Nepriatelia lásky: Žiadostivosť

Nepriatelia lásky: Žiadostivosť

Flickr.com/Teemily Shop

Láska nehľadí na seba, ale vždy si ctí a hľadá len to, čo je najlepšie pre toho druhého. Žiadostivosť na druhej strane používa veci i ľudí, aby dosiahla uspokojenie svojich potrieb, pôžitkov a rozkoší. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

                                  „Telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo.“  (1 Kor 6,13)

Dnes si niečo povieme o poslednom (v našom zozname) zo siedmich hlavných hriechov, o hriechu žiadostivosti.

Aj keď človek – ako to vyplýva zo samotného slova – môže túžiť (žiadať si) po mnohých veciach, tento hriech sa týka výlučne oblasti sexuality. Inými túžbami, ako napríklad túžbou po moci, po veciach či po pôžitkoch, sa zaoberajú iné hriechy a my sme si už o nich hovorili. Zostáva nám teda ešte táto jedna oblasť.

Myslím, že je to oblasť možno v istom zmysle najdôležitejšia, a to jednak preto, lebo žijeme v dobe kultu tela a zvelebovania sexuality, ale aj preto, že v žiadnej inej oblasti nebude náš úpadok viditeľný tak veľmi ako práve v tejto. Niektorí sa tomuto trendu naplno oddali a tí o možnosti, že by na tom mohlo byť niečo zlé, asi sotva uvažujú. Práve naopak.

Keď som si pri príprave na túto tému hľadal materiály na internete, stretol som sa napríklad pri stránke s názvom „7 deadly sins“ s výslovným výsmechom a iróniou, nielen pri žiadostivosti (lust), ale aj pri iných hriechoch.

Sú však aj takí, ktorí túto možnosť zvažujú – a predpokladám, že to je väčšina z nás –, no vo veciach nemajú celkom jasno a preto sa snažia hľadať vysvetlenia. Neviem, či nám ich poskytnem dnes, no pokúsim sa predstaviť nám zopár vodiacich princípov, ktoré by sa mali ľudskej sexuality týkať.

V prvom rade chcem zdôrazniť to, že nikoho do ničoho nechcem nútiť ani ničím zaväzovať. Nemám na to právo. Cirkev funguje na báze ponuky, tzn. snaží sa ľuďom predkladať hodnoty, ktoré môžu urobiť život človeka šťastným a hlavne ho nasmerovať na večnosť.

Prečítajte si tiež:
Nepriatelia lásky: Obžerstvo Zdieľať

Či človek tieto ponuky prijme alebo nie, to je jeho voľba. Je to jeho život a každý z nás sa musí vo veci obsahu a smerovania svojho života rozhodovať sám. Náš život je púť a ako taký sa podobá putovaniu židov z otroctva v Egypte domov, do svojej zasľúbenej krajiny. Keď stáli pred „bránou“ zasľúbenej zeme, Mojžiš im predniesol známu reč o voľbe života a smrti. Chcel im tým povedať, že teraz, keď sú už na slobode a nikto im už nebude rozkazovať a konečne majú možnosť rozhodovať sa sami, potrebujú si uvedomiť, že každá ich voľba ich niekam vedie.

V podstate sú však len dve možnosti: život alebo smrť. Každé jedno rozhodovanie má v sebe buď jedno, alebo druhé smerovanie. Samozrejme, múdry človek si volí život, povieme. No skúsenosť nás učí, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, a preto treba hlboko skúmať možnosti, ktoré máme pred sebou. Sú veci, ktoré vyzerajú ako život, no v skutočnosti prinášajú smrť a naopak: sú veci, ktoré vyzerajú ako smrť, no prinášajú život.

To platí v zmysle krátkodobom i dlhodobom, platí to obrazne i doslovne. Človek nemusí po spáchaní činu zomrieť doslova; no je život človeka, ktorý je zruinovaný napríklad alkoholizmom, ešte životom? Fyzicky zaiste, no duševne a duchovne je to smrť. A keď sa človek nespamätá, zomrie aj večne. To platí o všetkých oblastiach života.

V tejto výzve Mojžiša vidíme aj definíciu hriechu: hriech je to, čo prináša smrť. Aj keď by, samozrejme, mohol niekto polemizovať, lebo podľa katolíckeho učenia „hriech je prestúpenie Božieho zákona“, predsa je to to isté. Prestúpenie Božieho zákona prináša smrť. A prečo je Boží zákon dôležitý? Prečo na nás niekto ukladá bremená – nech je to hoci i Boh –, ktoré nám zbytočne strpčujú život alebo ho oberajú o radosti a pôžitky, ktoré vo svojej podstate nie sú zlé? Preto, lebo tieto radosti a pôžitky v skutočnosti SÚ zlé. Sú zlé, lebo majú v sebe potenciál k smrti. Keď nám napríklad výrobca mixéra do návodu napíše, že nehádžte doň kovové predmety, ja si môžem povedať: „Čo jeho do toho, ako ja SVOJ mixér používam!“ No keď ho nepočúvnem, zistím, že svoj mixér som si zničil.

Preto je tu cirkev („stĺp a opora pravdy“ [1 Tim 3, 15]), aby nám neustále pripomínala, čo je dobré a čo zlé. Okrem Božieho poverenia má aj 2000-ročnú tradíciu a múdrosť, ktorú získala z kontaktu s ľuďmi, s ich čnosťami i hriechmi, s ich bojmi, prehrami i výhrami. Myslím, že žiadna iná inštitúcia nemá takú rozsiahlu databanku na to, aby vedela človeku vysvetliť, čo k čomu vedie, ako cirkev. Mnohí na cirkev nadávajú. Jedni – a možno to ani nevedia – práve pre tieto princípy, ktoré silne narážajú na ich chúťky a oni ich meniť nemienia. No ako som v jednej internetovej diskusii čítal, katolícku cirkev ctí to, že počas celých tých rokov nezmenila svoje základné princípy, a to ani za cenu, že jej to prinieslo nepopularitu, ba dokonca odpor a niekde i prenasledovanie.

„Myslím, že žiadna iná inštitúcia nemá takú rozsiahlu databanku na to, aby vedela človeku vysvetliť, čo k čomu vedie, ako cirkev.“ Zdieľať

Niektorí nadávajú na cirkev preto, lebo vraj „vodu káže a víno pije“. Vraj aj v jej radoch sú takí, ktorí zlyhávajú presne v tých princípoch, ktoré sami hlásajú. Toto môže byť pravda. Hoci faktom je, že mnohé obvinenia, ktoré sa medializujú, sú nafúknuté, predsa mnohé pravdivé sú. Jestvujú kňazi, ktorí zlyhali v oblasti sexuality, a to dokonca brutálnym spôsobom (napr. pedofília). No určite ich nie je také percento, ako sa to prezentuje; drvivá väčšina kňazov a rehoľníkov žije svoj celibát verne. No tí, ktorí padli, zúfalo potrebujú pokánie a obrátenie srdca. Riešenie nie je v tom, že keď zlyhali kňazi, potom sa zruší ideál.

Po tomto dlhom, no možno dôležitom úvode poďme na hriech žiadostivosti. V prvom rade sa potrebujeme opýtať, prečo sa v cirkvi tento hriech kladie na prvé miesto, keď ho Boh v desatore postavil až na šieste? Je pravda, že sa s tým často stretávame. Je to škoda, ale zdá sa, ako keby sa celá morálka a duchovnosť kresťana točila len okolo sexuality, a pritom je veľa omnoho ťažších hriechov. Napríklad pre Židov bola najvážnejšia oblasť úcty voči Bohu, čiže bohopocty. Hriechy proti bohopocte boli potom prirodzene hriechmi najvážnejšími.

Najvážnejším hriechom pre Židov bola modloslužba – to znamená odpad alebo previnenie sa proti viere a úcte k Bohu. Boh je Pán a Stvoriteľ a Cieľ. To si bolo treba uvedomiť, aj s dôsledkami. To malo byť hlavné v živote. Ak sa na to zabudne a proti tomu previňuje, pácha sa hriech modloslužby: keďže človek bez Boha jestvovať nemôže a keďže Boha pravého zo svojho života už vytesnil, hľadá si potom za neho náhrady.

Toto bol u Židov najťažší hriech. Starozákonné knihy veľa o tomto hriechu hovoria, napríklad Prvá i Druhá kniha Machabejcov. Hlavne v Druhej je opísaná dramatickým spôsobom smrť starého Eleazára a siedmich bratov preto, že nechceli za kráľa Antiocha Epifanesa vykonať obetu pohanským bohom (1. a 2. kapitola). A toto si uvedomovala Cirkev vždy a uvedomuje si to aj v súčasnosti. Spomeňme si na to množstvo mučeníkov za vieru.

Boh a jeho úcta je to prvé a hriech proti nemu je to najväčšie. Nielen preto, lebo Boh je Boh, a teda mu patrí úcta. Ale aj z lásky k sebe samým. Odmietnutím úcty k Bohu si podkopávame svoje vlastné základy. Je ale jasné, že človek musí k presvedčeniu, že viera v Boha má pre neho najväčšiu cenu na svete, dorásť. Nie každý to pochopí. A pritom vieme, že s Bohom súvisí nielen naša večnosť, ale aj skutočná kvalita nášho života. 

Čiže ešte raz, hriechy proti bohopocte sú na dôležitejších miestach v Desatore ako hriechy proti sexualite. Pravdou však je aj to – a to, prosím, neprehliadnime –, že hriech nečistoty je najlepšou cestou k tomuto najväčšiemu hriechu. Tak ako žiaden iný. Ak človek nemá poriadok v tejto oblasti, nemá ho v nijakej inej a je na ceste k najhoršiemu. Ak sa uspokojím a poviem si: nič sa nedeje, keď pácham hriechy proti sexualite, potom som na začiatku konca. Hriech nečistoty nás postupne, pomaly, ale celkom naisto kazí, rozkladá a ničí v nás to najkrajšie. Človek otupieva, prestáva šľachetne myslieť a za chvíľu aj šľachetne konať. Nie nadarmo hovorí staré ľudové príslovie: svini sa len o kukurici sníva.

„Hriech nečistoty nás postupne, pomaly ale celkom naisto kazí, rozkladá a ničí v nás to najkrajšie.“ Zdieľať

Spomeňme si na tri veľké osobnosti Starého zákona, kde to máme jasne demonštrované. Samson – sudca je prvý. Bol charakterizovaný ako najsilnejší. No stal sa obeťou ľsti Dalily. Nechal sa ňou posadnúť, zabudol na svoj cieľ, a tak upadol do zajatia Filištíncov. Dávid – kráľ. Ten je charakterizovaný ako najsvätejší. Ten sa zamotal do reťaze hriechov proti čistote, ktorej začiatkom bol jeho nezriadený vzťah k Betsabe, manželke Uriáša. Skončilo sa to všetko vraždou jej manžela. Našťastie robil pokánie. Šalamún bol opisovaný ako najmúdrejší. Ten dopadol – dá sa povedať – najhoršie. Postavil totiž prvý chrám Bohu. No staval aj chrámy bohom svojich pohanských súložníc. Čo bola už výslovne modloslužba. My nie sme ani silnejší od Samsona, ani svätejší od Dávida, ani múdrejší od Šalamúna. Nepreceňujme sa.  

Tieto biblické postavy sa na svojich hriechoch poučili. No jestvuje veľa ľudí, ktorých hriech sexuálnej nezriadenosti úplne rozložil. My kňazi vieme o tom svoje, pretože z tzv. „vnútorného fóra“ (zo spovedníc a rozhovorov) poznáme tisícky príbehov ľudských ciest. A pravidlom je: ak máte človeka, ktorý sa vyhlasuje za neveriaceho, vysmieva sa z viery, soptí proti cirkvi, má milión argumentov proti viere a toto všetko robí neproporcionálnym spôsobom (tzn. je tam príliš veľa negatívnych emócií), potom hľadajte za všetkými jeho argumentmi len jeden dôvod: nemravnosť. Dovolím si tvrdiť, že toto pravidlo nemá výnimky. Nehovorím tu o „úprimných“ ateistoch. U nich je však argumentácia proti Bohu i viere zhruba vyvážená (tzn. nie je sprevádzaná nenávistnými emóciami).

Sv. Ján Vianney mal vraj zopár takýchto prípadov nenávistných ľudí, ktorí chceli s ním debatovať o viere. On ich vyzval, aby sa najprv vyspovedali, potom bude s nimi debatovať. Dlho odmietali, keď to však urobili, ich reakcia bola, že už nemajú o čom debatovať. V tomto je teda prvé nebezpečenstvo nezriadeného sexu: odvádza nás to od podstaty, od Boha. Je toto však schopný pochopiť dnešný bežný človek? Myslím, že nie. Preto argumentácie o zmysle sexuálnej zdržanlivosti sú pre väčšinu ľudí neznámym teritóriom. Stretávajú sa tu totiž dva hodnotové systémy.

Druhý dôvod je vzťah s ľuďmi. Táto téma by sa dala rozvíjať na dvoch rovinách. Tá prvá sa odohráva na úrovni príležitostných vzťahov. Ktosi to vyjadril takto: kedysi, keď sa ľudia po prvý raz stretli, podali si ruky. A potom rozmýšľali, čo ďalej. Dnes, keď sa stretnú, namiesto podania ruky majú sex. A potom rozmýšľajú, čo ďalej. Ako keby sa sex preniesol na úroveň prvého kontaktu dokonca medzi neznámymi ľuďmi. Až potom sa uvažuje, čo ďalej s tým vzťahom: či sa bude rozvíjať a ako, alebo nie. Je to iste prehnaný popis, ale možno ani nie.

Sú ľudia, ktorí si urobili zo sexu obyčajnú zábavku. A keďže je to zábavka s možným „nebezpečným“ koncom (možnosť počatia dieťaťa), vytvoril sa okolo toho celý priemysel: antikoncepcia, potraty a pod. Je to teda zábavka bez zodpovednosti. Vychutnám pôžitok, zodpovednosť za to, čo príde, však neberiem. Postarám sa, aby neprišlo nič, no ak príde, nech to riešia iní. Takto uvažujú hlavne muži. Je jasné, že tu ide o zvrátenosť sexuálneho impulzu. To ako keby sme kvôli pôžitku z jedla jedli, aj keď to nepotrebujeme, používali prostriedky na nenaplnenie sa alebo po najedení sa jedlo vyvrátili (vlastne takto to niektorí aj robia, ako sme si to povedali pri téme o obžerstve, no zdravému človeku iste napadne, že tu niečo nie je v poriadku; prečo to mnohým nenapadne pri sexe?).

Druhá rovina je vzťah, ktorý sa definuje ako záväzný, t. j. chce smerovať do manželstva. Mnohí majú sex a argumentujú tým, že to tam už patrí, veď predsa sa už vnútorne zaviazali, alebo že sa potrebujú vyskúšať aj po tejto stránke, aby si boli istí, že im to v budúcnosti bude fungovať. Zatiaľ čo pri tej prvej rovine sa o láske nehovorí, pri tejto je už v hre – aspoň to tak tí dvaja tvrdia – láska. No je to tak? Nie je to náhodou žiadostivosť? Aký je rozdiel medzi láskou a žiadostivosťou?

Podľa definície „žiadostivosť je nezriadená túžba po sexuálnej rozkoši“. Láska nehľadí na seba, ale vždy si ctí a hľadá len to, čo je najlepšie pre toho druhého. Láska je nesebecká, láska prináša obetu a láska sa nedá oddeliť od trvalého záväzku. Žiadostivosť na druhej strane používa veci i ľudí, aby dosiahla uspokojenie svojich potrieb, pôžitkov a rozkoší.

„Láska je nesebecká, láska prináša obetu a láska sa nedá oddeliť od trvalého záväzku.“ Zdieľať

Žiadostivosť sa zameriava len na seba, je vo svojej podstate sebecká a odmieta záväzok. Láska a žiadostivosť stoja na opačných koncoch. Sú proti sebe. Mohli by ste namietať: „Veď predsa ja mám sex preto, aby som urobil dobre jej. Môj sex je pre jej dobro.“ Toto môže byť klamné, hlavne u mladých ľudí, ktorí sú si prirodzene príťažliví. Môžu mať sex s presvedčením, že robia dobre tomu druhému, no v skutočnosti sa navzájom použijú na svoje vlastné uspokojenie.

Pri žiadostivosti teda človek hľadá len seba, svoje uspokojenie, svoje vzrušenie. Ten druhý, nech si čo ako nahovára opak, mu je len prostriedkom. Ak sa ten motív nezmení a on bude hľadať na prvom mieste sebauspokojenie a oni aj vstúpia do manželstva, manželstvo nebude fungovať. Obaja budú starnúť, prestanú sa priťahovať tak, ako sa priťahovali kedysi, a aj ich sex ich znudí, začne im pripadať obyčajným stereotypom a začnú sa obhliadať po iných „nástrojoch“ na vzrušenie.

Láska však hľadá osobu. Kvôli tejto osobe bude aj čakať: na kontext, v ktorom má sex svoje miesto, tzn. manželstvo. Pretože aj keď nie z každého sexuálneho spojenia vzniká život, predsa na príchod života musia byť manželia vždy pripravení a tým najprirodzenejším miestom na prijatie života je rodina. A osoba je nezastupiteľná: ani keď zostarne alebo stučnie a tak prestane byť príťažlivá tak ako na počiatku, ani keď sa sex s tou istou osobou stane nudou, ani vtedy človek zo záväzku neodíde. Lebo láska to nedovolí.

Väčšina dôvodov pre sexuálnu zdržanlivosť pred manželstvom a aj pre okolnosti, za ktorých sa sex realizuje, má však charakter duchovný a ich ovocie sa vidí až v budúcnosti. Preto ich nepochopia povrchní a ľudia, ktorí hľadajú okamžité uspokojovanie svojich pôžitkov a nie sú zvyknutí napájať svoje prítomné rozhodovania na budúce dôsledky. Múdry a hlboký človek však – aj keď, samozrejme, nie je bez pádov a hriechov – sa o toto snaží.

Niektorí Cirkev obviňujú z príliš vysokých až nesplniteľných ideálov. Tu treba niekoľko vysvetlení: (1) ideály vždy musia byť vysoké. Ideály nám dávajú krídla a dôstojnosť. Človek je volaný k tomu, aby lietal, a nie sa plazil po zemi. (2) Ideál treba objavovať. Jedným to ide rýchlo. Iným pomaly. Ľudia majú rôzne tempo. Väčšina ľudí, ktorí robia isté praktiky, ešte ich podstatu nepochopila. Život je vskutku púť. Ale mala by to byť púť do hĺbky. (3) Na ceste k ideálu sa očakáva, že človek bude i padať. Preto máme v Cirkvi okrem volania k ideálom aj volanie k pokániu. Tieto dve veci sú neoddeliteľné. Niektorí na ceste k ideálu tápu jednak preto, lebo veci nemajú jasné, mnohí zo slabosti, iní z únavy či znechutenia. To je jedno. Fakt je, že Boh rešpektuje naše tempo i úroveň nášho poznania a má s nami trpezlivosť.

„Láska hľadá osobu. Kvôli tejto osobe bude aj čakať: na kontext, v ktorom má sex svoje miesto, tzn. manželstvo.“ Zdieľať

Ešte možno pár slov o iných formách žiadostivosti, ktoré sa netýkajú kontaktu s inými osobami, hlavne o masturbácii. Toto je problém hlavne mládeže a málo sa o ňom otvorene hovorí. Zápasí s ním skoro každý. U chlapcov je to skoro každý, u dievčat je percento nižšie. Problémom je to – ako to vidím v spovednici –, že tu je málo osvety. Mladý človek nie je do svojej sexuality v čase, keď sa začína sexuálne prebúdzať, uvedený. Mali by to urobiť rodičia, ktorí však túto povinnosť nezodpovedne zanedbávajú. Potom sa mladí ľudia o veci dozvedajú len kuso a neucelene a začnú prežívať svoje vnútorné peklo.

Padajú, vstávajú, lietajú od spovedníka k spovedníkovi, hanbia sa, nevedia, čo si o tom všetkom i o sebe samých myslieť a nabúrava to ich vnútornú integritu a sebaúctu. Treba vedieť preto zopár vecí:

(1) Je pravda, že masturbácia je zlo, no je súčasťou psychosexuálneho vývoja človeka. Preto až na malé výnimky takmer každý s týmto problémom zápasí.

(2) Problému sa treba chopiť statočne, najlepšia cesta je duchovný a sviatostný život. Vedenie zručného a stáleho spovedníka môže v tejto oblasti byť veľmi nápomocné.

(3) Problém má u každého iný priebeh, pretože máme rozdielne temperamenty. Tak ako treba svoju vlastnú povahu vo všeobecnosti zobrať ako svoju osobnú cestičku k Bohu, tak platí aj o sexualite. Taktiež, problém masturbácie nie je problémom nepretržitým. Občas je od neho pokoj týždne, mesiace, ba i roky, no po čase k nemu znova môže prísť. Treba to zobrať jednoducho na vedomie, že to je tak, a prijať to ako svoj kríž.

(4) Treba sa chrániť zbytočných sexuálnych stimulov. Hoci človek nemôže chodiť so zatvorenými očami, iné stimuly – obrázky,  filmy... – nie sú nutné. Treba vedieť, že toto všetko má tzv. adiktívnu povahu (tzn. spôsobuje to závislosť). Čím viac toho konzumujeme, tým viac toho budeme vyhľadávať.

(5) K týmto veciam treba pristupovať so sebaúctou a statočne. V spovednici vec otvoriť bez strachu, čo si spovedník pomyslí. Dôležité je, aby človek nežil so svojím vnútorným tajomstvom, ktoré ešte pred nikým neotvoril. To nabúrava sebaúctu a spôsobuje to ešte väčší problém, než je samotná masturbácia. Treba vedieť, že v podstate sme všetci na jednej lodi, všetci ľudia bojujú zhuba s tými istými problémami.

(6) Najliečivejšou silou na všetky problémy je pokora: lebo nás udržuje v pocite závislosti od Boha. Ak by sa mi vo všetkom darilo, mohol by som skončiť pri pýche, t. j. pri pocite, že si sám pomôžem a nepotrebujem nikoho, ani Boha. A to je koniec duchovnosti. Sv. Augustín vo svojich traktátoch o čistote (adresovaných prvokresťanským rehoľníkom) jedným dychom popri čistote píše aj o pýche. Pýcha a čistota, žiaľ, môžu ísť spolu ruka v ruke.

Problém žiadostivosti je veľmi široký. Dalo by sa tu hovoriť ešte o mnohých iných veciach, súvisiacich so žiadostivosťou: o petingu, homosexualite, priateľstvami medzi zaviazanými ľuďmi opačného pohlavia, celibáte a pod., no pre nedostatok času i miesta sa to nedá. Nech nám však stačí na záver jedno: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo