Evanjelický biskup Klátik: Vnútorné záležitosti si musíme riešiť sami

Evanjelický biskup Klátik: Vnútorné záležitosti si musíme riešiť sami

S generálnym biskupom ECAV Milošom Klátikom sme sa rozprávali o stave evanjelickej cirkvi na Slovensku.

Počas spomienok na 500. výročie reformácie sa veľa hovorilo o historickom a náboženskom rozmere tejto udalosti. Pozrime sa ale na reformáciu z nenáboženského hľadiska. Aký bol jej spoločenský prínos?

Reformácia priniesla dôraz na vzdelávanie širokých vrstiev. Stačí spomenúť bardejovskú školu Leonarda Stöckela, Lutherovho súčasníka. Pre evanjelikov boli od začiatku dôležité nielen kostoly a fary, ale aj školy. Podmienkou toho, aby ľudia poznali Božie slovo, predsa je, že musia vedieť čítať a chápať prečítané. Na to sú potrebné knihy, ktoré evanjelickí vzdelanci prekladali do reči ľudu, čím podporovali nielen duchovnosť, ale aj vzdelanosť. Vznikol aj nový fenomén, keď si evanjelickí kňazi začali zakladať rodiny, z ktorých vyšli mnohé vzdelané osobnosti. Reformácia tak mala pozitívny prínos aj v oblasti vedy, kultúry či politiky.

Za hviezdne obdobie slovenských evanjelikov býva považované 19. storočie s generáciou Ľudovíta Štúra.

Štúr bol veľmi významnou osobnosťou našej cirkvi. Ale Leonard Stöckel v 16. storočí, Eliáš Láni v 17. storočí či Daniel Krman v 18. storočí neboli o nič menšími osobnosťami ako napríklad Hurban v 19. storočí. Rovnako Martin Rázus či Pavol Országh Hviezdoslav v 20. storočí. Dôležitá je kontinuita – jedni by tu neboli bez druhých. Poznáme celé rody, kde evanjelická viera pretrváva už generácie.

V polovici 19. storočia sa k ECAV hlásilo takmer 16 percent obyvateľov Slovenska. Začiatkom 20. storočia to bolo 14 percent, no počas posledného sčítania obyvateľstva v roku 2011 už len menej ako šesť percent obyvateľov. To je dramatický pokles. Na prvý pohľad sa zdá, že evanjelická cirkev na Slovensku vymiera.

Na začiatku 17. storočia bolo na území dnešného Slovenska vyše 80 percent evanjelikov. Potom však prišlo dlhé obdobie tvrdej protireformácie. Začiatkom 20. storočia malo Slovensko približne tri milióny obyvateľov, z ktorých 500-tisíc sa hlásilo k evanjelickej cirkvi. Dnes má naša krajina 5,4 milióna obyvateľov a k ECAV sa hlási vyše 320-tisíc veriacich. Za týmto poklesom však treba vidieť aj celkový demografický pokles a takisto niektoré historické súvislosti.

Začiatkom 20. storočia sa k evanjelickej cirkvi hlásilo veľké množstvo spišských Nemcov, ktorí na konci druhej svetovej vojny museli opustiť naše územie. Prirodzenému nárastu evanjelickej populácie zabránilo aj jednodetstvo v Honte, Novohrade a Gemeri.

Prečítajte si aj
Luther nebol revolucionár Zdieľať

Tamojší evanjelici praktizovali, nazvime to, politiku jedného dieťaťa?

Aj kvôli k tomu, aby nedochádzalo k deleniu majetkov, mali nielen evanjelici v 19. a začiatkom 20. storočia v týchto regiónoch len jedného potomka. Dobieha nás to dodnes. K tomu sa pridáva aj vysťahovalectvo z týchto oblastí. Percentuálne zastúpenie evanjelikov je aj dnes najvyššie v oblasti Liptova a v oblasti Myjavy.

Tieto externé dôvody sú úplne pochopiteľné. Ale je potrebné pomenovať aj vnútorné dôvody, ktoré sú tiež príčinou odlivu veriacich.

Naše reformačné princípy sú stále platné. Ľudia dnešnej doby majú rovnaký duchovný hlad ako kedysi. Otázkou však je, či sú ochotní prijímať zdravú duchovnú stravu. A zároveň, či cirkev dokáže na ich otázky vždy odpovedať správnym spôsobom. Inou vecou je, že cirkev nemôže byť populistickou organizáciou, ktorá bude ľuďom vravieť len to, čo chcú počuť, aby sme si takýmto spôsobom získali ich priazeň.

Argumentu, že cirkev nemôže byť populistická, rozumieme. Na druhej strane musí mať neustále pred očami Ježišov príkaz učiť a krstiť všetky národy. Má evanjelická cirkev na Slovensku v 21. storočí potrebný evanjelizačný zápas alebo žije len zo svojej tradície a minulosti?

Cirkev sa snaží osloviť všetkých ľudí a tak prinášať Božie pravdy do sveta. To však neznamená, že svet ich bude automaticky prijímať. Príkladom nášho úsilia oslovovať ľudí sú Evanjelické cirkevné dni, počas ktorých sa množstvo podujatí odohráva mimo cirkevných priestorov, napríklad aj na námestiach. Ale sú to aj mnohé iné misijné príležitosti v cirkevných zboroch či charitatívna činnosť Evanjelickej diakonie.

Otázkou je, nakoľko sa vám aj takýmito podujatiami darí zachytávať mladých ľudí. Podľa dostupných štatistík totiž až polovicu evanjelických veriacich na Slovensku tvoria ľudia nad 60 rokov. Je veľký predpoklad, že po najbližšom sčítaní obyvateľstva už nebudete po rímskokatolíckej cirkvi najpočetnejší vy, ale gréckokatolíci.

Spoliehame sa na Božiu moc a moc jeho slova. Keď som koncom 80. rokov pôsobil v Petržalke, nemali sme kostol ani žiadne iné priestory. Stretávali sme sa v kočikárni v jednom z panelákov, mali sme dvoch konfirmandov a piatich žiakov na náboženstve. Keď som v roku 2006 odchádzal do služby generálneho biskupa, mali sme 500 detí chodiacich na náboženstvo a v dvoch ročníkoch okolo stovky mladých, ktorí sa pripravovali na konfirmáciu. Postavili sme kostol, faru, zborovú sieň, založili sme evanjelickú materskú školu, vôbec prvú na Slovensku, evanjelickú základnú školu aj gymnázium.

Ak teda hovoríme o štatistikách, treba spomenúť aj príklad tohto konkrétneho cirkevného zboru, ktorý zaznamenal štatistický boom. Petržalský cirkevný zbor je však len jedným z viacerých príkladov. Jednoducho, treba vidieť aj pozitívne stránky. Mnohí farári sa s nasadením všetkých síl, až na úkor vlastného zdravia, snažia pracovať pre svoje cirkevné zbory. Ale vždy je čo zlepšovať.

Mladých ľudí v poslednom čase priťahujú rôzne charizmatické akcie a spoločenstvá, ako sú Godzone či Campfest. Tento duchovný prúd pritom pôvodne vzišiel z protestantského prostredia. Paradoxne, pred dvoma rokmi Vieroučný výbor ECAV vydal stanovisko, v ktorom mladým evanjelikom odporučil nechodiť na Campfest. Stále platí tento váš postoj?

Pán Boh nám dáva poznávať svoju vôľu cez Písmo sväté. Ide o jeden zo základných reformačných princípov – Sola Scriptura, ktoré zdôrazňoval Martin Luther. S tým úzko súvisí princíp Solus Christus. Ak je teda Kristus v centre a Boh nám zjavil svoju vôľu cez Božie slovo a svojho Syna, nemôžeme ísť mimo tohto zjavenia. Niektoré charizmatické hnutia skupinovo-manipulačnými technikami zakrývajú pohľad na Krista a na Písmo sväté a v tom spočíva ich nebezpečenstvo. Nepoukázal na to len náš vieroučný výbor, ale ešte pred nami aj Rada Cirkvi bratskej.

Nie je aj tento váš prístup dôvodom, pre ktorý prichádzate o mladých veriacich?

Pýtam sa ešte raz – chceme byť populistickí v snahe zapáčiť sa ľuďom alebo chceme byť verní Kristovi a Písmu svätému? Niektorí mladí ľudia si radšej volia pohodlnejšiu cestu zážitkov ako cestu štúdia Písma svätého a skutočného pokánia.

V akom stave zastihlo 500. výročie reformácie evanjelickú cirkev na Slovensku?

V stave bdelosti, ochotnú zápasiť o pravdu evanjelia. Jubilejné výročie sme si chceli pripomenúť nielen centrálne v Bratislave, ale počas roku reformácie sme postupne prešli všetkých 14 seniorátov – šesť východných a osem západných. Na všetky podujatia prichádzali stovky cirkevníkov, cítil som, že týmto výročím žila celá naša cirkev.

„Verejnosti bol prípad Jakuba Pavlúsa podsunutý ako príklad neľudského prístupu. Ale celé je to aj o zodpovednosti.“  Zdieľať

Narážali sme skôr na to, že zvonku sa ECAV javí ako vnútorne polarizovaná, čo len umocnili kauzy okolo seniora Ivana Muchu, kaplána Jakuba Pavlúsa či docenta Ondreja Prostredníka. Až sa zdá, že tieto prípady minimálne z mediálneho hľadiska úplne prekryli akcie späté s výročím reformácie.

Nie je to otázka na mňa, ale na tých, ktorí tieto kauzy spôsobili alebo medializovali. Bol to zámer či náhoda? Môžeme sa len domnievať. V každom prípade, kto chcel vidieť aj pozitívne veci, tak ich videl. Aj Lutherova doba bola vyhrotená, nebola to prechádzka ružovou záhradou. Ak sme však chceli ostať verní Kristovi a Písmu, museli sme k týmto prípadom zaujať jasný postoj. Neboli to rozhodnutia jedného človeka, ale celého grémia, ktoré rozhodlo jednomyseľne.

Nebolo možné najmä v prípade Jakuba Pavlúsa, ktorý s manželkou v tom čase mali dve malé deti, nájsť citlivejšie riešenie? Také, ktoré by rešpektovalo aj učenie cirkvi, aj jeho ľudskú situáciu?

Verejnosti bol tento prípad podsunutý ako príklad neľudského prístupu. Ale celé je to aj o zodpovednosti. Keď idete do nejakého zamestnania, musíte rešpektovať princípy a pravidlá, ktoré tam platia. A ak s nimi máte problém, neviete sa s nimi identifikovať, je férové to nahlas povedať. Čestný prístup je povedať – nezdieľam vaše názory, a preto odchádzam. Kto si stojí za tým, čo hovorí, musí byť pripravený niesť za to  zodpovednosť a dôsledky.

Spomínané kauzy boli intenzívne pretriasané aj vo facebookovej skupine Ako ďalej v ECAV, kde sa kritikou na vašu adresu vôbec nešetrí...

Čo sa varí doma, by sa malo doma aj zjesť. Neviem, čo presne píšu na facebooku, nemám čas to sledovať. Čo však viem, je, že väčšina účastníkov tejto skupiny len sleduje príspevky niekoľkých ľudí a aktívne sa do diskusií nezapája.

Takže tie diskusie aspoň okrajovo sledujete...

V každom spoločenstve sa nachádzajú ľudia s rôznymi názormi. V protestantských cirkvách je navyše naozaj čosi protestné. Vnútorné záležitosti cirkvi by sa však mali riešiť na našich grémiách. Každý môže mať svoj názor, ale vedenie má a chce prijímať zodpovedné rozhodnutia, aj keď nie sú populárne. Záleží na pravde, nie na imidži. Okrem toho kresťan musí počítať aj s útokmi na svoju osobu. To patrí aj k úradu, ktorý zastávam.

Na budúci rok sa končí vaše druhé volebné obdobie a štafetu generálneho biskupa budete musieť odovzdať svojmu nástupcovi. V akom stave bude po vás cirkev preberať?

Verím, že v čo najlepšom. Cirkev je živý organizmus. Sú cirkevné zbory, ktoré napredujú viac, a sú aj také, ktoré napredujú menej. Vo všeobecnosti môžem povedať, že cirkev zápasí o zachovanie Kristovho evanjelia a v jeho svetle aj o zachovanie Augsburského vyznania. Čo sa týka volieb, netreba zabúdať, že okrem generálneho biskupa a generálneho dozorcu, čo je najvyšší laický predstaviteľ, budeme voliť aj biskupa Západného dištriktu, ako aj seniorov, seniorky a dozorcov väčšiny seniorátov.

Takže po roku osláv vás čaká supervolebný rok...

Áno, ale nie je to nič výnimočné. My evanjelici to prežívame každých šesť rokov.

Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo