Veľkonočné posolstvo ekumenického patriarchu Bartolomeja

+ Bartolomej,
z Božej milosti arcibiskup Konštantínopola, Nového Ríma
a Ekumenický patriarcha
všetkému ľudu Cirkvi milosť, pokoj a zmilovanie
od Krista Vykupiteľa, ktorý slávne vstal z mŕtvych

Milovaní bratia a deti v Pánovi!

Skúsenosť Kristovho zmŕtvychvstania, najvyššieho spásneho víťazstva života nad smrťou, je jadrom viery, božského kultu, morálky a kultúry pravoslávneho Božieho ľudu, ktorý nosí Kristovo meno. Život pravoslávnych veriacich je vo všetkých svojich prejavoch a dimenziách presiaknutý a živený vierou v zmŕtvychvstanie, je každodennou Veľkou nocou – Paschou. Táto veľkonočná skúsenosť nie je jednoducho len spomienkou na Pánovo zmŕtvychvstanie, ale aj spôsobom, ako prežiť našu osobnú obnovu, a pevnou istotou týkajúcou sa eschatologického zavŕšenia všetkých vecí.

Predovšetkým v eucharistickej liturgii, ktorá je nerozlučne spätá so „zhromaždením a svätým dňom“, nedeľou, Pravoslávna cirkev oslavuje túto bytostnú účasť na Kristovom zmŕtvychvstaní a ochutnáva požehnania Božieho kráľovstva. Úžasom napĺňa veľkonočný a radostný charakter božskej Eucharistie, ktorá sa slávi vždy v atmosfére radosti a jasotu a znázorňuje konečnú obnovu vecí, ktoré reálne existujú, úplnú radosť, plnosť života a budúci nadbytok lásky a poznania. 

Ide o spásnu víziu prítomnosti vo svetle posledných vecí a možnej cesty do Kráľovstva, o víziu nezničiteľného vzťahu a premiešania prítomnosti a eschatologického charakteru spásy človeka a sveta v Kristovi. Táto vízia poskytuje cirkevnému životu jedinečnú dynamiku a funguje ako stimul pre veriacich k dobrému svedectvu vo svete. Pravoslávny veriaci má osobitný dôvod a silný motív, aby bojoval proti zlu v spoločnosti, lebo vždy intenzívne zakusuje protiklad medzi poslednými vecami a historickými skutočnosťami. Z pravoslávneho pohľadu služba blížnemu, pomoc núdznemu bratovi, podľa princípu „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40) a hmatateľná láska dobrého Samaritána (pozri Lk 10,30-37) a v súlade aj s Paterikonom: „Za blížneho považuj toho, kto ťa potrebuje, a ponáhľaj sa mu z vlastnému popudu pomôcť“ (Izidor z Pelúzia), predstavujú dôsledok a výraz eucharistického étosu Cirkvi, predstavujú zjavenie, že láska je žitou podstatou života v Kristovi v prítomnosti i v Božom kráľovstve na konci vekov.

V tejto súvislosti chápeme aj skutočnosť, že liturgický život v Pravoslávnej cirkvi je preniknutý skúsenosťou „spoločného vykúpenia“, skúsenosťou daru „spoločnej slobody“, skúsenosťou „spoločného kráľovstva“ a očakávaním „spoločného zmŕtvychvstania“. Prevláda tu „my“, totiž pospolitosť života, spoluúčasť a bytie spolu, toto je posväcujúce stotožnenie slobody v Kristovi s obetavou a oslavujúcou láskou. Toto je aj prevládajúce posolstvo žiarivej ikony sviatku zmŕtvychvstania, zostúpenia Krista do ríše smrti. Pán slávy, ktorú zostupuje do hlbín zeme a rozbíja brány podsvetia, vstáva víťazne a žiariac z hrobu, nielen so zástavou víťazstva, ale aj s Adamom a Evou, ktorí vstávajú spolu s ním, pričom ich drží pri sebe a posilňuje, a v ich osobe takto celé ľudstvo a celkové stvorenie.

Evanjelium zmŕtvychvstania, „spoločného sviatku všetkých“, všemohúcej lásky, ktorá zlomila moc smrti, zaznieva dnes vo svete, ktorý je plný sociálnej nespravodlivosti a pohŕdania ľudskou osobou. Zaznieva vo svete, ktorý sa stal Golgotou pre utečencov a nespočetné množstvo nevinných detí. Toto evanjelium zmŕtvychvstania neotrasiteľne ohlasuje, že život človeka má pred Bohom absolútnu hodnotu. Ohlasuje, že utrpenie a núdza, kríž a Golgota nemajú posledné slovo. To nemôže byť, aby mučitelia zvíťazili nad svojimi tragickými obeťami. V Pravoslávnej cirkvi je síce kríž v centre zbožnosti, no predsa len nie je poslednou skutočnosťou a ani neurčuje konečný cieľ nasmerovania cirkevného života. Pravý význam kríža spočíva v tom, že vedie k zmŕtvychvstaniu, teda k plnosti našej viery. Na tomto základe my pravoslávni voláme: „Hľa, skrze Kríž prišla radosť celému svetu!“ Je príznačné, že v Pravoslávnej cirkvi bohoslužobné slávenie Kristovho umučenia nemá výslovne smútočný charakter, ale spája navzájom kríž a zmŕtvychvstanie. Lebo utrpenie prežívame pamätajúc na vzkriesenie, ktoré nás „oslobodzuje od smútku“. V pravoslávnom vnímaní je neoddeliteľné spojenie kríža a zmŕtvychvstania nezlučiteľné s akoukoľvek formou introverzie a úniku do mysticizmu alebo do samoľúbeho pietizmu, ktorý je väčšinou indiferentný voči utrpeniam a ohrozeniam človeka v dejinách.   

Posolstvo kríža a zmŕtvychvstania stojí dnes aj v protiklade k arogantnému sebazbožšťovaniu súčasného človeka, ktorý je sekularizovaný, racionalistický, presvedčený o všemohúcnosti vedy, egocentrický, uväznený v pozemskosti a časnosti a bez túžby po večnosti. Posolstvo kríža a zmŕtvychvstania je takisto konfrontované s odmietaním Božieho vtelenia a celkového spásneho pôsobenia, ako aj s odmietaním „škandálu“ kríža, a to v mene absolútnej transcendentnosti Boha a neprekonateľnej priepasti medzi nebom a zemou. 

Ctihodní bratia a milované deti v Pánovi,

preto my pravoslávni veriaci, naplnení skúsenosťou žiarivého zmŕtvychvstania, ktorí prijímame svetlo od nezapadajúceho Svetla, ktorí za všetko ďakujeme Bohu a svoje mysle pozdvihujeme k nebu, lebo už tu dostávame závdavok a prísľub plnosti božského spásneho konania na konci vekov, kričíme v chráme veľkonočný pozdrav „Kristus vstal z mŕtvych!“ a prosíme: Nech Pán, ktorý trpel, bol uložený do hrobu a vstal z mŕtvych, osvieti náš rozum, naše srdce a celý náš život, nech vedie naše kroky ku každému dobrému dielu a posilňuje svoj ľud, aby dosvedčoval evanjelium lásky „až po kraj zeme“ (Sk 1,8) na česť jeho mena, ktoré je povýšené „nad každé meno“.
 

Fanar, Veľká Noc 2018

+ Bartolomej Konštantínopolský,
váš neúnavný prosebník pri zmŕtvychvstalom Kristovi

Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!