Druhý trvalý cirkevný rozkol v dejinách

Druhý trvalý cirkevný rozkol v dejinách

Chalcedónsky koncil v roku 451 priniesol nielen dodnes platné kristologické učenie, ale aj ďalšie štiepenie cirkvi.

Na ďalších stretnutiach konciloví otcovia musia do začiatku novembra ešte objasniť disciplinárne a personálne otázky. Takto Juvenal z Jeruzalema dosiahne od koncilu uznanie svojej nadmetropolitnej jurisdikcie nad Palestínou. Po ťažkých diskusiách nasleduje rehabilitácia významných antiochijčanov Teodoreta z Cýru a Ibasa z Edessy. Na rozličných zasadaniach budú napokon prijaté cirkevnoprávne ustanovenia, z ktorých tu uvedieme len tie najdôležitejšie.

Koncilové kánony

Otcovia zakážu simonistické praktiky (kánon 2) a preberanie svetských úloh (kánon 3), verejných úradov a vojenskej služby (kánon 7) klerikmi a mníchmi. Títo sú v kánonoch 4, 8 a 9 podriadení biskupskému dohľadu, keď kánon 24 chráni kláštory aj pred sekularizáciou. V kánonoch 16, 18 a 23 sa koncil usiluje o cirkevnú kontrolu mníšstva a kléru. Kánon 6 zdôrazňuje ekleziologickú viazanosť klerika obcou alebo kláštorom a vyhlasuje za neplatnú takzvanú absolútnu ordináciu. V kánone 19 sa dôrazne prikazuje konanie dvoch provinčných synod ročne a v kánonoch 5 a 20 sa – v zhode s Nicejským koncilom – zakazuje prestup biskupov a iných klerikov do iných miestnych cirkví alebo obcí.

Kánon 9 určuje, že biskup alebo klerik, ktorý je v spore so svojím metropolitom, sa má obrátiť na exarchu diecézy (1) alebo na konštantínopolský biskupský stolec. Rovnaké miesto súdu sa stanovuje v kánone 17 pre jurisdikčné spory biskupov.

Kánon 28

Už v spomenutých nariadeniach je zreteľná rastúca cirkevná autorita Konštantínopolu, ktorá ešte vzrastie, keď sa konciloví otcovia na zasadaní uskutočnenom asi 29. októbra – v neprítomnosti legátov – budú zaoberať privilégiami konštantínopolského biskupského stolca. Dekrét schválený na tomto zasadaní, ktorý neskôr vojde do dejín ako kánon 28, priznáva Konštantínopolu druhé miesto po Ríme a rovnaké „výsady (presbeiai)“ a rezervuje jeho biskupovi vysviacku metropolitov diecéz Pontus, Asiana, Thrákia, ako aj biskupov na barbarskom území.

Týmito výsadami mohli byť zamýšľané hlavné cirkevné prerogatívy Konštantínopolu, ktoré by boli porovnateľné s jurisdikciou Ríma nad siedmimi malými biskupstvami ležiacimi pred Rímom; lebo spomenutými výsadami má byť bezpochyby zdôvodnená jurisdikcia Konštantínopolu nad tromi spomenutými diecézami. Avšak rímski legáti interpretujú tento dekrét ako namierený proti výsadám apoštola Petra. Na ich námietku sa preto bude na nasledujúci deň na ďalšom zasadaní o ňom opäť diskutovať, avšak konciloví otcovia ho opäť potvrdia.

Koncilové zhromaždenie si je zaiste vedomé toho, že jeho dekrét môže narušiť vzťahy s Rímom. Preto poinformuje pápeža Leva v synodálnom liste nielen o dogmatickom výsledku koncilu, ale aj o tomto dekréte a zdôrazní jeho súlad s tradíciou.

Skutočne sa zdá, že kánon 28 sťaží pápežovi uznanie koncilu. Lebo cisár Marcián potvrdí výsledky koncilu už 7. februára 452, zatiaľ čo Lev sa k tomu odhodlá až 21. marca 453. Jeho súhlas platí len pre dogmatické rozhodnutia, nie však pre výsady Konštantínopolu stanovené v koncilovom dekréte.

Popri kánone 3 Konštantínopolského koncilu (381) sa teda v kánone 28 črtá druhý míľnik na ceste k schizme medzi Rímom a Konštantínopolom. Natíska sa otázka, či bol Chalcedónsky koncil prijatý všetkými cirkvami.   

Odmietnutie Chalcedónskeho koncilu

Namáhavý pokus koncilových otcov v Chalcedóne sprostredkovať medzi antiochijsko-rímskym učením o dvoch prirodzenostiach a palestínsko-egyptskou kristológiou jednoty neprinesie vytúžený úspech. Lebo v očiach stúpencov striktnej kristológie jednoty sa jazyková úprava Chalcedónu zdá byť totožná s „kristológiou oddeľovania“ antiochijčanov a priťahuje na seba obvinenie z „nestorianizmu“. Táto kristológia predsa protirečí – podľa názoru istých asketických kruhov Egypta, Sýrie a Palestíny – myšlienke zbožstvenia človeka, ktoré je dané v Kristovi. Z tohto hľadiska chalcedónska definícia pre nich znamená ujmu na skutočnosti spásy.  

Oveľa viac než odsúdenie Eutycha, ku ktorému sa pripojili aj chalcedónski konciloví otcovia prikláňajúci sa k miafyzitizmu, bolí tieto kruhy Egypta, Sýrie a Palestíny zosadenie ich vedúcej postavy Dioskura. Sú slepí voči jeho priestupkom a v jeho zosadení vidia len odplatu antiochijčanov za porážku na zbojníckej synode. A preto sa po ukončení koncilu nedostaví mier.

Zatiaľ čo sa v Egypte pripravujú na odpor voči Chalcedónu, v Palestíne dôjde – pod vedením mníchov – v roku 452/453 k povstaniu proti nemilej dogme. V podstate tým chcú brániť Cyrilovu autoritu a jeho populárnu teológiu zbožstvenia, ktorú vnímajú ako ohrozenú víťazstvom pápeža Leva. A tak sa už krátko po koncile črtajú prvé príznaky konfliktu, ktorý povedie v 5. a 6. storočí v Egypte, Etiópii, západnej Sýrii a Arménsku k vytvoreniu samostatných, miafyziticky orientovaných národných cirkví, ktoré sa oddelia od chalcedónskej ríšskej cirkvi.

Odmietnutie v koptskej cirkvi

Na rozdiel od Sýrie tvorí Egypt nepretržite kultúrnu, cirkevnú a politickú jednotu s centrom Alexandria. V rámci boja ľudu a mníšstva proti chalcedónskej kristológii tu vznikne od druhej polovice 5. storočia špecificky egyptská cirkev samostatného kultúrneho, konfesionálneho a inštitucionálneho razenia: „koptská cirkev“. Jej dištancovanie sa od ríšskej cirkvi sa dá vysvetliť historicky.

Od čias Alexandra Veľkého († 323 pred Kr.) síce nastupuje helenizácia Egypta, no dosiahne len malú časť obyvateľstva usadeného v Alexandrii a Dolnom Egypte. Väčšina Egypťanov, Kopti alebo Qubti, ako sa označujú v arabčine, sa pevne drží vlastnej kultúry a artikuluje sa od 4./5. storočia vo vlastnej koptskej ľudovej literatúre s prevažne asketickou a hagiografickou tematikou.

Sv. Cyril Alexandrijský. Foto: wikimedia.org.

Hospodárske a daňové vykorisťovanie „Grékmi“, ako nazývajú zástupcov východorímskeho štátu, posilňuje ich averziu voči ríši. Napriek tomu má egyptská cirkev v rámci celkovej cirkvi vyčnievajúce postavenie, ktoré sa manifestuje v prvej polovici 5. storočia v pôsobení biskupa Cyrila Alexandrijského († 444). Keďže egyptskí kresťania vnímajú aj Cyrilových nástupcov na alexandrijskom biskupskom stolci ako „národné“ symbolické postavy zakladajúce jednotu, chalcedónske rozhodnutie proti Dioskurovi ich hlboko zasiahne a vyvolá ťažké nepokoje, ktoré po približne ôsmich desaťročiach hlbokej rozrušenosti povedú k rozštiepeniu egyptskej cirkvi.

Gréckej menšine „melchitov“ alebo cisárskych a ich alexandrijskému biskupovi, ktorý je od roku 537 na chalcedónskom základe v spojenectve s ríšskou cirkvou, stojí odvtedy oproti väčšina Egypťanov, ktorí teraz majú vlastného prímasa, ktorý takisto sídli v Alexandrii. Dogmaticko-kristologický rozdiel – vzhľadom na silné zohľadňovanie Cyrila na Chalcedónskom koncile – vlastne ani nie je veľký. Od Chalcedónskeho koncilu sa však obidve strany ideologickým spôsobom fixujú na protikladné formuly „mia fysisdyo fyseis“ a koptom sa prikladá zo strany ríšskej cirkvi polemické označenie „monofyziti“, aj keď by sme ich dnes – teologicky správne – mali nazývať „miafyziti“.

Keďže koptská ľudová zbožnosť nachádza vyjadrenie predovšetkým v zdôrazňovaní Kristovho božstva a v soteriologických predstavách o zbožstvení, cyriliánska formula „jednej prirodzenosti vteleného Boha – Logos“ sa stáva heslom odporu proti utláčateľskej politike zo strany ríšskej cirkvi, ktorá sa manifestuje v melchitských prímasoch Alexandrie. Hlavne kvôli tomu narážajú všetky pokusy o sprostredkovania na odmietnutie.  

Ján Philoponus. Foto: wikimedia.org.

Ján Philiponus

Štiepenie miafyzitov vedie v 6. storočí k sektárskej roztrieštenosti. Vyčnievajúcou postavou tejto éry je novoplatonik Ján Philoponus († po 570), ktorý ako kritik aristotelovskej prírodnej filozofie má až do novoveku veľký význam pre formovanie kresťanského učenia o stvorení. Po smrti miafyzitického patriarchu Teodóza z Alexandrie († 566), poslaného v roku 537 do exilu, sa rozličné skupiny od seba úplne oddelia, aj keď sa západný Sýrčan Jakub Baradaj od roku 566 veľmi usiluje o cirkevnú reorganizáciu miafyzitického kresťanstva a patriarcha Peter buduje od roku 575 protichalcedónsky episkopát.

Patriarcha Damián († 607) prekoná sčasti toto rozštiepenie a upevní koptské cirkevné štruktúry. Okrem toho alexandrijská synoda ukončí v roku 616 schizmu vládnucu medzi Koptami a západnými Sýrčanmi. Z dôvodu útlaku ríšskou cirkvou Kopti oslavujú v roku 619 Peržanov a v rokoch 639/643 islamských Arabov ako osloboditeľov. Na začiatku tejto novej éry počas patriarchu Benjamína († 665), okupačnou mocou uznaného reprezentanta Koptov, bude cirkev Egypta dokonca znovu prekvitať.

Vláda Arabov, vykonávaná od roku 642 chabou vrstvou vojakov a úradníkov, má ambivalentné následky. Prinesie síce pre Koptov a Melchitov náboženskú slobodu, avšak Arabi pokračujú v štátnom útlaku v podobe prísneho cirkevného dozoru a daňového vykorisťovania. V 8. storočí dochádza k drancovaniu chrámov, zmenšuje sa počet biskupstiev, obmedzuje sa klérus a zakazuje sa výstavba nových chrámov. Pod premenlivým štátnym a spoločenským tlakom od 10. storočia rastie počet konverzií na islam. Okolo roku 1000 vládne klíma systematického útlaku a ničenia chrámov.

Konečný úpadok prinesie so sebou nadvláda tureckých Mamelukov medzi rokmi 1250 a 1517. Vyznačuje sa systematickými prenasledovaniami a masovými prestupmi na islam. Tak sa Kopti postupne stávajú náboženskou menšinou, ktorú aj dnes musíme označovať za utlačovanú.

Núbijská cirkev

Približne od polovice 6. storočia sa núbijské čiastkové ríše ocitnú pod vplyvom miafyzitickej misie vychádzajúcej z Horného Egypta a už čoskoro zaznamenajú prekvitajúci cirkevný život. Ešte v 7./8. storočí sa dokážu ubrániť proti islamským Arabom, takže kresťanstvo je tu v rastúcej miere vytláčané až od 14. storočia.

Etiópska cirkev

Etiópska cirkev, ktorej korene siahajú až do 4. storočia a ktorej katholikos (celkový biskup) bol do roku 1959 menovaný a vysviacaný alexandrijským patriarchom, silno prekvitá v 5./6. storočí. Od 6. storočia postupne prijíma miafyzitické učenie. (Či pritom zohrávali nejakú rolu takzvaní „deviati svätí“ – sýrski askéti, ktorí vybudujú etiópske mníšstvo –, je v každom prípade nejasné.) Samostatnosť etiópskej cirkvi sa prejavuje predovšetkým v jej cirkevnej hudbe a hymnológii. Hoci je stáročia izolovaná pásmom arabsko-islamských území od ostatného kresťanstva, dokáže sa až do dnešného dňa ubrániť proti islamu.

Poznámky:

  1. Exarchom je biskup hlavného mesta diecézy. Pod diecézou sa v celom texte myslí administratívna jednotka v Rímskej ríši, a nie cirkevná správna jednotka.

Z nemčiny vybral a preložil otec Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo