Najdôležitejší kristologický koncil v dejinách

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Najdôležitejší kristologický koncil v dejinách

Chalcedónsky koncil v roku 451 mal pôvodne zmieriť kresťanov, ktorí sa sporili o osobe Ježiša Krista.

Cisárovmu pozvaniu vyhovie dovtedy nevídaný počet východných biskupov, zatiaľ čo Západ je zastúpený iba veľmi slabo. Lebo popri štyroch pápežských legátoch prídu zo Západu iba dvaja severoafrickí biskupi, ktorí sú na úteku pred Vandalmi. Napriek tomu je tento koncil so zhruba 350 koncilovými otcami považovaný za najväčšie cirkevné zhromaždenie staroveku.

Už 1. septembra 451 sa mnohí biskupi dostavili do Nicei a očakávajú cisára. Keďže tento musí byť kvôli naliehavým štátnym úlohám prítomný väčšinou v Konštantínopole, pozve biskupov do výhodnejšie položeného Chalcedónu.

Zosadenie Dioskura z Alexandrie

Tam sa zhromaždia 8. októbra 451 v Chráme sv. mučeníčky Eufémie k otváraciemu zasadaniu. Prísne rozdelení podľa názorových strán sedia biskupi na obidvoch stranách vedúcich cisárskych úradníkov.

Naľavo sa posadia rímski legáti, Anatolius z Konštantínopolu, biskupi Antiochie, Cézarey v Kapadócii a Efezu, ako aj biskupi z Pontu, Asiany, Trácie a diecézy Oriens (1). Oproti nim sa nachádzajú po pravici cisárskych úradníkov Dioskur z Alexandrie, Juvenal z Jeruzalema, ako aj biskupi Egypta, Palestíny a Illyrika. Teda naľavo majú svoje miesto odporcovia Dioskura, napravo stúpenci Eutycha a Dioskura.

Legát Paschaninus požiada hneď na začiatku o vylúčenie Dioskura z koncilového spoločenstva. Následne niekdajší zástancovia zbojníckej synody zareagujú po verejnom prečítaní synodálnych protokolov Efezu a procesných aktov Eutycha ospravedlneniami a napokon prosbou o prepáčenie.

Prevažná koncilová väčšina – aj Juvenal a biskupi Palestíny a Illyrika – rehabilituje Flaviána. Avšak Dioskur z Alexandrie trvá na kristologickej formule „z dvoch prirodzeností (ek dyo fyseos)“ a pokúša sa len obhájiť sa a zabrániť rehabilitácii Flaviána. Keďže sa napriek výzve neodhodlá k ospravedlneniu, na treťom zasadaní vedenom legátom Paschaninomho zosadia v neprítomnosti a cisár ho pošle do vyhnanstva do Gangry v Paflagónii.

Cesta k novému vieroučnému dokumentu

Už na konci prvého zasadania komisári dajú najavo koncilovým otcom, že cisár od nich očakáva novú, písomnú vieroučnú formulu. Podľa jeho vzoru si pritom majú osvojiť štyri vieroučné dokumenty:

1.  Symboly Nicejskej (325) a Konštantínopolskej (381) synody,
2.   Druhý Cyrilov list Nestóriovi,
3.   Únijnú formulu z roku 433 a
4.   „Tomus Leonis“.

Na začiatku druhého zasadania 10. októbra preto komisári vyzvú biskupov, aby na spomenutom základe vypracovali novú vieroučnú formulu. Avšak biskupi sú názoru, že nová formula by porušila zákaz z roku 431 (2). Vzhľadom na tieto výhrady súhlasia, že budú verejne prečítané tieto štyri vieroučné dokumenty a za súhlasu priložené k protokolu (3).

Podľa aklamácie koncilových otcov „Tomus Leonis“ obsahuje „vieru Otcov, vieru Apoštolov“, Peter „hovoril skrze ústa Leva“ a „Lev a Cyril učia to isté“.

Avšak pochybnosti biskupov Illyrika a Palestíny vedú k tomu, že sporné body sa majú objasniť ešte raz v priebehu piatich dní s Anatoliom z Konštantínopolu a niekoľkými odborníkmi. Tí prví napokon ešte podajú žiadosť, aby bolo šiestim hlavným obvineným protagonistom zbojníckej synody – aj Dioskurovi – opäť udelené spoločenstvo.

Tomus Leonis

Keď sa komisári 17. októbra na štvrtom zasadaní začnú zaoberať otázkou pravovernosti „Tomus Leonis“, biskupi, aj Illyrika a Palestíny, vyhlásia, že tento dokument zodpovedá viere Nicejského, Konštantínopolského a Efezského koncilu. Okrem toho Illýrijci a Palestínčania zopakujú prosbu, aby bol vylúčeným protagonistom zbojníckej synody – odhliadnuc od Dioskura – umožnený návrat, čo teraz bude akceptované.

Porady dosiahnu kritické štádium, keď 22. októbra na piatom zasadaní narazia na seba rozličné až protikladné presvedčenia a záujmy: cisár striktne trvá na vypracovaní novej vieroučnej formuly, pretože si od toho sľubuje urovnanie sporov a upevnenie jednoty ríše. Legáti nechcú dovoliť, aby v „Tomus Leonis“ zachytené učenie Apoštolskej stolice bolo kompromitované, a prevažná väčšina biskupov by nechcela prekročiť rámec Nicejského symbolu, či už je to väčšina verná Cyrilovi a teda prikláňajúca sa k miafyzitizmu alebo dyofyzitická menšina.

V tomto konflikte koncilový výbor predloží otcom návrh novej vieroučnej definície, ktorú vypracoval deň predtým pod vedením Anatolia z Konštantínopolu. Hoci text návrhu sa nezachoval, z nasledujúcej diskusie vyplýva, že obsahuje pojem „Theotokos“ a kristologickú formuláciu „z dvoch prirodzeností (ek dyo fyseos)“.

Je koncipovaná ako zmierovacia formula a naliehavo odporúčaná synodálmi prikláňajúcimi sa k miafyzitizmu, narazí však na silný odpor pri koncilovej menšine. Legáti, ktorých podporuje len niekoľko biskupov diecézy Oriens, sa dokonca vyhrážajú, že opustia zhromaždenie, keď sa nechce zreteľne vysloviť pre dve prirodzenosti.

Aby sa zabránilo roztržke, komisári vystupujú za novú komisiu, v ktorej zástupcovia všetkých diecéz (4) zúčastnených na koncile majú s legátmi a biskupom Anatoliom zostaviť vytúžený vieroučný dokument. Napriek odporu cyriliánov si cisár osvojí tento návrh a oznámi, že v prípade odmietania tohto návrhu sa koncil bude konať na Západe.

Vzhľadom na tento cisársky nátlak sa zíde nová komisia a zostaví text, ktorí akceptujú aj rímski legáti, pretože patrične oceňuje „Tomus Leonis“. Napokon sa text tejto komisie verejne prečíta pred koncilovým plénom a prijme.

Chalcedónska definícia

Konciloví otcovia sa 25. októbra zhromaždia na šiestom zasadaní, ktorému predsedá cisársky pár Marcián a Pulcheria. Na úvod má cisár latinský príhovor, v ktorom zdôrazní, že koncil zvolal, „aby posilnil vieru“.

Následne sa znovu verejne prečíta nový vieroučný dokument a slávnostne potvrdí aklamáciami a podpismi biskupov. Cisár im poďakuje za znovunastolenie vieroučnej jednoty, nechá verejne prečítať tri disciplinárne kánony, potvrdí ich koncilom a poprosí synodálov, aby čo najrýchlejšie vybavili zostávajúce body koncilového programu.

Skôr než sa budeme venovať týmto bodom, predstavíme centrálny text Chalcedónskej definície:

„Nasledujúc svätých Otcov teda my všetci zhodne učíme, že vyznávame nášho Pána Ježiša Krista ako jedného a toho istého (ena kai ton auton) Syna: ten istý je dokonalý v božstve a ten istý je dokonalý v ľudstve; ten istý je skutočne Boh a skutočne človek pozostávajúci z rozumovej duše a tela (ek psyches logikes kai somatos); ten istý je podľa božstva jednej podstaty (homoousion) s Otcom a podľa ľudstva jednej podstaty (homousion) s nami, vo všetkom nám podobný okrem hriechu [porov. Hebr 4,15]; ten istý bol zrodený na jednej strane podľa božstva pred vekmi z Otca, na druhej strane podľa ľudstva v posledných dňoch kvôli nám a našej spáse z Márie, Panny [a] Bohorodičky (Theotokos);

jeden a ten istý je Kristus, jednorodený Syn a Pán, ktorého uznávame ako pozostávajúceho z dvoch prirodzeností (en dyo fysesin) nezmiešane (asygchytós), nezameniteľne (atreptós), nerozdelene (adiairetós) a neoddelene (achoristós), pričom nikde kvôli spojeniu nie je zrušený rozdiel prirodzeností (oudamou tes ton fyseon diaforas aneremenes dia ten enosis), naopak vlastnosť každej z obidvoch prirodzeností (tes idiotetos ekateras fyseos) zostáva zachovaná a spája sa v jednej osobe (en prosopon) a jednej hypostáze (mian hypostasin); jednorodený Syn, Boh Slovo, Pán Ježiš Kristus, nie je rozčlenený alebo rozdelený na dve osoby (ouk eis dyo prosopa merizomenon e diairoumenon), ale je jeden a ten istý, ako to už pred ním ohlasovali proroci a sám Ježiš Kristus nás poučil a Vyznanie viery Otcov nám to odovzdalo.“

Teologické pramene vieroučnej definície

Do tohto ústredného textu Chalcedónskej definície (lat. definitio; gr. horos) boli integrované vieroučné dokumenty, ktoré zadal na konci prvého zasadania cisár a tento ústredný text bol rozčlenený na dve časti. V prvej časti sa nachádza skrze formulu „jeden a ten istý (ena kai ho autos) cyriliánsky prepracovaná interpretácia únijnej formuly z roku 433, ktorá – odhliadnuc od formuly homoousios prevzatej z Nicejského symbolu – je veľmi  ovplyvnená Bibliou.

Antiochijský, protiapolinársky vplyv sa vyjadruje zvlášť vo formulácii, že Ježiš ako skutočný človek pozostáva „z rozumovej duše a tela (ek psyches logikes kai somatos)“.

Druhá časť rozvíja viac definujúcim spôsobom učenie o dvoch prirodzenostiach. Formula „v dvoch prirodzenostiach (en dyo fysesin)“ a štyri adverbiá „nezmiešane, nezameniteľne, nerozdelene, neoddelene (asygchytós, atreptós, adiairetós, achoristós)“ sú prácou komisie, ktorá mohla koncilovým otcom predložiť konečnú kristologickú definíciu.

Od Cyrila je prevzatá odlišnosť prirodzeností zostávajúca napriek spojeniu, zatiaľ čo z „Tomus Leonis“ pochádza formula, že vlastnosť každej z obidvoch prirodzeností zostáva zachovaná a „spája sa v jednej osobe (eis en prosopon [...] syntrechouses)“. Dodatok „a [v] jednej hypostáze (kai mian hypostasin)“ má, naopak, „zmieriť pohľad Leva s pohľadom Cyrila“ (5) a siaha asi k druhému Cyrilovmu listu Nestóriovi, v ktorom je reč o „spojení do jednej hypostázy (enosis katha hypostasin)“. Vysvetľujúci odkaz, že Ježiš Kristus napriek svojim dvom prirodzenostiam „nie je rozčlenený alebo rozdelený na dve osoby (ouk eis dyo prosopa merizomenon e diairoumenon)“ sa zdá byť založený na liste antiochijského koncilového otca Teodoreta z Cýru.

Kto je autorom vieroučnej definície?

Ako to naznačuje vydarená gramatická konštrukcia a jednotný myšlienkový pochod, nebolo to tak, že príslušný sekretár len pospájal vytiahnuté texty do viac menej vydarenej mozaiky. Oveľa viac sa zdá, že – napriek obsahovej pestrosti –  zatavil definíciu do štylistickej jednoty. Ako autor prichádza do úvahy azda Bazil zo Seleukie († cca. 468).

Štruktúra textu prezrádza, že predstavuje kompromisnú formuláciu vypracovanú s veľkým úsilím. Napriek tomu tenor zostáva jasný. Ide o Ježiša Krista, ktorý je označovaný aj ako Syn, Jednorodený, Boh, Slovo a Pán. Jemu patria všetky výpovede definície: božstvo a ľudstvo, dvojitá jednopodstatnosť (lat. consubstantialitas; gr. homoousia), obidve prirodzenosti, ktoré aj po svojom zjednotení zostávajú odlišné a ktorých spojenie je zabezpečené skrze to, že sú spojené v jednej osobe alebo hypostáze Ježiša Krista.

Napokon adverbiá „nezmiešane, nezameniteľne, nerozdelene a neoddelene“ v rámci učenia o dvoch prirodzenostiach zamietajú nielen striktnú kristológiu jednoty (tzv. monofyzitizmus), ale aj striktnú kristológiu oddeľovania (tzv. nestorianizmus), teda nielen extrémne alexandrijskú, ale aj extrémne antiochijskú kristológiu. Adverbiá „nezmiešanie“ a „nezameniteľne“ sa obracajú proti učeniu o jednej prirodzenosti, zatiaľ čo adverbiá „nerozdelene“ a „neoddelene“ zamietajú kristologiu oddeľovania. Kristologický „kurz“ je tým síce stanovený, no v budúcnosti narazí na ostrý odpor.

Poznámky

(1)   Pod diecézou sa tu myslí administratívna jednotka v Rímskej ríši, a nie cirkevná správnajednotka.
(2)    K zákazu novej vieroučnej formuly na Efezskom koncile porovnaj článok Búrlivý priebeh tretieho ekumenického koncilu.
(3)    Tomuto protokolu vďačíme sa prvé písomne zachytenie vieroučných symbolov Nicey (325) a Konštantínopolu (381), pretože o obidvoch prvých ekumenických konciloch sú len správy, avšak nezachovali sa nijaké protokoly.
(4)    Pozri poznámku číslo 1.
(5)    Perrone. Lorenzo, Von Nicea (325) nach Chalcedon (451), in: Alberigo, Giuseppe (Hg.), Geschichte der Konzilien. Von Nicaenum bis zum Vaticanum II, Düsseldorf 1993, s. 119n.

 Vybral a z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo