Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov: čo delí pravoslávnych a katolíkov

Pokus stručne podať aktuálne témy viery v centúriach (od lat. centum = sto) má starobylú tradíciu, ktorá sa usilovala stručne formulovanými vetami predstaviť základný obsah viery. Exemplárne sú Centúrie, v ktorých našlo svoje hlavné vyjadrenie asketicko-mystické dielo Maxima Vyznávača († 662) a „Stokapitolová synoda“ (Stoglav), ktorá sa v roku 1551 pokúsila usporiadať celkový cirkevno-spoločenský život na Moskovskej Rusi.

Nadväzujúc na túto tradíciu vznikla na základe sto otázok, ktoré oslovujú všetky oblasti Pravoslávnej cirkvi a teológie, publikácia: „To by som rád vedel. 100 otázok na pravoslávneho teológa“ (Theophano Verlag Münster 2003). Jej autor Anastasios Kallis (* 1934), rodák z gréckej Naoussy, bol dlhé roky profesorom pre Pravoslávnu teológiu na Münsterskej univerzite v Nemecku a hosťujúcim profesorom pre Ekumenickú teológiu na Bernskej univerzite vo Švajčiarsku.

Ako píše samotný Kallis, vo svojej publikácii „sa sebakriticky zaoberá ‚pravoslávnou‘ životnou realitou a v ekumenickom kontexte ukazuje perspektívy pravoslávnej cirkevnosti“.

Kallisove odpovede si nenárokujú záväznosť poistenú učiteľským úradom Cirkvi, no netreba ich chápať ani ako súkromné špekulácie. Odvolávajú sa na pravoslávne povedomie a vychádzajú z toho, že každý v Cirkvi smie predložiť svoje úvahy, pokiaľ nekladie seba samého na miesto spoločenstva Božieho ľudu, v ktorom je pravda žitou skutočnosťou.

Kallisova publikácia obsahuje „úvahy pravoslávneho teológa pýtajúceho sa seba samého, ktorý si pri svojom existenčno-dialogickom stretnutí s cirkvami Západu a ich teológiami hlbšie uvedomil svoju vlastnú identitu“.

V súvislosti s práve prebiehajúcim Týždňom modlitieb za jednotu kresťanov 2018 je pre slovenské prostredie aktuálna 93. otázka zo spomenutej publikácie (nasleduje jej preklad, nadpisy sú dodané):  

Čo delí pravoslávnych a katolíkov?

Kardinál Humbert zo Silva Candida, ktorý ako vyslanec pápeža Leva IX. v Konštantínopole 16. júla 1054 stratil trpezlivosť a počas bohoslužby položil na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu proti „pseudopatriarchovi“ Michaelovi I. Kerullariovi (1043 – 1058) a jeho stúpencom, už predtým v jednom liste vyčítal východným kresťanom viac ako deväťdesiat heréz. Reakcia patriarchu nenechala na seba dlho čakať. Dvadsiateho štvrtého júla synoda v Konštantínopole uvalila kliatbu na legátov a ich ľudí v pozadí.

Dialóg lásky

Tieto „smutné udalosti“, ktoré viedli k pretrhnutiu spoločenstva medzi Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou, pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras označili v spoločnom vyhlásení 7. decembra 1965 za poľutovaniahodné, zavrhli ich a zdôraznili, že ich „vypúšťajú z pamäti a zo stredu Cirkvi a ponechávajú minulosti“ (Tomos Agapis, ed. Pro Oriente, Innsbruck u.a. 1978).

Pápež a patriarcha vyzdvihujú význam tohto aktu zmierenia, avšak súčasne poukazujú na to, „že toto gesto spravodlivosti a vzájomného odpustenia nestačí, aby sa skoncovalo sa starými a novými nezhodami existujúcimi medzi Rímskokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou“ (Tomos Agapis, ed. Pro Oriente, Innsbruck u.a. 1978).

Spomenuté gesto je však dôležitým krokom v Dialógu lásky, ktorý otvorilo Jeruzalemské stretnutie medzi Pavlom VI. a patriarchom Athenagorom v roku 1964. Takýmto spôsobom sa podarilo presekať cestu k Dialógu pravdy – oficiálnemu teologickému dialógu medzi obidvoma cirkvami, ktorý, ako oznámili pápež Ján Pavol II. a patriarcha Dimitrios v roku 1979 spoločne v Istanbule, sa začal v roku 1980 na egejských ostrovoch Patmos a Rodos.

Dialóg pravdy

Oficiálny dialóg, ktorý sa začal sľubne a v roku 1982 v mníchovskom dokumente Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Rímskokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou s názvom Tajomstvo Cirkvi a Eucharistie vo svetle tajomstva Svätej Trojice položil nádejný ekleziologický základ pre diskusiu, postupne strácal na eláne a teologickej hĺbke, ktorými sa vyznačovali jeho počiatky. Dva neskoršie dokumenty –Viera, sviatosti a jednota Cirkvi (Bari 1987) a Sviatosť kňazstva vo sviatostnej štruktúre Cirkvi, najmä význam apoštolskej postupnosti pre posväcovanie a jednotu Božieho ľudu (Valamo 1988) – stoja už v tieni novej cirkevnej konštelácie, ktorá brzdí dialóg a nakoniec ho priviedla k stagnácii.

Ratzingerov regres

Zatiaľ čo Pravoslávna cirkev vyčíta Katolíckej cirkvi uniatizmus a prozelytizmus, Rím to odmieta a súčasne vystupuje s ekleziológiou, ktorá spochybňuje dosiahnuté výsledky a hodnovernosť dialógu. Zatiaľ čo v roku 1971 Pavol VI. pozdravil ekumenického patriarchu Athenagora ako spolubiskupa jednej Cirkvi (Tomos Agapis, Nr. 283), v roku 1992 prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Joseph Ratzinger vo svojom Liste biskupom Katolíckej cirkvi o niektorých aspektoch Cirkvi ako communia označil pravoslávne cirkvi kvôli chýbajúcemu spoločenstvu s Petrovým nástupcom za „zranené“ (§ 17). Zatiaľ čo Pavol VI. vo svojom Breve Anno ineunte, ktoré odovzdal v roku 1967 v Istanbule, hovoril o Božej milosti, „že naše cirkvi sa opäť uznávajú ako sesterské cirkvi napriek ťažkostiam, ktoré vznikli medzi nami v skoršom období“ (Tomos Agapis, Nr. 176), kardinál Ratzinger v Nóte Kongregácie pre náuku viery o výraze sesterské cirkvi, ktorú poslal v roku 2000 predsedom biskupských konferencií s Vyhlásením Dominus Iesus, odmieta toto označenie a vracia sa k univerzalistickému modelu materskej cirkvi, ktorý protirečí aj duchu a terminológii dialogickej komisie.

Práve táto ekleziológia je klasickou spornou témou medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou, ktorá bola a je aj hlavnou príčinou ich rozdelenia. Vyzdvihovanie pápežskej autority v posledných rokoch vyostruje napätie medzi dvomi rozdielnymi ekleziologickými koncepciami, ktoré na základe eucharistickej ekleziológie Pravoslávnej cirkvi a teológie miestnej cirkvi Druhého vatikánskeho koncilu mali možnosť zmierenia. Existenčná spätosť Cirkvi a Eucharistie pod vedením biskupa (porov. Mníchovský dokument, Odsek II) vylučuje nadbiskupské úrady relevantné pre spásu. Ani patriarchovia, arcibiskupi a metropoliti ako prímasi autokefálnych pravoslávnych cirkví, ani pápež ako „nositeľ najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou“ (Dogmatická konštitúcia o cirkvi, č. 22) nedostávajú svoju osobitnú službu v spojitosti s vysviackou. Preto takého úrady nemôžu byť konštitutívne pre Cirkev. Dogmy jurisdikčného primátu a neomylnosti pápeža (Prvý vatikánsky koncil, r. 1870) protirečia eucharistickej štruktúre Cirkvi a stoja v ceste jednote Cirkvi.

Rímsky centralizmus

Okrem toho k pápežstvu patrí celá vatikánska administratíva s kuriálnymi kongregáciami, príslušnými administratívnymi úradmi Katolíckej cirkvi, ktoré ako nadcirkevný mocenský aparát pôsobia odstrašujúco pre akceptáciu pápeža v službe jednoty. Autoritu viažu v takej miere so samostatnými štruktúrami, úradmi  a hodnosťami, ako kardinálstvo, ktoré staroveká Cirkev nepozná, že Vatikán nakoniec nadobudol aj status suverénneho štátu.

Pravoslávna cirkev považuje rímsky centralizmus za priestupok proti zväzku lásky. Ako typický príklad odklonu od spoločnej tradície ho niektorí teológovia dávajú do spojitosti s dodatkom filioque do vyznania viery, ako aj s inými „rímskymi novotami“, ako povinný celibát alebo prijímanie laikmi len pod jedným spôsobom. Netreba tu zostaviť zoznam rozdielov, o ktorých sa búrlivo diskutovalo v priebehu dejín, ako napríklad o otázke kvasených alebo nekvasených chlebov alebo o problematike epiklézy. Naproti tomu je poučné, že iný rozdiel, ktorý sa bezprostredne dotýka života veriacich, nebol dokonca ani v období polemiky vyzdvihovaný ako deliaci: zatiaľ čo Katolícka cirkev sa drží striktnej nerozlučiteľnosti manželstva, Pravoslávna cirkev oddávna pozná rozvod manželstva a opätovný sobáš. Preto odmietavá reakcia Ríma na pastoračný prelom katolíckych biskupov v tejto otázke je nedôsledná.

Čo treba urobiť kvôli obnove spoločenstva?

Šanca na obnovu spoločenstva medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou závisí od toho, či sa považujú za ochotné vo svetle evanjelia a spoločnej viery zrevidovať upevnené štruktúry vo svojej tradíciách: pápežstvo oslobodiť od jeho juristicko-centralistického razenia a na druhej strane pretkať autokefáliu so synodalitou, v ktorej pápež ako primus inter pares by bol vedúcim vo zväzku lásky, ako ho videl už mučeník Ignác Antiochijský († po roku 110) (Rom., praescr.).