiť pneumatomachov. Lebo prastarým titulom Kyrios, ktorý od Septuaginty patrí jedine Bohu, sa má vyjadriť, že Svätý Duch ako Kyrios je takisto Boh.

Svätý Duch je „Oživovateľ“

Aj tento titul má tým, že je vybratý z Biblie, presvedčiť pneumatomachov na biblickom podklade. Lebo už v Rim 8,2 je reč o „životodarnom Duchu“, zatiaľ čo v Jn 6,63 a 2Kor 3,6 sa životodarné konanie Ducha popisuje v slovesnej formulácii. Keďže v biblickej tradícii je jedine Boh darcom života, Svätému Duchu sa tu teda prisudzujú božské funkcie. A tak sa prejavuje aj svojím konaním ako Boh. 

Svätý Gregor Naziánsky na freske z Carihradu. Zdroj: wikimedia

Svätý Duch „hovoril ústami prorokov“

Toto slovné spojenie pripomína takisto biblické formulácie, zvlášť druhý Petrov list, podľa ktorého „proroctvo nikdy nepovstalo z vôle človeka, ale ľudia poslaní Bohom hovorili z vnuknutia Ducha Svätého“ (2Pt 1,21). Aj tu sa teda Svätému Duchu pripisuje božské konanie, totiž inšpirácia prorokov. To opäť vedie k záveru, že Svätý Duch je podľa svojho konania Boh.

Svätý Duch „vychádza z Otca“

Aj táto charakterizácia Svätého Ducha sa zakladá na Biblii. V Jn 15,26 je výslovne reč o „Duchu pravdy, ktorý vychádza od Otca“. O Svätom Duchu sa ďalej v 1Kor 2,12 hovorí, že je „z Boha“. Z kombinácie obidvoch miest z Písma vyplýva záver, že Svätý Duch „vychádza z Otca“. Tým redaktori textu chceli priblížiť pneumatomachom na biblickom podklade pôvod Svätého Ducha z vnútra Otca, pričom tento pôvod sa v biblickej reči charakterizuje ako „vychádzanie (ekporeusis)“. Takto sa dá vo vnútri Boha koreniaca jednopodstatnosť Ducha s Otcom a Synom preukázať ako zodpovedajúca učeniu Biblie, bez použitia sporného slova „homoousios“.

Svätému Duchu „sa vzdáva táto istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi“

Toto slovné spojenie vychádza zo starovekej cirkevnej modlitbovej praxe, podľa ktorej sa napr. v záverečných formulách starovekých cirkevných modlitieb do velebenia zahrnuje s Otcom a Synom aj Svätý Duch. Tento zvyk mal v oku Atanáz, keď okolo roku 362 napísal biskupovi Serapionovi, že Svätý Duch sa „oslavuje s Otcom a Synom“ (ep. Serap. 1,31). Príslušné zdôvodnenie dodal Bazil: 

Oslavujeme „Svätého Ducha s Otcom a Synom kvôli presvedčeniu, že Svätý Duch nie je cudzí božskej prirodzenosti. Lebo čo si je podľa podstaty navzájom cudzie, nemohlo by mať podiel na rovnakej úcte“ (ep. 159,2).

Keď je teda v predloženom slovnom spojení reč o tom, že Svätému Duchu sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, tak sa za touto formuláciou – za vyhnutia sa spornému homoousios – skrýva výpoveď, že je jednej podstaty s Nimi. Svätému Duchu pridelená úcta poklonou popri tom vyzdvihuje jeho božskú prirodzenosť. Lebo len Bohu patrí poklona ako forma najvyššej úcty.

Hoci sa otcovia na Konštantínopolskom koncile – ako vyplýva z horeuvedenej analýzy – usilovali svojím pracovným papierom veľmi dômyselne na základe Svätého písma o dohodu s pneumatomachmi, 36 „bojovníkov proti Duchu“ zhromaždených okolo Eleusia z Cyzicu odmietlo božskosť Svätého Ducha a opustilo synodu.

Prvý carihradský koncil, ilustrácia zo zbierky homílií sv. Gregora Naziánskeho, BnF MS grec 510, folio 355., 9. storočie. Zdroj: wikimedia

Rezignácia Gregora z Nazianzu

Vecné námietky, predovšetkým však rastúci odpor proti štýlu vedenia rokovania, viedli k napätiam aj medzi zvyšnou koncilovou väčšinou a jej prezidentom Gregorom z Nazianzu, pretože nebolo možné vybaviť dva dôležité body programu. Napokon biskupi Timotheus z Alexandrie a Acholius zo Solúna, ktorí prišli na koncil neskôr, principiálne spochybňovali Gregora, pretože ho – napriek predchádzajúcemu rozhodnutiu synody – neuznávali ako biskupa Konštantínopolu. Gregor znechutený únavnými debatami ponúkol svoje odstúpenie a uvoľnil tak cestu pre voľbu nástupcu.

Za nového biskupa Konštantínopolu konciloví otcovia zvolili –  v zhode s cisárom a za súhlasu kléru a ľudu – staručkého prétora Nektária. Ako vysoký cisársky úradník sa síce vyznačoval vekom, dôstojnosťou, schopnosťou a bezúhonným spôsobom života,  ale ako dovtedy nepokrstený ešte menej ako Gregor spĺňal predpoklady pre kandidáta na biskupa. Podarilo sa mu však bez treníc ukončiť koncil.

Tomos (cirkevný edikt) z roku 381

Hoci Konštantínopolský koncil asi neschválil podľa neho nazvaný „Nicejsko-konštantínopolský symbol“ ako koncilový dokument, predsa len vyznal svoju vieru v jednom Tome. Lebo očividne odkazuje jedna miestna synoda zasadajúca v roku 382 v Konštantínopole na tento Tomos, podľa ktorého „treba veriť v jedno božstvo, v jednu moc a v jednu podstatu Otca a Syna a Svätého Ducha, [ako aj] v rovnakou mierou uctievanú dôstojnosť a v rovnako večnú vládu v troch úplne dokonalých hypostázach alebo v troch dokonalých osobách“ (Synodálny list miestnej synody z roku 382, tradovaný Theodoretom z Cýru, Historia ecclesiastica 5,9,1).

Zreteľnejšie ako v symbole sa tu teda vyjadruje jednopodstatnosť Otca, Syna a Svätého Ducha, ako aj ich uskutočnenie v troch božských hypostázach alebo osobách.

Koncilové kánony

Konciloví otcovia v kánone 1 potvrdili tiež nicejskú vieru a rozsiahlo odsúdili heretické kruhy 4. storočia, ktoré tvorili eunomiáni alebo anomoioi, ariáni alebo eudoxiáni, semiariáni alebo pneumatomachovia, sabelliáni, markelliáni, photiniáni, ako aj apolinaristi. Ich bludy sa dajú presne vyjadriť takto:

Eunomiáni boli ako stúpenci biskupa Eunómia z Cyzicu († okolo 394) anomoioi (vychádzali z toho, že Syn je Otcovi „nepodobný (anomoios)“).

Eudoxiáni boli ako stúpenci Eudoxia z Konštantínopolu (†370) homoioi (zastupovali stanovisko, že Syn je Otcovi „podobný (homoios)“.

Semiariánmi boli umiernení ariáni, napríklad niektorí homoiousiani, ktorí čiastočne uznávali božstvo Krista, avšak popierali božstvo Svätého Ducha.

Pneumatomachovia boli bojovníkmi proti božstvu Svätého Ducha.

Sabelliáni, Markelliáni a Photiniáni boli zástupcami monarchianizmu a modalizmu, t. j. nepoznali žiadne reálne rozlišovanie troch božských osôb. Siahali k Sabélliovi, africkému teológovi z konca 2. storočia, biskupovi Marcellovi z Ancyry (†374) a biskupovi Photinovi zo Sirmia, ktorý bol žiakom spomenutého Marcella.

Apolinaristi boli stúpencami biskupa Apolinára z Laodicey († pred 392), t. j. ukracovali Kristovo ľudstvo o nous (ľudský rozum).

Povýšenie Konštantínopolu

Tri ďalšie kánony regulovali otázky regionálnej a nadregionálnej cirkevnej organizácie. Kánon 2 v nadväznosti na Nicejský koncil dôrazne prikazuje, že cirkevné záležitosti v rámci štátnej provincie musí prerokovávať provinciálna synoda a že biskupi jednej provincie sa nemôžu bez prizvania miešať do pomerov iných provincií. Popri tom sa vyzdvihuje vedúca rola biskupa Alexandrie v diecéze Egypt a biskupa Antiochie v diecéze Oriens.

Zvlášť brizantný je kánon 3, podľa ktorého „biskup Konštantínopolu [...] má mať čestný primát (presbeia tes times) po rímskom biskupovi; lebo toto mesto je nový Rím.“

Povýšenie Konštantínopolu sa teda zdôvodňuje politickým argumentom: pretože Konštantínopol ako „nový Rím“ je východným ríšskym hlavným mestom a „starý Rím“ západným ríšskym hlavným mestom, má aj biskup Konštantínopolu vlastniť prednostné postavenie, ktoré je porovnateľné s postavením rímskeho biskupa. Nápadné je, že toto prednostné postavenie sa neoznačuje ako primát, ale ako Rímu podriadený „čestný primát (presbeia tes times)“.

Takisto tento kánon nasleduje v princípe, že cirkevné organizačné štruktúry treba prispôsobiť štátnym organizačným predlohám, nicejských koncilových otcov, ktorí sa pri ohraničení cirkevných regiónov takisto orientovali podľa štátnych obvodov.

Napriek tomu biskupi Východu už dávno vyznamenaní prednosťou sa cítili byť týmto nariadením odstrčení, hlavne biskup Alexandrie, ktorý dovtedy zohrával vedúcu rolu na Východe. Aj Rím zareagoval veľmi precitlivene a proti tomuto politickému princípu hlavného mesta hodného primátu postavil pravdepodobne už na rímskej synode v roku 382 teóriu troch petrovských stolcov – Ríma, Alexandrie a Antiochie, ktorým prináleží primát na základe ich založenia apoštolom Petrom.

Kauza Maximus

Na poslednom mieste koncil schválil kánon 4. V ňom sa otcovia vyjadrili k postaveniu Maxima, ktorého alexandrijský biskup Peter tajne prepašoval do Konštantínopolu a tam bol v konkurencii ku Gregorovi z Nazianzu tajne vysvätený za biskupa. Koncil rozhodol, že Maximus nikdy nebol biskupom. Preto treba všetkých, ktorých prijal do kléru, považovať za nevysvätených. Takisto je neplatné všetko, čo bolo Maximom alebo s Maximom podniknuté v konštantínopolskej cirkvi. Takto konciloví otcovia ešte raz zdôraznili, že – podľa kánonu 2 – nepripúšťajú žiadne zasahovanie vonkajších biskupov, aj keby malo ísť o alexandrijského biskupa.

Napokon konciloví otcovia spísali svoje výsledky pre cisára do pracovnej správy, poprosili ho o potvrdenie svojich rozhodnutí a kánonov a ukončili 9. júla 381 svoju prácu. Cisár Teodóz splnil ich želanie a potvrdil rozhodnutia koncilu 30. júla 381 ediktom (Cod. Theod. 16,1,3).   

Slávna ikona Andreja Rubleva zobrazujúca pohostenie troch anjelov. Foto: wikimedia

Recepcia konštantínoplského koncilu

Konštantínopolská miestna synoda roku 382, ktorá už prináša Tomus Konštantínopolského koncilu, označuje tento aj za „ekumenický“. Tým bola azda v prvom rade myslená záväznosť jeho ustanovení pre východnú časť Rímskej ríše, avšak vo formulácii „ekumenický“ rezonuje bezpochyby aj nárok presahujúci Východorímsku ríšu.

Pravdaže vzbudzuje pozornosť fakt, že Konštantínopolský koncil – formálne – ešte menej ako Nicejský koncil reprezentoval celú ekuménu. V Nicei boli prítomní niekoľkí západní synodálni otcovia, na Konštantínopolský koncil prišlo až neskôr niekoľko egyptských a illyrických biskupov. Konštantínopolský koncil, zvolaný východorímskym cisárom, bol zamýšľaný len pre na východe ríše udomácnených biskupov Malej Ázie, západnej Sýrie a Palestíny. Preto na koncile dominuje teológia Meletia z Antiochie a Kapadóčanov. Títo sú ale naskrz východnými biskupmi, s ktorými je Západ len sčasti v cirkevnom spoločenstve.

Napriek tomu možno synodu z roku 381 považovať za ekumenický koncil. Lebo ňou zachytená kristologická, pneumatologická a trinitárna dogma sa objavila – nezávisle od koncilu – aj v dvoch cisárskych ediktoch z rokov 380 a 383, vo vieroučných dokumentoch, ktoré reprezentujú spoločnú vieru celkového impéria. Preto nie je zarážajúce, že Konštantínopolský koncil bol neskôr všetkými cirkvami ríše a najneskôr okolo roku 550 aj väčšinou cirkví mimo jej hraníc uznaný za ekumenický, na Západe v každom prípade od pápeža Leva Veľkého (†461) s vylúčením kánonov.

K všeobecnému prijatiu poskytol dôležitý príspevok ekumenický koncil uskutočnený v roku 451 v Chalcedóne, ktorý sa odvolával nielen na otcov Nicejského koncilu, ale aj na 150 otcov Konštantínopolského koncilu.

Vo výnose schválenom v roku 545 cisárom Justiniánom sa tento koncil označuje ako jedna spomedzi štyroch svätých synod, ktorých učenie si treba ctiť ako učenie Svätého písma. Podobne vyznal pápež Gregor Veľký (†604), že tieto štyri koncily – medzi nimi výslovne Konštantínopolský koncil – prijíma a ctí si tak ako štyri knihy evanjelia.

Najneskôr v 6. storočí sa zavŕšila recepcia koncilu z roku 381 ako ekumenického koncilu. Smerodajný význam má to, že takzvaný Nicejsko-konštantínopolský symbol až do dnešného dňa spája navzájom takmer všetky kresťanské cirkvi.  

Text vybral a preložil otec Ján Krupa. Vychádza so súhlasom autora.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo