Nepriatelia lásky: Obžerstvo

Nepriatelia lásky: Obžerstvo

Flickr.com/iamlaurawood

Pôžitkárstvo sa objaví vždy tam, kde sa zabudne na nadprirodzeno, a teda kde sa človek akosi vracia do novopohanstva. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

    Staňte sa aj vy naším podporovateľom, aby tu Postoj mohol byť aj budúci rok. A na Vianoce od nás dostanete špeciálne tlačené vydanie Postoja.

 

                                            „... ich bohom je brucho...“ (Flp 3, 19)

My, ktorí pamätáme na komunizmus, vieme, aké exotické nám pripadali niektoré dnes vcelku bežné potraviny, napríklad ananás, dokonca mandarínky či banán. Do obchodov prichádzali zriedkavo, a ak prišli, bolo treba na ne čakať v rade alebo boli tzv. podpultovým tovarom. Toto sa po páde komunizmu zmenilo a Slovensko sa postupne pridáva – hlavne čo do svojho životného štýlu – k vysokorozvinutým priemyselným krajinám.

Má to veľa pozitív, no sú tu bezpochyby i pasce. Zatiaľ čo väčšina sveta žije v hlade a nedostatku, priemyselný „Západ“ sa topí v hedonizme (pôžitkárstve) a konzumizme. Ten sa prejavuje nielen v jedlom preplnených supermaketoch a nekonečných reklamách týkajúcich sa jedla a pitia, ale aj v opaku, v diétovaní. Zatiaľ čo na jednej strane sa nachádza v médiách more reklám na jedlo, na strane druhej to isté more reklám na diétovanie. A zdá sa, ako keby to bol čertov kruh: jedni zarábajú za pomoci druhých. No nikto ľuďom nepovie pravdu: že riešením je striedmosť.

Pripomína nám to prístup k chorobe AIDS a iným sexom prenosným chorobám: namiesto toho, aby sa radila sexuálna zdržanlivosť, radia sa prezervatívy. Diétovanie je niečo podobné. Jeden pôžitok sa nahrádza iným pôžitkom, ako to dokazuje letáčik, ktorý ľudí – samozrejme, za ťažké peniaze – lanári zapísať sa do programu na redukciu váhy: „Cieľom tohto programu nie je obrať vás o pôžitok. Naopak, jeho cieľom je váš pôžitok z jedenia znásobiť, a to tým, že vás naučíme jesť správne a jesť, ako je gurmán (labužník), ktorý maximálne vychutnáva jedlo každou bunkou svojich zmyslov (očami, čuchom, jazýčkom, ba i sluchom). Človek, ktorý je bezmyšlienkovite, si chvatne napchá ústa bez toho, že by čo len trocha vychutnával tento zážitok. Ak sa však človek naučí zmeniť svoje zvyklosti, bude „jesť menej, no vychutnávať viac“.

Človek môže vychutnávať jedlo tým, že bude naň hľadieť, že bude obdivovať jeho farby, jeho naaranžovanie na tanieri, jeho vôňu...“ Teda pôžitok ostáva. Pôžitok je cieľom.

Prečítajte si tiež:
Nepriatelia lásky: Lenivosť Zdieľať

Aj keď naša doba nie je iná, než bola ktorákoľvek doba kedykoľvek pred nami, predsa sa zdá, že niektoré veci sú dnes vybičované do extrémov. Čo sa týka minulej doby, aspoň zopár postrehov: u antického Petrónia sa nachádza príbeh Trimalchia, ktorý bol symbolom pôžitkárskeho úpadku. Trimalchio je boháčom, ktorý usporadúva hostiny pre svojich priateľov. Servíruje sa nespočetné množstvo exotických chodov, každý servírovaný otrokmi za doprovodu špeciálnych obradov, a k tomu všetkému množstvo divadielok a iných foriem zábavy. Istý hosť opisuje takúto scénku: „Ako sme tak pili a obdivovali detaily každého luxusného artiklu, ktorý sa tam nachádzal, otrok zrazu priniesol strieborného kostlivca. Bol tak zhotovený, že sa dal ľahko ohýbať vo všetkých smeroch. Otrok ho naozaj poohýbal tak, že sa poukláňal na všetky strany, trocha ním zagrimasil a Trimalcho k tomu dodáva: ´Drahí páni, pre nás úbohých smrteľníkov tento biedny kostlivec je ničím. Všetci sa ním staneme, keď sa náš úbohý život skončí. Preto si teraz užívajme, pokiaľ sa nám ešte darí.´“

Apoštol Pavol k tejto kultúre dodáva: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme“ (1 Kor 15, 31). Bol to vlastne citát antického príslovia. Hedonizmus a pôžitkárstvo je tak vlastne postojom pohanského sveta, ktorý nevlastnil zmysel pre nadprirodzeno. Hovorí sa, že sa keď pozrieme na pohanské sochy, čo je na nich zvláštne, sú ich oči. Nemajú zreničku. Ako keby hovorili o beznádeji antického človeka. Jeho životu chýbal zmysel. Možno aj preto kresťanstvo zabralo.

Lenže nemyslime si, že kresťania sú uchránení od pôžitkárstva. Ak by to tak bolo, pôžitkárstvo by nebolo v zozname hlavných hriechov a ani my by sme dnes o ňom nemuseli hovoriť. Lenže dovolím si povedať, že pôžitkárstvo sa objaví vždy tam, kde sa zabudne na nadprirodzeno, a teda kde sa človek akosi vracia do novopohanstva.

Pozrime sa na to. Už Pavol kritizuje prvých kresťanov ešte vo svojej dobe, ktorí stále mali tendenciu zabiehať naspäť k pohanstvu alebo zabúdať na nadprirodzeno. Pavol o nich hovorí: „Mnohí, o ktorých som vám často hovoril a teraz aj s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky. Veď naša vlasť je v nebi“ (Flp 3, 18-20). V stredovekom (kresťanskom) Ríme, v dobe renesancie, ktorá bola dobou úpadku, pretože prešla na pohanské ideály, sa vraj konali hostiny, na ktorých sa podávalo 40 chodov.

„Nemyslime si, že kresťania sú uchránení od pôžitkárstva. Ak by to tak bolo, pôžitkárstvo by nebolo v zozname hlavných hriechov a ani my by sme dnes o ňom nemuseli hovoriť.“ Zdieľať

Samozrejme, to sa nedalo zjesť. Preto pri hodovacích sieňach jestvovali tzv. vomitáriá, čo boli miestnosti na vracanie. Boli tam pripravené husacie brká a ľudia sa vyprázdňovali, aby mohli pokračovať v jedení. Čo bolo príčinou tohto kultu? Aj keď mnoho vecí, zaiste najpodstatnejšou bolo zabúdanie na nadprirodzeno.

V dnešnej dobe zažívame čosi podobné: či už s kresťanmi, alebo nekresťanmi, to je jedno. Pravidlo je to isté: ak niet vyššieho cieľa, ostaneme pri zemi, teda pri pôžitkoch. Španielsky psychiater Enrique Rojas r. 1992 uverejnil knihu nazvanú El hombre light („Light človek“), ktorá poukazuje na tzv. „light“ produkty, také populárne v západnej kultúre. Ich podstatou je, že spôsobujú pôžitok, no nemajú efekt.

Prepáčte, ja si dovolím k tomu pridať svoj vlastný termín, ktorý možno znie drsne, no azda bude o to jasnejší: máme kondómovú kultúru. Pijeme napríklad kávu bez kofeínu, dávame si do nej cukor bez kalórií, k tomu jeme jogurt bez tuku, máme pivo bez alkoholu etc. Všetko „light“ produkty. Pôžitok zostáva, no efekt nie je. Je to dobre či zle? Zrejme, ako sa to vezme a ako v čom. No podstata asi nebude celkom dobrá. Pretože je to trend, ktorý vedie k znásobovaniu pôžitku, a keďže s jedlom rastie chuť, uspokojenie sa nikdy nedostaví. Človek chce viac a viac, a je čím ďalej, tým prázdnejší.

Psychiater M. Scott Peck vo svojej knihe Ďalej nevyšliapanou cestou (Further Along the Road Less Travelled) v kapitole „Závislosť ako duchovná choroba“ píše, že závislosti sú vlastne duchovnými chorobami, pretože nám poukazujú na túžbu, ktorú človek má po absolútnom nasýtení. Túto túžbu do nás vložil Boh. Je teda úplne legitímna. Lenže ak človek nemá jasno, potom si začne zasycovať správny hlad nesprávnym jedlom. A skončí v pekle! Aj obrazne, aj doslova.

Kurt Vonnegut napísal knihu Rýchlik do raja. Opisuje v nej drogovú závislosť svojho syna Marka. A prichádza k takému záveru, že keďže sme boli vyhnaní z raja (resp. sami sme sa oň pripravili), túžime sa tam vrátiť. Robíme to tak, že chceme späť. Cesta do raja však nevedie smerom späť. Ak ideme späť, prídeme namiesto do raja do pekla. Cesta do raja je možná iba vpred, cez bolesti, utrpenia a púšť. Toto ale pôžitkári odmietajú. Pre nich je bolesť neprijateľnou voľbou.

Túto skúsenosť mal napríklad sv. Augustín, ktorý bol v bahne nejednej závislosti. Našťastie, dostal sa zo všetkých a nakoniec svoju skúsenosť zhrnul do nasledujúcej vety: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, pokiaľ nespočinie v tebe!“ Augustín tu vyjadruje pocity hedonistu: chce pôžitky, rozkoše, opojenia, plnosť opojení, aby tak zabudol na krutú realitu života a prežíval blaho; večné a trvalé blaho. Táto túžba sa nachádza za opojeniami narkomana, sexami promiskuitného jedinca, opojením alkoholika, pôžitkami hedonistu, túžbami gamblera.

„Ak niet vyššieho cieľa, ostaneme pri zemi, teda pri pôžitkoch.“ Zdieľať

Augustín však pripomína – keďže mnohé z týchto skúseností poznal z prvej ruky –, že pôžitky tohto sveta sú iba predchuťou pôžitku večného, ktorým je Boh. Preto žiadne náhrady! Aj tí, ktorí užívajú pôžitky úplne legitímne a v zhode s Božím plánom (napríklad manželia, ktorí vychutnávajú svoj vzájomný vzťah), ak idú do hĺbky, prídu k záveru, že všetko to, čo ich robí šťastnými na tomto svete, je predsa len konečné a limitované a ono nás to zameriava na veci večné.

(Neodpustím si jednu zaujímavosť: s prof. Carollom z oxfordskej univerzity, ktorý v Bratislave prednášal na jeseň 2016 a býval v našom Misijnom dome v Petržalke, som sa raz rozprával o sv. Augustínovi. A povedal mi, že sv. Augustín je podľa neho obrazom Európy. Totiž bol pohanom a vo svojej dobe dosiahol najvyšší stupeň vzdelania. No napriek svojmu vzdelaniu žil morálne v bahne. Jeho fajnové vzdelanie ho nedokázalo posunúť mravne a duchovne vyššie.

Až raz toto všetko Augustín precitol a pod vplyvom sv. Ambróza sa obrátil ku Kristovi. A pohan Augustín povstal z morálneho bahna a vzlietol k výšinám. Augustín je takto symbolom Európy, ktorá v pohanstve dosiahla vrchol vzdelanosti, no mravne bola v bahne. Potrebovala kresťanstvo, aby dostala krídla. Tieto krídla vždy stráca, keď ide naspäť k pohanstvu.)

Z toho všetkého vidíme, že hedonizmus, pôžitkárstvo, obžerstvo, epikureizmus je veľkým problémom preto, lebo je to problém zmyslu. Keby sme mali obžerstvo definovať presne, katolícka encyklopédia hovorí toto: obžerstvo je prehnané vychutnávanie jedla a nápoja. A sv. Tomáš Akvinský opisuje päť charakteristík obžerstva: príliš skoro, príliš nákladne, príliš veľa, príliš túžobne, príliš slastne. No zdá sa mi, že nech je definícia akákoľvek, predsa podstatou je kríza zmyslu. „Jeme preto, aby sme žili, a nie žijeme, aby sme jedli!“

Pri jedle skončia mnohí ľudia, ktorí nemajú hlbší zmysel svojho života. Na svete iste jestvujú ľudia, ktorí majú tak málo, že celý ich život je bojom o prežitie, a teda ich jedinou náplňou bude starostlivosť o jedlo a nápoj pre seba a pre svoju rodinu. Týchto ľudí zaiste nemožno obviniť z obžerstva alebo z nedostatku zmyslu. Ich život je naozaj biedny a inak to nejde. No je divné, keď sa život ľudí, ktorí sú v podstate dobre zabezpečení, točí len okolo jedla. Je to tak aj na Slovensku: pestujeme, chováme, zabíjame, konzervujeme, nakupujeme, varíme... hodujeme a neustále rozprávame len o jedle. Alebo o chorobách, ktoré toto jedlo spôsobuje.

Ak by sme nemali tieto starosti o jedlo, napríklad tak, že by sa nám kompletne oň niekto postaral, do nášho života by prišla prázdnota. Nemali by sme náplň. Život by nemal zmysel.

„Pôžitky tohto sveta sú iba predchuťou pôžitku večného, ktorým je Boh.“ Zdieľať

Preto cieľom prístupu duchovných autorov k hedonistom a hedonizmu je iný, než je prístup svetských terapeutov, za ktorými chodia ľudia s nadváhou. Duchovní autori nevedú ľudí k strate nadváhy. Tá príde sama, ak sa sústredíme na podstatu. Ich cieľom, a teda podstatou je čnosť striedmosti (temperantio, miernosť; t. j. poznanie správnej miery). Striedmosť je jednou zo štyroch kardinálnych čností. Cieľom sekulárnych praktík je normálna váha, dobré zdravie, mladý výzor, dlhý život a pod. Cieľom duchovných praktík je však čnosť miernosti, striedmosti a sebaovládania, je to odstránenie prehnanej túžby po pôžitku zo svojho života a sústredenie sa na cieľ a náplň svojho života.

Je pravda, že mnohí duchovní autori idú do extrému a odsudzujú pôžitok úplne. Robia to z nasledujúcich dôvodov. Napríklad tvrdia, že pôžitok v nás je pozostatok zvieraťa a my by sme nemali byť zvieratami, a ak, tak potom čo najmenej. Boli sme stvorení na obraz Boží a Boh do nás vložil dušu, ktorá nesie v sebe črty božského, preto by sme sa mali v maximálne možnej miere oslobodiť od ustarosteností o to, čo je telesné. Tento postoj má svoj pôvod v predkresťanskom svete, hlavne v Platonickom dualizme a tak trocha aj v Aristotelovom pohŕdaní zmyslami chuti a dotyku. Navyše vyhľadávanie pôžitkov oslabuje rozum a vôľu. A neschopnosť používať rozum a vôľu stojí v protiklade k Božiemu plánu s človekom, a teda je to hriech.

Pre niektorých autorov nemierne vyhľadávanie pôžitkov jedenia a pitia často vedie k zhoršovaniu zdravia a ničenie si zdravia je hriech. Človek má náboženskú povinnosť chrániť si zdravie, aby mohol lepšie slúžiť Bohu i ľuďom. Choré telo nám znemožňuje sústreďovať sa na Božie veci a zapájať sa do skutkov dobročinnej lásky. Ak je telo choré náhodne a bez pričinenia samotného človeka, v tom prípade sa choroba dá prežívať v spojení s Kristom a v obetovaní ju Bohu za spásu sveta. Ale ak je zapríčinená márnivými a nezriadenými pôžitkami, nesieme za to zodpovednosť.

Iní autori ešte poukazujú na ďalší dôvod pre pranierovanie pôžitkov z jedenia a pitia. Nezriadené jedenie nás odvádza od duchovných a intelektuálnych vecí, ktorým by sme sa mali venovať v prvom rade. S plným žalúdkom sa nechce modliť a študovať. Preto v mníšskej tradícii mal také prominentné miesto pôst a striedmosť.

Konečne nezriadené uspokojovanie pôžitkov môže viesť k iným hriešnym činom. Človek môže kvôli tomu začať kradnúť, klamať, podvádzať, aby dostal jedlo alebo nápoj, po ktorom túži. Obžerstvo často vedie aj k sexuálnej žiadostivosti, pretože oboje je založené na túžbe po pôžitku. A ak ide o alkohol, umenšuje sa ostražitosť a človek popácha hriechy, ktoré by v triezvom stave nevykonal. Ďalším hriechom je nerovnováha v distribúcii jedla. Ak niekto je viac, inému zostane menej. A nemyslime len na náš mikrosvet. Napríklad štatisticky USA, ktoré majú asi 5 % svetovej populácie, užívajú až 40 % svetových zdrojov. Je logické, že keď jedni majú priveľa, iní musia mať primálo. Ďalej prejedanie človeka oberá o duševnú sviežosť a tak sa môže dopúšťať chýb v úsudku, emocionálne prelietavať, správať sa neslušne, rozprávať priveľa a hlúpo.

Aj keď mnohé z vyššie uvedených vecí sú platné a správne, predsa pôžitok ako taký nie je zlý, za predpokladu, že nie je jediným cieľom, že ide o vychutnávanie správnych vecí a že je pri tom zachovaná miera. Napríklad Ježiša obvinili, že je na rozdiel od Jána Krstiteľa pažravcom a pijanom. Tí, ktorí ho obvinili, museli mať na svoje obvinenie dôvod. Ježiš to však nekomentoval, iba dodal, že „múdrosť ospravedlňujú jej skutky“ (Mt 11,18-19). To znamená, nech si každý urobí záver podľa jeho skutkov. A čo boli jeho skutky? Jedával s farizejmi a mýtnikmi a usporadúval hostiny pri stole Božieho kráľovstva; boli to stoly priateľské, svadobné, z príležitosti návštev i „stoly“ vo veľkom: keď rozmnožil chleby a ryby pre tisícky ľudí a nasýtil ich. Jeho skutky boli, že odcudzených ľudí znova spájal: s Bohom, medzi sebou navzájom, so sebou samými. Zmyslom Ježišovho spolčovania sa s ľuďmi a jedenia a pitia s nimi bolo to, aby vytváral a reparoval vzťahy. Pre Ježiša hostina a stolovanie boli symbolom Božieho kráľovstva.

Takto sa potom treba pozerať aj na pôžitkárstvo a striedmosť. Ak máme na mysli tento cieľ života, potom je to úplne o inom. Potom budeme vyhľadávať stôl priateľstva, no nie kvôli jedlu, ale kvôli priateľom. Potom pôjdeme s priateľmi aj na pivo, ale nie kvôli pivu, ale kvôli nim. Potom budeme aj jesť, no nikdy nie preto, aby sme sa napráskali a nasýtili si svoje zmysly, ale aby sme mali silu slúžiť ľuďom i Bohu.

No nad týmto všetkým bude kraľovať snaha o spájanie sa predovšetkým s Bohom, pretože cez neho a iba v ňom má svoje naplnenie a zmysel aj všetko ostatné. A keďže k Bohu nemôže prísť nič nečistého, potrebujeme sa na ceste k nemu očisťovať. A očisťujeme sa púšťou, bolesťou, krížom, pôstom, disciplínou, striedmosťou, sebazáporom, odriekaním, utrpením. Iba takto môže prísť k pôžitku, t. j. k zážitku vzkriesenia. Iná cesta nejestvuje.

Presne tak, ako to hovorí Kurt Vonnegut vo svojej už spomínanej knihe Rýchlik do raja: cesta do raja, teda k dokonalému zážitku, je možná iba vpred, cez bolesti, utrpenia a púšť. Preto najlepšou cestou k duchovnému životu bude vždy striedmosť a často i pôst. Pôst nám nielen očisťuje zmysly, ale vytvára aj priestor pre delenie sa s chudobnými o chlieb. V cirkvi sa nikdy nepraktizoval taký pôst, ktorý by bol samoúčelný. Z môjho pôstu museli mať vždy úžitok iní: či už priamy, alebo nepriamy. Priamy tak, že to, čo som svojím pôstom ušetril, dal som tým, ktorí žijú v núdzi. Nepriamy tak, že svoju bolesť, ktorú som cítil z odriekania, som duchovne obetoval za tých, ktorí to potrebovali.

A na záver ešte jedna myšlienka: striedmosť nie je záležitosťou vzhľadu. Toto môže byť mylná myšlienka hlavne medzi mladými. Ak je niekto štíhly, to ešte neznamená, že je aj striedmy. Niekto má predispozície k tučnote, iný nie. Ono to závisí v podstatnej miere od génov, ale aj od veku. Ten, kto má predispozície, potrebuje byť neustále – no zdravo – v strehu a jesť tak, aby sa „nenafúkol“ a tak sa neznemožnil výkonovo, zdravotne i duchovne. No ak niekto tieto predispozície nemá, to ešte neznamená, že je striedmy.

Striedmosť nie je nikomu daná do vienka. Pôžitkárstvo je hriech a ako pri každom hriechu aj pri tomto platí, že každý človek je naň náchylný. Striedmosť si musí teda budovať každý človek. Striedmosť nie je o váhe ani o vzhľade. Je to vnútorný postoj. A ako sme si povedali, netýka sa len jedla. Striedmosť je záležitosťou aj pitia, aj zábavy, aj vzťahov, aj počítačov, aj sexuality, aj... všetkého. Striedmy človek vie, kedy má dosť, aká je správna miera, kedy to už prehnal, a hlavne vie, že nevyhnutnou súčasťou jeho života bude vždy aj bolesť: bolesť disciplíny, bolesť kríža a bolesť prechodu cez púšť. Bez kríža nie je možný duchovný život. Bez kríža niet vzkriesenia. Bez kríža niet rastu.

Striedmemu človeku je jasné, že poslušnosť rozumu je väčším dobrom ako uspokojenie nejakej svojej momentálnej chúťky. Ako povedal Cicero: „Nemôže byť statočným človek, ktorý si myslí, že bolesť je najväčším zlom. Ani striedmym ten, kto považuje za najvyššie dobro pôžitok.“ Striedmosť je teda istá forma telesnej zbožnosti, vyrastajúcej z axiómy, že poriadok celku je nadriadený uspokojovaniu jeho častí. A poriadok celku, to je naša duchovná púť k Bohu.  

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo