Ríšska cirkev na Východe, pápežská cirkev na Západe

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ríšska cirkev na Východe, pápežská cirkev na Západe

Pápež Gelázius. Foto: wikimedia

Historické vysvetlenie odlišného chápania cirkvi na Východe a na Západe.

Východ a Západ sa odlišovali hlavne predstavou o cirkvi, ktorá sa napokon stala hlavnou príčinou rozkolu. Odlišná predstava o cirkvi má zas svoju príčinu aspoň sčasti v odlišnom politickom vývoji v obidvoch poloviciach ríše, pričom ide o vývoj, ktorý vo všeobecnosti podstatne prispel k odcudzeniu Východu a Západu.

Na Východe zostávala zachovaná ríša, na Západe podľahla už v roku 476 náporu barbarov. A tak sa prišlo na Východe na myšlienku ríšskej cirkvi pod vedením cisára. Oproti tomu sa na Západe vyvíjala pápežská cirkev nezávislá od štátnej moci. Pápež bol nútený okolnosťami nejako vyplniť vákuum, ktoré vzniklo zánikom ríše, t. j. bol nútený prevziať aj materiálne, ba dokonca politické funkcie. Tento vývoj viedol nakoniec ku korunovácii Karola Veľkého za cisára pápežom Levom III. v roku 800.

V očiach Byzantíncov to bola len zrada ríše. Tým sa stal skutočnosťou politický rozkol a v takejto situácii bol cirkevný rozkol už takmer neodvrátiteľný. Pápež sa za týchto okolností stával stále viac najvyšším vodcom kresťanstva, skutočným miestodržiteľom Boha na zemi. V tejto dobovo podmienenej forme potom primát pristupoval ku Grékom v období definitívneho rozkolu okolo polovice 11. storočia. Netreba sa čudovať, že ho odmietli. K tomuto vývoju sa ešte vrátime.

Mozaika cisára Justiniána z Ravenny. Foto: wikimedia

Odlišná predstava o cirkvi na Východe a Západe sa dá vyjadriť krátkou formuláciou: tu ríšska cirkev, tam pápežská cirkev. Ríšska cirkev pozostáva z veľkého počtu jednotlivých miestnych cirkví, ktoré v povedomí východných kresťanov sú to prvé v poradí. Nie nadarmo sa na Východe modlí „za blaho svätých Božích cirkví“.

Prípadné prerušenie spoločenstva medzi jednotlivými cirkvami je síce niečím, čo nemá byť, no predsa len sa to neberie až tak tragicky, pretože podstata existencie cirkvi je uskutočnená takisto už v jednotlivých cirkvách. Mnohosť jednotlivých cirkví tvorí spolu jedno kresťanstvo, ktoré drží pospolu jedna ríša, na ktorej čele ako zástupca Boha na zemi, ako Pánov pomazaný, stojí cisár.

Cirkev a štát nie sú veličiny, ktoré treba od seba oddeľovať, ale len dva aspekty jedného kresťanstva a jednej ríše. Už Konštantín sa označuje za „biskupa pre vonkajšie záležitosti“ cirkvi a byzantskí hierarchovia vyhlasujú už vo svojej dobe: „V cirkvi sa nesmie konať nič bez súhlasu a príkazu cisára.“ Samotný Konštantín píše biskupom Riminskej synody: „Rozhodnutie, ktorému už teraz naša Vôľa upiera akýkoľvek význam a záväznosť, nemôže mať nejakú právoplatnosť.“

Ríša v čase cisára Justiniána. Foto: wikimedia

Východní biskupi píšu v dobe svätého Jána Zlatoústeho cisárovi: „Cisár, Vy ste Bohom ustanovený nad nami biskupmi; nad Vami nestojí nikto. Vy vládnete nad všetkými, a preto máte právo konať to, čo Vy chcete.“ Otcovia Chalcedónskeho koncilu prevolávajú cisárovi: „Ty si kňaz a cisár! Ty, učiteľ viery, si vybudoval cirkev!“

Cisár Lev III. Izaurský si nárokoval, že je cisárom a kňazom v jednej osobe, a požadoval pre seba primát svätého Petra; lebo Kristus urobil cisára rovným apoštolskému kniežaťu Petrovi a poveril ho, aby pásol celé veriace stádo.

Prvým cisárom, ktorý sám vydal rozhodnutia vo veciach viery, bol uzurpátor Basiliskos (r. 475), ktorý vo svojej vieroučnej formule nazvanej „Enkyklikon“ odstavil nabok Chalcedónsky koncil.

Mince razené s portrétom cisára Basiliskosa. Foto: wikimedia

Basiliskos mal nájsť niekoľkých napodobovateľov. Spontánne sa môžeme spýtať, kde v takejto predstave o cisárskej moci zostával ešte priestor pre autoritu pápeža. Podľa Justiniánovej Novelly 131 je rímsky biskup prvý medzi všetkými kňazmi, on je „hlavou všetkých najsvätejších kňazov“ (Codex I,1,7); ale kňazi, a tým aj pápež, sú podriadení cisárovi. Pre Justiniána bol pápež patriarchom Západu, hlavou všetkých patriarchov, ale bol úplne zaradený do systému ríšskej cirkvi. Cisár, keďže seba považoval za stelesnenie Boha na zemi, požadoval od pápeža tú istú bezpodmienečnú poslušnosť ako od patriarchov Východu.

Je jasné, že táto ríšsko-cirkevná koncepcia, ktorá vládla na Východe, od počiatku v sebe niesla zárodok konfliktu. Pravdaže, nesmieme ani prehliadať to oprávnené v tejto myšlienke. Hugo Rahner k tomu píše: „Nezabúdajme: dejiny ôsmich ríšskych koncilov sa nedajú písať bez dejín ochotne prijímanej alebo priateľsky pozdravovanej vlády cisára nad cirkvou, ktorá predsa len vždy bola a mala byť ochranou práv cirkvi. Existuje aj druhá strana justiniánskeho cirkevného systému a od tohto ideálu sa nevzdialil ani stredovek, ani dynastia Hohenštaufovcov (1138 – 1245): cisárom riadená a vo svojej čistote ochraňovaná skvostná a mocná cirkev mala zároveň predstavovať svedomie štátneho organizmu.“

Neskorší Karol Veľký v roku 772, keď prišiel chrániť pápeža Hadriána v Ríme pred inváziou. Foto: wikimedia

Oproti ríšsko-cirkevnej predstave stála pápežsko-cirkevná predstava Západu. Tam jestvovalo silné centrum Rím vytvárajúce jednotu, mesto Petrovho nástupcu; a tak na Západe bolo vidno najskôr univerzálnu cirkev, ktorá, pravdaže, v sebe zahrnuje množstvo jednotlivých cirkví. Jednota, celok, je to prvé v poradí a táto jednota je podstatne tvorená a udržiavaná pospolu jedným Petrovým nástupcom, rímskym biskupom, ktorý je jedinou najvyššou hlavou univerzálnej cirkvi a ako taký musí byť nezávislý od každej svetskej moci, aj od cisárskej moci.

Ako prvý rozvinul pápež Gelázius (492 – 496) vo všetkej jasnosti učenie o dvoch mociach, duchovnej a svetskej. Obidve moci sú samostatné, každá vo svojej oblasti; ale duchovná stojí vyššie ako svetská.

Určite to nie je náhoda, že toto učenie – ešte sa k nemu vrátime – bolo predstavené v dobe, keď sa pápež v Ríme v dôsledku zrútenia ríše na Západe stal plne nezávislým od cisára. No spojenectvo s Frankami, ktoré pápeži uzavreli okolo polovice 8. storočia a ktoré viedlo k obnove cisárskej hodnosti na Západe, prinieslo so sebou znovu nebezpečenstvo závislosti od svetskej moci; lebo Karol Veľký si nárokoval podobné právomoci v cirkvi ako cisári Východu. To viedlo k boju medzi pápežstvom a cisárstvom na Západe, v ktorom išlo o slobodu cirkvi a z ktorého vyšlo víťazne nakoniec pápežstvo. 

Korunovácia Karola Veľkého za cisára. Foto: wikimedia

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo