Piova výzva k únii a reakcia pravoslávnych

 Piova výzva k únii a reakcia pravoslávnych

Foto: archív

O herézii papizmu aj jedinom bezpochyby petrovskom stolci v Antiochii.

Pius IX. na začiatku svojho pontifikátu v roku 1848 výzvou k únii pozval oddelených pravoslávnych hierarchov k návratu ku katolíckej cirkvi. Táto výzva nebola ešte zaťažená neskoršími ďalekosiahlymi zásahmi tohto pápeža do tradície východných cirkví, ktoré boli dané v konštitúciách „Reversurus“ a „Cum Ecclesiastica Disciplina“. No už dovtedajšia prax Svätého stolca v zaobchádzaní s východnými katolíckymi kresťanmi, v ktorej chýbala úcta hlavne voči ich tradičnej autonómii, postačovala na to, aby vzbudila pri oddelených kresťanoch nedôveru voči Rímu. A tak táto výzva, hoci obsahovala niektoré dobré prvky, bola veľmi ostro odmietnutá synodou východných patriarchov, ktorá zasadla pod predsedníctvom konštantínopolského patriarchu Anthima v máji 1848 v Konštantínopole.

Pápežovo pozvanie k únii

Vo svojej encyklike adresovanej katolíckej hierarchii Východu „In suprema Petri Apostoli Sede“ zo 6. januára 1848 Pius navrhol oddeleným hierarchom úniu s minimom podmienok: „Neukladáme Vám nijaké bremeno okrem toho, čo je nutné, totiž, aby ste sa, keď sa vrátite k jednote, zhodovali s nami vo vyznaní pravej viery, ktorú katolícka cirkev uchováva a učí, a aby ste zachovávali spoločenstvo s cirkvou a s týmto najvyšším Petrovým stolcom.“

Týmto boli oddelené cirkvi vlastne logicky uznané za predsa len nejako juristicky existujúce v ekleziologickom poriadku. Keď obnovenie spoločenstva s Rímom postačuje, aby sa v plnom zmysle slova mohli stať partikulárnymi cirkvami univerzálnej cirkvi, tak predtým nemohli byť jednoducho juristickým nič. V encyklike bola jasne vyslovená nevyhnutná jednota v katolíckej viere. Encyklika len veľmi diskrétne naznačuje aj nutnú podriadenosť pod pápežom: majú vstúpiť do spoločenstva „s najvyšším Petrovým stolcom“.

V ostatnom táto encyklika obsahuje všeličo, čo muselo zraňovať oddelených východných kresťanov a nesvedčilo o silnej psychologickej schopnosti vcítiť sa do ich mentality. A tak podozrievania, že v čase rozkolu sa do obradov byzantskej cirkvi vkradli veci odporujúce viere a katolíckej jednote, vyvolali hnev byzantských hierarchov.

Východných biskupov hrdých na svoju vernosť tradícii takisto iritovalo pápežovo konštatovanie, že kvôli schizme nedokázali ani medzi sebou uchovať jednotu náuky a vlády. V množstve jednotlivých pravoslávnych cirkví sa nemôže nachádzať pravá Kristova cirkev. Pápež prináša ako dôkaz primátu texty zo Svätého písma a cirkevných otcov, ktoré boli bežné v katolíckej apologetike, pričom neberie do úvahy, že tieto dôkazy nemohli urobiť veľký dojem na východných kresťanov.

Pius IX., foto: wikimedia

Keď Pius IX. skutočne veril, že týmito dôkazmi privedie oddelených východných kresťanov k akceptácii primátu v razení, ktoré bolo bežné v 19. storočí, tak ich poznal málo. Mali za sebou jedno tisícročie veľmi ďalekosiahlej samosprávy v spoločenstve s Rímom a 800 rokov úplnej nezávislosti v rozkole. Centralistický primát, ako bol tento uplatňovaný v 19. storočí na Západe, v skutočnosti nikdy nepoznali.

Odmietnutie pozvania k únii

Reakcia východných na pozvanie k únii bola preto veľmi odmietavá. Odpoveď bola vypracovaná, ako už bolo naznačené, na synode štyroch východných patriarchov, ktorá zasadala v máji 1848 v Konštantínopole. V niektorých veciach je pochopiteľnou reakciou na nepsychologickú a bez hlbšieho poznania Východu napísanú výzvu k opätovnému zjednoteniu, no ukazuje tiež, ako málo bol Východ v tej dobe naklonený vyjsť v ústrety Západu a ako veľmi sa aj Východ absolutizoval a považoval sa za jedinú možnú formu skutočného kresťanstva.

Táto odpoveď nám ponúka odvrátenú stranu mince, ktorú si tiež musíme pozrieť, a dokazuje, že za trvanie rozkolu iste nebol vinný len Západ, ale takisto či ešte viac Východ. Tón je niekedy priam nemierny a urážajúci. Rímskym biskupom sa vyčíta, že neomylnosť a primát udržiavajú len skrze to, „že všetko, čo je božské, pošliapavajú a s veľkou bezočivosťou napádajú a vo svojej žiadostivosti po novotách znesväcujú s nezmieriteľnou zúrivosťou všetko sväté“.

Herézy katolíckej cirkvi

Katolíckej cirkvi sú vyčítané monštruózne herézy, zatiaľ čo pravoslávna cirkev ako jediná uchovala nesfalšovane a čisto pravú vieru od čias apoštolov. Ako herézy katolíckej cirkvi sa uvádzajú: Filioque, ktoré protirečí evanjeliu a náuke siedmich ekumenických koncilov a falšuje náuku o Najsvätejšej Trojici. Vloženie Filioque do kréda bolo urážkou ekumenických koncilov, akoby tam náuka o Najsvätejšej Trojici nebola predstavená úplne.

Papizmus je heréza, pretože sa rímskemu biskupovi pripisuje neomylnosť, ktorá si nárokuje milosť Svätého Ducha ako monopol pre neho, robí ho zástupcom Krista, pripisuje mu svetskú zvrchovanosť a namiesto bratskej autority, ktorá mu náležala v staroveku, nárokuje pre neho absolútne despotické právo vládnuť nad celou cirkvou.

K tomu prichádzajú rozdiely v obradoch, z ktorých listová odpoveď robí herézy: Krst kropením namiesto ponorenia nie je skutočným krstom ustanoveným Kristom. Okyptenie prijímania odstránením kalika laikov, okyptenie svätej obety potlačením vzývania Svätého Ducha v epikléze je priestupkom proti poriadku, ktorý chcel Kristus a apoštoli. Konsekrácia nekvasených chlebov nie je v poriadku. Odstránenie birmovania po krste a eucharistického prijímania novopokrstených detí je svojvoľný čin.

List predstavuje zvyky pravoslávnej cirkvi s najväčšou samozrejmosťou – bez veľkého ohľadu na historickú pravdu – ako jediné možné a jediné správne. Aj západná cirkev na počiatku dodržiavala vo všetkom tieto zvyky. Pravoslávna liturgia je už od apoštolov takou, akou je dnes. Západ sa skrze svoju žiadostivosť po novotách vzdialil od pôvodného poriadku jednej pravoslávnej cirkvi, ku ktorej kedysi aj on patril. Tieto novátorstvá začali prenikať už v 7. storočí na Západe a pokazili aj cirkvi Itálie a starého Ríma, ktoré boli dovtedy v spoločenstve s cirkvou Východu.

Pius IX. foto: wikimedia

Encyklika zásadne odmieta každý dogmatický vývoj, každý pokrok v poznaní zjavenej pravdy, ba každý vývoj liturgických foriem a zvykov. Cirkev večne zostala takou, akou bola v apoštolskej dobe, a takou musí zostať. Každá zmena je atentátom na nedotknuteľný poklad viery zdedený po Kristovi a apoštoloch. List ďalej uvádza: pravoslávna cirkev sa úprimne usilovala odhovoriť Západ od jeho omylov, ale márne. Západ zostal zarytý, a preto ho cirkev Východu musela nakoniec ponechať jeho osudu. Pápeži dnes posielajú všade misionárov, aby robili prozelytov. Zúria proti pravosláviu, ktoré majú pred očami ako neustálu výčitku kvôli svojej vzbure proti viere svojich otcov. 

Argumentácia proti pápežskému primátu

Okružný list vedie do podrobností výmenu názorov s listom Pia IX. Pápež chybne tvrdí, že starovekí otcovia východnej cirkvi uznali závislosť od rímskeho biskupa, a preto neprávom žiada terajšiu pravoslávnu cirkev, aby nasledovala ich príklad. Pápež píše: „Nemáte žiaden dôvod, ba ani zámienku, aby ste sa nevrátili späť do lona pravej cirkvi, do spoločenstva so Svätým stolcom.“ Pápež chce, ako už jeho predchodcovia, oklamať pravoslávnych veriacich a olúpiť ich o skutočnú vieru.

List patriarchov sa pokúša vyvrátiť do podrobností dôkazy Pia IX. pre primát: že Peter mal byť v Ríme, to je obyčajné ľudské podanie, ktoré nie je isté. Jediným bezpochyby petrovským stolcom je antiochijský stolec. A aj keby bol Peter v Ríme, nevyplýva z toho primát rímskeho biskupa nad celkovou cirkvou. Podľa svedectva gréckych otcov cirkev je postavená na Petrovom vyznaní, a nie na jeho osobe. Z Matúša 16,18 teda nevyplýva nič pre skutočný primát svätého Petra. Text v 21. kapitole Jánovho evanjelia: „Pas moje baránky, pas moje ovce“ znamená len rehabilitáciu svätého Petra a opätovné odovzdanie apoštolského úradu po zapretí. Pánove slová: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera...“ (Lk 22,32) sľubujú Petrovi len to, že po zapretí sa znovu obráti. 

Potom sú do podrobností skúmané texty cirkevných otcov, ktoré pápež uviedol ako dôkaz, a sú proti nim vznášané námietky. List poukazuje na 28. kánon Chalcedónskeho koncilu, podľa ktorého otcovia priznali rímskemu biskupovi jeho privilégiá, pretože toto mesto je hlavným mestom.  

Proti dôkazu z aklamácie chalcedónskych otcov – „Peter prehovoril skrze Levove ústa“ – patriarchovia poukazujú na to, že konciloví otcovia najskôr podrobili Levov list podrobnému skúmaniu a až potom uznali, že sa zhoduje s Petrovým vyznaním. Je teda scestné považovať túto aklamáciu za uznanie učiteľskej autority alebo neomylnosti pápeža. 

Neomylnosť ľudu v cirkvi

V encyklike patriarchov chcel Rus Chomjakov nájsť oporu pre svoju teóriu, že neomylnosť prináleží výlučne len v láske zjednotenej cirkvi ako celku vrátane veriaceho ľudu. Rozhodujúci úryvok, na ktorý sa odvoláva, znie: „Pri nás synody nikdy nemohli zaviesť novoty; lebo obrancom náboženstva je pri nás celé telo cirkvi, t. j. ľud, ktorý chce mať bohoslužbu navždy nemennú a zodpovedajúcu bohoslužbe jeho otcov. To museli po schizme zakúsiť mnohí pápeži a voči Latiníkom priateľskí patriarchovia.“

Už v odseku predtým patriarchovia vyhlásili: „Neprináleží nám svetská policajná moc a ani svätá vládna moc. Sme zviazaní len putom lásky a náklonnosti voči spoločnej matke v jednote viery, spečatenej siedmimi pečaťami Ducha, t. j. siedmimi ekumenickými koncilmi, a v poslušnosti voči pravde.“

Ale v tejto súvislosti tu ide len o právo a povinnosť veriaceho ľudu protirečiť prípadným chybným rozhodnutiam synod a v druhom úryvku sa odmieta len spoločná autorita, ktorá by stála nad všetkými jednotlivými autokefálnymi cirkvami. V encyklike sa v skutočnosti nenachádza popretie akejkoľvek učiteľskej autority hierarchie, ako ho zastupuje Chomjakov.

O liste tejto synody sme hovorili pomerne podrobne, pretože tu bol ako zriedkakedy autoritatívne predstavený postoj pravoslávnej cirkvi voči Rímu okolo polovice 19. storočia skrze jej najvyšších hierarchov, patriarchov Konštantínopolu, Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema. 

Alexej Chomjakov, foto: wikimedia

Pápežova výzva k únii a odpoveď patriarchov ukazujú na jednej strane, aké ťažké bolo v tej dobe riešenie problému únie a ako veľmi Rím v tom čase podceňoval túto ťažkosť, na druhej strane, ako málo bolo ochoty k zjednoteniu pri pravoslávnej cirkvi. Považovala sa za jedinú pravú cirkev, ktorá jediná verne uchovala skutočnú vieru a apoštolskú tradíciu a vyčítala Západu, že sa skrze svoje novoty oddelil od tejto pravej Kristovej cirkvi.

Pápežova výzva adresovaná východným kresťanom, aby sa vrátili späť do jedného ovčinca, do katolíckej cirkvi Západu, nesprávne posúdila skutočnú psychologickú situáciu pravoslávnych, a preto sa musela skončiť neúspechom. Hovorili k sebe, no nechápali sa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo