Ako a prečo vznikol prvý trvalý cirkevný rozkol

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako a prečo vznikol prvý trvalý cirkevný rozkol

Dišputa medzi latinskými kresťanmi zo Západu a orientálcami v 13. storočí. Foto: wikimedia

Konflikt sa dlho darilo zvládať, až napokon vznikla Apoštolská cirkev Východu. Poučný príbeh z dejín cirkvi.

Vzhľadom na búrlivé koncilové udalosti v Efeze to znie zaiste priveľmi optimisticky, že pápež Celestín gratuluje účastníkom koncilu, cisárovi a novému biskupovi Konštantínopolu v marci 432 k ich úspešne ukončenej koncilovej práci. V skutočnosti sa konciloví kontrahenti rozchádzajú nezmierení. Každá strana kladie tej druhej podmienky, ktoré táto striktne odmieta. Napríklad cyriliáni majú vziať späť pre orientálcov také urážlivé dvanásťanatémy tretieho Cyrilovho listu, zatiaľ čo od orientálcov sa žiada uznanie odsúdenia Nestória.

Na ceste zbližovania táborov

Napriek zamotanej situácii cisár tlačí obidva tábory k zmiereniu. Ako smerodajný sprostredkovateľ sa ukáže biskup Akácius z Beroie. Voči nemu sa priblíži Cyril v jednom liste najvýraznejšie k antiochijskej kristológii, no vyvolá – na pozadí anatém – pri antiochijčanoch krajne protikladné reakcie, pretože Cyril naďalej trvá na zosadení a odsúdení Nestória. Nový posun nastane, keď Ján z Antiochie pošle biskupa Pavla z Emesy, dôverníka Akácia, koncom roku 432 do Alexandrie s listom, ktorý obsahuje takmer to isté efezské vyznanie viery, ktoré orientálci nechali už v roku 431 doručiť cisárovi. Po počiatočných ťažkostiach Cyril pod cirkevným a cisárskym tlakom prejaví ochotu – v prípade konsenzu v otázke Nestória – obnoviť cirkevné spoločenstvo s antiochijcami. Orientálci síce najskôr váhajú, no potom sa Ján odhodlá k listu Cyrilovi, v ktorom súhlasí so zosadením Nestória, odsúdi jeho učenie a uzná Maximiána ako jeho nástupcu. Cyril teraz akceptuje pred chvíľkou spomenuté vyznanie viery, únijnú formulu z roku 433, ktorá bude zohrávať dôležitú rolu na Chalcedónskom koncile a má nasledujúce znenie:

„Vyznávame teda nášho Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, ako dokonalého Boha a dokonalého človeka z rozumovej duše a tela, zrodeného pred vekmi z Otca podľa božstva, v posledných dňoch ten istý pre nás a pre našu spásu z Márie, panenskej Bohorodičky, podľa ľudstva [narodený], jednej podstaty s Otcom podľa božstva a jednej podstaty s nami podľa ľudstva. Lebo došlo k zjednoteniu dvoch prirodzeností. Preto vyznávame jedného Krista, jedného Syna, jedného Pána. Podľa tohto chápania nezmiešaného spojenia vyznávame svätú Pannu ako Bohorodičku. Lebo božský Logos sa stal telom a človekom a bezprostredne pri počatí spojil so sebou od nej prijatý chrám. Čo sa však týka slov o Pánovi v evanjeliách a v spisoch apoštolov, tak vieme, že teológovia používajú jedny bez rozlišovania na jednu osobu, iné však rozlišujú a vzťahujú na dve prirodzenosti, pričom slová primerané Bohu podávajú ako slová o Kristovom božstve, no slová poníženosti ako slová o jeho ľudstve.“

Laetentur caeli

Veľmi potešený oznámi Cyril svoj súhlas Jánovi v odpovedajúcom liste „Laetentur caeli“ a informuje v apríli 433 svoj cirkevný ľud o urovnaní schizmy. Zatiaľ čo recepcia únie medzi egyptskými biskupmi prebieha bez treníc, niektorí ľudia z Cyrilovej družiny mimo Egypta sa obávajú, že teraz boli stiahnuté z diskusie anatémy a formula o „jednej prirodzenosti vteleného Boha – Logos“. Na antiochijskej strane Ján upovedomí svojich sufragánov, ako aj pápeža Sixta, Maximiána z Konštantínopolu a cisára o urovnaní konfliktu. No biskupi obidvoch Kilíkií a menšina zhromaždená okolo Alexandra z Hierapolu zostávajú v opozícii, budú však eliminovaní skrze vyhnanstvo. Cisár Teodóz sa pokúsi urobiť hrubú čiaru tým, že v roku 435 v edikte zakáže vlastnenie, čítanie a šírenie Nestóriových spisov a nariadi ich vydanie a spálenie. Únia zostane jednako labilná.

To sa ukáže, keď v roku 435 nastane diskusia o pravovernosti v roku 428 zosnulého biskupa Teodora z Mopsuestie. Dvaja arménski kňazi totiž predložia konštantínopolskému biskupovi Proklovi otázku, čo si myslí o Teodorovej ortodoxii, pretože boli varovaní pred jeho spismi. Keď Proklus následne vo svojom „Tomus ad Armenios“ odsúdi bez uvedenia mena niektoré Teodorove texty, narazí na odpor antiochijčanov, zvlášť na odpor Jána z Antiochie. Ináč sa reaguje na Proklovu kristologickú formulu

„Poznám iba jedného Syna [...] a vyznávam jednu hypostázu vteleného Slova“ (Arm. 19).

Tu Proklus nahrádza antiochijčanmi odmietnuté cyrilské „fysis“ pomocou „hypostasis“ a dosiahne tak Jánov súhlas. Napokon ani Cyril z Alexandrie sa nedokáže kvôli cirkevnému mieru odhodlať k posmrtnému odsúdeniu Teodora, takže spoločenstvo medzi cirkvami Alexandrie, Antiochie a Konštantínopolu zostane ešte na krátky čas zachované. 

Podľa doterajších pozorovaní sú teda významní reprezentanti alexandrijskej a antiochijskej teologickej školy – pri smerodajnom rozvíjaní učenia – v stave sprostredkovať svojim súčasníkom autentický obraz Krista a navzájom sa uznať. Pravdaže, jednostranní zástupcovia oboch strán neuniknú nebezpečenstvu chybného výkladu, najmä keď osobné nepriateľstvá a politický kalkul nechajú vyradiť zo zreteľa ciele teológie. K tomu pristupujú ešte ďalšie faktory, ktoré vedú k odluke medzi dôslednými antiochijcami a ríšskou cirkvou a tak k vytvoreniu „Apoštolskej cirkvi Východu.“ 

Apoštolská cirkev Východu

Časti predkov striktných antiochijčanov patria už dlho pred hore uvedenou kontroverziou k asýrsko-aramejskému kresťanstvu Mezopotámie. To sa rozvíja už v 2. storočí na základe rečových, kultúrnych a politických faktorov na východosýrsku cirkev vlastného razenia. V 4. a 5. storočí žije jedna časť veriacich okolo centra Edessa vo Východorímskej ríši, zatiaľ čo druhá časť – s centrami Nisibis a Seleukia-Ktesifon – je usadená v perzskej Sasánovskej ríši.

Druhá spomenutá skupina sa z dôvodu politického kontrastu medzi Perzskou a Východorímskou ríšou ocitá v rastúcej izolácii od ríšskej cirkvi. Na tomto pozadí rozhodnú synody v rokoch 410 a 424 v perzskom hlavnom meste Seleukii-Ktesifone o vyňatí svojho územia z obvodu Antiochie a vyhlásia svoju cirkev za samostatnú pod najvyšším vedením katholika (všeobecného biskupa) sídliaceho v Seleukii-Ktesifone. Okrem toho teológ Narses (sýrsky Narsai; † 503), vyhnaný v roku 457 z Edessy, preloží svoju vplyvnú teologickú školu do Nisibisu, kde ju s pomocou miestneho biskupa Barsaumu († pred 496) nasmeruje na klasickú antiochijskú teológiu. Na tomto základe synoda v Seleukii-Ktesifone v roku 486 nasmeruje túto východosýrsku cirkev s autoritami Diodora z Tarzu († pred 394) a Teodora z Mopsuestie († 428) na striktne antiochijské vyznanie. Keďže táto cirkev uctieva medzi svojimi antiochijskými otcami aj Nestória, iní kresťania dodnes označujú jej členov konfesionálno-polemicky ako „nestoriánov“. Oni sami sú si však vedomí svojich apoštolských koreňov a chápu sa ako „Svätá a apoštolská cirkev Východu“.

V roku 636 nastupujúce islamské panstvo Arabov vedie síce k obmedzeniam, no kresťanské školy v Nisibise, Seleukii, Bet Lapate a Merve predstavujú až do 9. storočia vedúce vzdelávacie zariadenia, ktoré sprostredkúvajú Arabom – a cez nich aj Európanom – neskoroantické vedy (hlavne filozofiu, matematiku a medicínu).

Rozľahlou, hlavne mníchmi realizovanou misijnou činnosťou dosahujú východosýrski kresťania od 6. storočia územia južnej Indie a strednej Ázie, no misie uskutočňujú aj medzi tureckými národmi pri rieke Amudarja a východne odtiaľ v Samarkande a Taškente. K tomu pristupujú od 6. storočia biskupstvá na Arabskom polostrove a od 7. storočia na perzským obyvateľstvom obsadenom východe Rímskej ríše a v Číne. Avšak od konca 13. storočia zažívajú východosýrski kresťania po prestupe mongolských vládcov Perzie na islam nezadržateľný úpadok.

Katolícke vetvy východosýrskych kresťanov

V polovici 16. storočia sa mohla etablovať katolícka vetva východosýrskych kresťanov ako „Chaldejská cirkev“ v krajine pôvodu východosýrskej cirkvi a ako „Sýrsko-malabárska cirkev“ v juhoindickej Kerale. Tu sa nachádzajú aj korene „Sýrsko-malankárskej cirkvi“, ktorá na základe svojich novších preddejín tvorí od roku 1930 východnú katolícku cirkev západosýrskeho obradu, no pôvodne patrila k východosýrskej cirkvi.

„Apoštolská cirkev Východu“ je, naopak, nepretržite decimovaná islamským tlakom a vnútorným nesúladom. Jej členovia žijú dnes hlavne v Iráne a Iraku, v Sýrii a južnej Indii, ako aj v malých diasporických obciach v Spoločenstve nezávislých štátov, USA a Európe. Medzičasom sa táto cirkev usiluje ako člen „Svetovej rady cirkví“ o cirkevnú jednotu. Od roku 2001 existuje medzi ňou a Rímom dohoda, ktorá umožňuje ohraničené eucharistické spoločenstvo medzi ňou a „Chaldejskou cirkvou“. 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo