Vynútená kapitulácia Východu pred Západom

Vynútená kapitulácia Východu pred Západom

Nešťastný osud Michala Palaiologa a koniec časov, keď cisár mohol nanútiť cirkvi svoju vôľu vo veciach viery.

Lyonská únia nebola pravým zmierom medzi Východom a Západom, nebola skutočným uzavretím mieru so vzájomným uznaním oprávnenej osobitosti, ale vynútenou kapituláciou Východu pred Západom. Cisár Michal Palaiologos videl svoje len nedávno späť získané hlavné mesto Konštantínopol ohrozené cisárom Karolom z Anjou. Aby udržal na uzde jeho žiadostivosť, potreboval mier s pápežom.

Tým nechceme povedať, že sa neusiloval aj úprimne z náboženských dôvodov o opätovné zjednotenie. No keďže bol pod politickým tlakom, prejavil ochotu bez zdráhania prijať všetky požiadavky Ríma a podnikol márny pokus nanútiť Konštantínopolskej cirkvi tieto požiadavky, ktoré v mnohom protirečili východnej tradícii.

To sa mu nepodarilo, hoci dal odporcov únie mučiť a vrhnúť do väzenia. Preč boli časy, keď cisár mohol nanútiť cirkvi svoju vôľu vo veciach viery. Michal takýmto spôsobom len sprotivil svoje vlastné meno a úniu s Rímom medzi svojimi druhmi vo viere. Zomrel napokon exkomunikovaný obidvoma cirkvami. Jeho vlastná cirkev mu odoprela pohreb.

Na koncile v Lyone

Poslovia, ktorých cisár vyslal do Lyonu, už priniesli so sebou vyznanie viery nadiktované pápežom a bezpodmienečný súhlas cisára. No Konštantínopolská cirkev nestála vo svojej prevažnej väčšine za nimi. Jedna synoda tam v roku 1273 odmietla požiadavky pápeža. Rozprava napísaná cisárom, ktorá mala dokázať hierarchii správnosť latinskej viery, našla ostrú opozíciu pri patriarchovi, biskupoch, teológoch a mníchoch. Nechceli ani počuť o podrobení sa pápežovi. Vládlo presvedčenie o nadradenosti pravoslávnej viery nad latinskou.

Únia mala, pravdaže, aj priateľov, ale bolo ich málo, medzi nimi Ján Bekkos, ktorý sa z ostrého protivníka Latiníkov vyvinul v úprimného stúpenca opätovného zjednotenia a po koncile ho cisár urobil patriarchom. V každom prípade, zástupcovia cisára, ktorí 6. júla 1274 v Lyone v mene cisára zložili prísahu na vyznanie viery, nemali za sebou Konštantínopolskú cirkev. A hoci na pápežskej omši pri Kréde trikrát zopakovali Filioque, nebolo tým dosiahnuté skutočné zmierenie protikladných názorov.

Obnovená Byzantská ríša v roku 1265. Foto: wikimedia

Mimochodom, v Lyone nepožadovali od Grékov vsunutie Filioque do Kréda, no stalo sa to zaiste krátko nato v dobe nástupcov koncilového pápeža Gregora X. Koncil vyšiel Grékom v niečom v ústrety, keď na šiestom zasadaní 17. júla definoval vychádzanie Svätého Ducha z Otca a Syna ako z jediného princípu a prapočiatku. Tým bola oslabená aspoň jedna výčitka Grékov proti Latiníkom, totiž, že akceptujú dva prapočiatky Svätého Ducha. Grécke obrady zostali v Lyone nedotknuté a pri tom zostalo aj po koncile.

Rím a nikto ďalší

V ostatnom sa však v Lyone nebral žiaden ohľad na oprávnenú osobitosť Grékov. Nanútili im novú formulu viery, v ktorej sa požadovalo nielen prijatie bezpodmienečnej substancie katolíckej viery, ale okrem toho boli Východu nanútené typicky latinské formulácie Západu a dobovo podmienená, vierou nie bezpodmienečne daná predstava o primáte pápeža. Píše sa tu: „Plnosť moci (Rímskej cirkvi) spočíva v tom, že ostatným cirkvám udeľuje podiel na svojej vlastnej pastierskej starostlivosti; veď predsa tá istá Rímska cirkev vybavila mnohé z nich, zvlášť patriarcháty, rozličnými privilégiami, avšak za zachovania svojich vlastných výsad.“ Tým sa predsa len zdá byť povedané, že všetka jurisdikčná moc v cirkvi je len výtokom a účasťou na pápežskej plnej moci.

To zodpovedá stredovekej predstave o „plenitudo potestatis“ pápeža, ktorú si však neskôr neosvojil ani Tridentský, ani Prvý vatikánsky koncil. Z toho by logicky vyplývalo, že biskupi sú len povereným prijímateľmi rozkazov a úradníkmi pápeža. Ich vlastné právo spočívajúce na božskom ustanovení sa ponecháva stranou. Je jasné, že táto koncepcia je podstatne cudzia tradícii Východu.

Michael VIII. Palaiologos, foto: wikimedia.

Že takéto vyznanie viery narazilo na Východe na odpor, to sa nedá vysvetliť jednoducho zo zlej vôle schizmatikov. Záviselo to prinajmenšom aj od toho, že Západ v tej dobe už nemal nijaké porozumenie pre predsa len tiež oprávnenú tradíciu Východu o štruktúre cirkvi.

To isté platí o vo vyznaní viery obsiahnutej predstave o povahe patriarchálnej moci. Skutočné nakopenie veľkej časti plných mocí a úloh, ktoré sa vykonávajú v Cirkvi, v centre, ako sa vytvorilo v stredoveku ako následok pozitívne právneho vývoja, sa tu bez všetkého prenáša aj na Východ. K tomu podstatne prispelo dočasné obsadenie patriarchálnych stolcov Východu Latiníkmi. Takto mohli v Ríme chápať veľmi rozsiahle práva patriarchov len ako podiel na pápežskej plnej moci, teda ako privilégiá udelené pápežom.

Táto koncepcia bola nová. Nezodpovedala predstave o moci patriarchov, ako ju v prvom tisícročí zastupovali aj pápeži. Nebola zdôvodnená v božskom práve. Tým nemá byť popretá vnútorná oprávnenosť vývoja k centralizácii. Čo stojí v lyonskom vyznaní viery, to je výrazom v tej dobe platného pozitívneho práva. Ale chyba spočívala v tom, že sa usilovali nanútiť tento vývoj Východu, ktorému bol vnútorne úplne cudzí.

Týmto, samozrejme, nemá byť povedané nič o zavinenosti takéhoto nedostatočného porozumenia pre Východ. Nesmieme požadovať od stredovekého človeka historické myslenie, ktoré sa vytvorilo až v novoveku. Ale skutočný nedostatok historického uvažovania a porozumenia pre toho druhého a jeho tradíciu predsa len zabránil skutočnému zmiereniu, ba ešte rozšíril priepasť medzi Východom a Západom.

Ďalšie náuky lyonského koncilu

Lyonské vyznanie viery prináša aj ďalšie náuky alebo ich aspoň naznačuje, ktoré jednoznačne nepatria k substancii katolíckej viery. Keď sa o birmovke hovorí, že ju majú vysluhovať biskupi, tak sa tým zdá byť odmietnutý grécky zvyk vysluhovať myropomazanie bežnými kňazmi. Latinská terminológia o premenení substancie chleba na substanciu Kristovho tela („transsubstantiatio“) nemusela byť bezpodmienečne nanútená Grékom. Ani Filioque, ktoré Gréci museli v Lyone prijať, nebolo, ako ukázal Lyonský koncil, jedinou možnou formuláciou za ním stojacej pravdy viery.

Obdobie po Lyone 

Vyznanie viery Michala Palaialoga zostalo nejaký čas klasickým vyznaním, ktorého zloženie sa požadovalo od všetkých východných kresťanov, ktorí sa chceli vrátiť do katolíckej cirkvi. Aby sa únia zbytočne nesťažovala, malo sa požadovať od východných kresťanov len to bezpodmienečne nutné a mohla byť ponechaná v platnosti rozličnosť formulácie tej istej viery. Patriarcha Ján Bekkos už vtedy konštatoval, že v mnohom má vinu na odluke len rozdielnosť formúl.

Po Lyone nástupcovia Gregora X.: Inocent V., Ján XXI. a Mikuláš III. pri realizácii únie sprísnili beztak už tvrdé podmienky koncilu. Požadovali výslovné a verejné zrieknutie, prosbu o absolúciu a potvrdenie právomocí hierarchov, všetko veci, skrze ktoré sa ešte viac podčiarkovalo, že opätovné zjednotenie bolo chápané ako jednostranné podrobenie sa vinných schizmatikov jedinej pravej cirkvi. Že to šlo aj inak, to ukázala neskôr Florentská únia (1439). Ale k nej bola ešte dlhá cesta. Najskôr vývoj spel, žiaľ, k ešte väčšiemu nedostatku porozumenia Západu pre Východ. Dokonca bol plán jednoducho úplne absorbovať grécku cirkev do latinskej a odňať jej akúkoľvek samostatnosť, lebo panoval  názor, že len takto bude zaistená jednota vo viere. Celkový neúspech Lyonskej únie prehĺbil na Západe nedôveru voči Grékom, ktorých stále viac považovali za zatvrdlivých schizmatikov a heretikov.

Pápež Ján XXI. Foto: wikimedia

Pokus o úplnú latinizáciu východnej cirkvi v 14. storočí

Vzťahy zostali najskôr na pár desaťročí úplne prerušené. Bolo to v priebehu 14. storočia neustále rastúce nebezpečenstvo Turkov, ktoré priviedlo cisárov Grékov napokon k tomu, aby opäť vstúpili do vyjednávaní so Západom. Sľubovali pápežom úniu ako cenu za vojenskú pomoc, ktorú očakávali od Západu proti Turkom. Proti tomu stálo nedôverou voči Grékom diktované pápežské tvrdenie: najskôr únia a potom pomoc proti Turkom.

Gréci neustále požadovali koncil, ktorý bol v ich očiach jediným možným prostriedkom, ako dospieť k únii. Na koncile sa malo slobodne diskutovať o sporných bodoch. Opätovné zjednotenie by potom vzniklo ako výsledok rokovaní medzi rovnoprávnymi partnermi. Na túto požiadavku pápeži odpovedali s „non possumus“: nemôžeme vrátiť späť do diskusie už definovanú pravdu viery, napríklad Filioque. Ich protinávrh bol: Pošlite zástupcov na Západ, ktorí sa nechajú nami poučiť a v mene Grékov sa podrobia Rímskej cirkvi ako jedinej pravej cirkvi. Teda: žiadna diskusia, žiadne rokovanie, ale bezpodmienečná kapitulácia.

To bola pri skutočnom stave vecí úplne bezvýchodisková požiadavka, ktorá jednoducho bez povšimnutia prešla skutočnú situáciu v Konštantínopole. Túto situáciu ostro objasňuje vyhlásenie, ktoré odovzdal kalábrijský mních Barlaam, ktorého poslal cisár Andronikos III. v roku 1339 k rokovaniam na Západ: „Cisár nesmie verejne prejaviť svoje želanie spojiť sa s vami; lebo keby tak urobil, potom by mnohí zo šľachty, ako aj z jednoduchého ľudu, hľadali príležitosť zabiť ho, zo strachu, že by chcel s nimi naložiť tak ako svojho času Michal Palaiologos.“          

Cisár vychovávaný v katolíckom duchu

Obrat k lepšiemu nastal v Konštantínopole s nástupom k vláde cisára Jána V. Palaiologa, ktorý bol doma vychovávaný v katolíckom duchu svojou pôvodne katolíckou matkou Annou zo Savojska, ktorá len navonok prestúpila na pravoslávie. Mimochodom, latinský kultúrny vplyv, podmienený aj manželským spojením so západnými princeznami, upozornil na seba v Konštantínopole už v období križiackych výprav.

A tak cisár Ján V. tu nebol so svojím postojom úplne osamotený, lebo v Konštantínopole existovala istá, aj keď malá, horná vrstva priateľská voči Latiníkom, s ktorou mohol rátať. A tak je v niečom pochopiteľný jeho návrh z decembra 1355, ktorý sa inak mohol javiť ako kapitulácia zúfalca, ktorému voda siaha až po krk. Cisár si vyprosil otvorenie Konštantínopolu latinskej kultúre a svojho dediča nechal vychovávať Latiníkom. Pápežský legát mal trvalo bývať v Konštantínopole a grécki duchovní, ktorí boli priateľskí voči Latiníkom, mali byť povýšení na dôležité posty.

Pápež Inocent IV. na Druhom lyonskom koncile. Foto: wikimedia

Toto celé vyvrcholilo v cisárovom návrhu, že na dôkaz svojej úprimnosti pošle svojho druhého syna na Západ ako rukojemníka. Podmienkou, ktorú cisár kládol zo svojej strany, bola bezodkladná a účinná vojenská pomoc. Cisár Ján V. sa skutočne v roku 1357 v Konštantínopole – podľa požiadavky pápeža – zriekol pred vyslancom Ríma schizmy a prijal sväté prijímanie z ruky legáta Petra Tomáša.

Z vojenskej pomoci nebolo veľa. V roku 1366 šiel Ján osobne na Západ prosiť o pomoc, v októbri 1369 sa stretol v Ríme s pápežom Urbanom I. a prestúpil tam osobne do latinskej katolíckej cirkvi. Jeho príklad nasledoval rad vplyvných osobností v Konštantínopole alebo už predtým urobili rovnaký krok. To vysvetľuje, prečo sa v tej dobe pápeži oddali nádeji, že skrze jednotlivé konverzie významných mužov napokon dôjdu k celkovej únii, ktorá by, pravdaže, bolo totožná s dokonalým sebavzdaním sa gréckej cirkvi.

Táto nádej alebo táto ilúzia mohla vzniknúť len preto, lebo na Západe stratili porozumenie pre osobitosť východnej tradície. Pri Grékoch videli všade omyl a znetvorenie a jediným liekom bolo úplne rozplynutie sa ich cirkvi v latinskej, ktorú Rím teraz jednoducho stotožňoval s katolíckou. Že tieto idey boli v tej dobe veľmi rozšírené na Západe, to vyplýva zo skutočnosti, že v nemálo prípadoch, zvlášť duchovných a mníchov, ktorí sa chceli stať katolíckymi, sa ako podmienka vyžadovalo prijatie latinského obradu.

V tej dobe bol ideál jednoty, ktorý vznikol na Západe už čoskoro po schizme, premyslený do posledných dôsledkov. Môžeme len ďakovať Bohu, že nezostalo pri ňom.   

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo