Katechetická reč na začiatok Svätého a Veľkého pôstu

Katechetická reč na začiatok Svätého a Veľkého pôstu

Patriarcha Bartolomej. Foto: arctic cirle 2017/flickr.com

Pravoslávne cirkvi byzantského obradu, ktoré sa riadia juliánskym kalendárom, dnes vstúpili do predveľkonočného pôstu.

+ Bartolomej,

z Božej milosti arcibiskup Konštantínopolu – Nového Ríma

a ekumenický patriarcha

Milosť a pokoj od nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista a z našej strany modlitba, požehnanie a odpustenie celej plnosti Cirkvi.   

* * *

Prednesme ďakovný chválospev trojjedinému Bohu, ktorý nás uznal za hodných znovu dôjsť k Svätému a Veľkému pôstu, aby sme bojovali dobrý asketický boj, aby sme sa zamerali na to jediné „potrebné“ (porov. Lk 10,42).

Uprostred antiasketického sveta, proti súčasnému znesväcovaniu života a prevahe individualistických a eudemonistických modelov, Pravoslávna cirkev nástojí na období štyridsiatich dní duchovného boja a „úctyhodnej zdržanlivosti“ pre svoje deti. Ide o prípravu na Svätý a Veľký týždeň, na Kristovo utrpenie a kríž, aby rozjímali a mali účasť na jeho slávnom zmŕtvychvstaní.

Počas Veľkého pôstu sme povolaní k tomu, aby sme hlbšie prežívali stvoriteľskú a spásnu ekonómiu trojjediného Boha a mali jasnejšiu účasť na eschatologickom nasmerovaní a dianí tým, že budeme kráčať cestou cirkevného a duchovného života. Uvedomujeme si tragickú zaslepenosť samospásnej arogancie farizeja, ďalej tvrdosť srdca staršieho syna z podobenstva o márnotratnom synovi, ako aj krutú ľahostajnosť voči hladu, smädu, nahote, chorobe, opustenosti blížneho z evanjeliového rozprávania o poslednom súde. Sme nabádaní k tomu, aby sme napodobnili obrátenie a pokoru mýtnika, ďalej návrat márnotratného syna do domu Otca a dôveru v jeho milosť, potom tých, ktorí prejavujú milosrdenstvo voči núdznym, ako aj modlitbový život Gregora Palamu, askézu Jána Sinajského a Márie Egyptskej a aby sme posilnení uctením svätých ikon a úctyhodného kríža dospeli k osobnému stretnutiu s Kristom, ktorý vstal z mŕtvych a je darcom života.

Počas tohto požehnaného obdobia sa s osobitným dôrazom zjavuje komunitný a sociálny charakter duchovného života. Nie sme sami, nestojíme sami pred Bohom. Nie sme súhrn indivíduí, ale spoločenstvo osôb, pre ktoré „byť“ znamená „byť spolu“. Askéza nie je individuálnym, ale cirkevným aktom a počínaním, je účasťou veriaceho na tajomstve a tajomstvách Cirkvi, je bojom proti egoizmu, praktizovaním filantropie, eucharistickým užívaním stvorenia, príspevkom k premene sveta. Je to spoločná sloboda, spoločné dobro, spoločná poslušnosť pravidlu Cirkvi. Postíme sa tak, ako to predpisuje Cirkev, a nie ako to jednotlivo chceme. Naše asketické úsilie je aktívne v oblasti našich vzťahov s ostatnými členmi tela Cirkvi ako účasť na veciach a udalostiach, ktoré tvoria Cirkev ako spoločenstvo života, v ktorom sme „pravdiví v láske“ (porov. Ef 4,15). Pravoslávna spiritualita je nerozlučne spätá s účasťou na celom liturgickom živote Cirkvi, ktorý má vrchol v božskej Eucharistii, je to nábožnosť, ktorá je živená v Cirkvi a nadobúda podobu prostredníctvom Cirkvi. 

Obdobie Veľkého pôstu nie je obdobím náboženskej výstrednosti a povrchných emócií. Z pravoslávneho pohľadu duchovnosť neznamená zameranie na ducha a dušu v rámci dualistického opovrhovania matériou a telom. Duchovnosť je preniknutie celej našej existencie, ducha, mysle a vôle, duše a nášho tela, celého nášho života, Svätým Duchom, ktorý je duchom spoločenstva. Podľa dosiaľ povedaného duchovnosť znamená scirkevnenie nášho života, život inšpirovaný a vedený Utešiteľom. Duchovnosť znamená byť naozaj nositeľmi Ducha, čo predpokladá našu slobodnú spoluprácu, účasť na sviatostnom živote Cirkvi a život inšpirovaný Bohom. 

Úctyhodní bratia a deti milované v Pánovi,

neexistuje duchovnosť, ktorá by bola pravá a v tom istom čase bez plodov. Ten, kto skutočne miluje Boha, miluje aj blížneho i cudzinca a celé stvorenie. Táto obetavá láska, ktorá „nikdy nezanikne“ (porov. 1 Kor 13,8), je eucharistickým aktom, plnosťou života tu na zemi, predochutnávkou a pravdou posledných vecí. Naša pravoslávna viera je prameňom nevyčerpateľného dynamizmu, zárukou pre duchovné zápasy, pre láskyplné skutky voči Bohu a ľudskému bytiu, pre hojné prinášanie plodov vo svete pre jeho dobro. Viera a láska vytvárajú v Cirkvi skúsenosť jediného a nedeliteľného života. Praktizovanie askézy, pôstu a filantropie vo Svätom Duchu a v spoločenstve Cirkvi bráni cirkevnej zbožnosti, aby sa stala náboženskou modlou a planou introverziou alebo individualistickým výkonom.

 
Boží Duch vanie na Cirkev, Boh je vždy „s nami“ – spolu s nami. Počas svätých dní Veľkého pôstu sme povolaní zintenzívniť asketický zápas proti egoistickému mysleniu, sme povolaní byť „vytrvalí v modlitbe“ (Rim 12,12), „zotrvávať v pokore a prejavovať milosrdenstvo“ (abba Pimen), viesť nábožensky pekný a zbožný život, odpúšťať si navzájom a konať láskavo, oslavovať Boha darcu – každého dobra a vzdávať vďaky za jeho hojné dary. „Hľa, teraz je príhodný čas, hľa, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6,2).

Na týchto základoch, prosiac o pomoc zhora, aby všetci prijali nadšene a radostne Svätý a Veľký pôst, a želajúc „dobré prežitie obdobia pôstu“, udeľujeme naše patriarchálne požehnanie úctyhodným bratom v Kristovi a milovaným deťom Svätej a Veľkej Cirkvi Kristovej, ktorá je po celom svete.
 

Svätý a Veľký Pôst 2018

Konštantínopolský patriarcha

Horlivý orodovník pri Bohu za vás všetkých

 

Z taliančiny preložil otec Ján Krupa. Posolstvo v iných jazykoch nájdete tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo