Boh a naša spása vo viere starovekej Cirkvi

Boh a naša spása vo viere starovekej Cirkvi

Obraz Ladislava Záborského Vzkriesený Kristus a apoštoli.

Náuka o trojjedinom Bohu a našej spáse v Božom Synovi, ktorý sa stal človekom, stojí nepochybne v centre kresťanského života.

Tento je účasťou na večnom živote Trojice, ktorý sme dostali v Ježišovi Kristovi. Boh sa znížil k ľuďom, aby bol ich spásou, a tým sa zjavil ako Otec, ktorý žije so Synom v spoločenstve Svätého Ducha.

Toto ústredné tajomstvo kresťanskej viery je dnes neraz opomínané alebo spochybňované. Koľkí kresťania si dnes nevedia veľa počať s vierou v trojjediného Boha. Koľkí kresťania si dnes sotva uvedomujú, že viera v skutočné Božie vtelenie odlišuje kresťanstvo od iných náboženstiev, predovšetkým od židovstva a islamu.

V teologickej literatúre z času na čas narážame na tendenciu rušiť skutočné, večné rozdiely medzi Otcom, Synom a Duchom a súčasne Ježiša považovať len za človeka naplneného Bohom. Až dodnes sa vyskytujú názory, že starokresťanská formulácia viery v Trojicu a inkarnáciu predstavuje helenizáciu kresťanskej viery a tým aj sfalšovanie evanjelia.     

Boh a naša spása v Ježišovi Kristovi patria k sebe

„Ak teda vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, tak ten, ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá svojím Duchom, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11).

Týmito slovami apoštol Pavol zhrnuje posolstvo o novom živote, ktorý dostanú všetci, čo dôverujú len v Boha. To isté myslí v podstate apoštol Ján, keď nechá Ježiša povedať:

„A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3).

Tieto a podobné slová Svätého písma jasne vyjadrujú, ako úzko patria k sebe Boh a naša spása v Ježišovi Kristovi. Toto presvedčenie je pevne prítomné nielen v posolstve apoštolov, ale aj vo viere a teológii poapoštolskej cirkvi.

A preto ten, kto pátra po počiatkoch dejín cirkevnej dogmy a teologickej náuky o Trojici a spásnom vtelení Božieho Syna, sa vždy bude musieť pýtať, ako dospeli cirkvi raného kresťanstva k vyznaniu viery v Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa, a práve tým aj k vyznaniu viery v trojjediného Boha. Dá sa to vyjadriť aj konkrétnejšie: Bude si klásť otázku, do akej miery prvé kresťanské generácie uvažovali nad tým, prečo každý veriaci musí byť pokrstený nielen v Kristovu smrť (porov. Rim 6,1-4), ale aj „v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28,19).

Počiatky trojičnej náuky a kristológie

Východiskovým bodom starovekej cirkevnej náuky o Trojici a Ježišovi Kristovi bola náboženská skúsenosť s Ježišom a náboženská skúsenosť kresťanskej praobce.

V tejto pôvodnej skúsenosti je nosným základom viera Izraela v jedného Boha, ktorý všetko stvoril a neprestajne múdro a mocne vedie dejiny ľudstva. A taktiež viera vo vyliatie Svätého Ducha, ktoré predpovedali proroci (stačí si prečítať knihu proroka Izaiáša, „evanjelium Starého zákona“, a mesiášske žalmy).

V centre samotnej skúsenosti stojí veľkonočná istota o definitívnom Božom spásnom čine, ktorým bol Ježiš plne uznaný za Božieho Syna a ustanovený za záchrancu celého sveta. Táto veľkonočná istota bola pripravená v styku s Ježišom a mocne potvrdená v odovzdaní darov Svätého Ducha.

Podľa prakresťanskej skúsenosti je Ježiš Kristus, Bohom poslaný Spasiteľ, skutočne Boh, hoci nie je totožný s Otcom, a ako Boh je iba vo Svätom Duchu úplne prítomný vo svojom ľude. Táto prakresťanská skúsenosť našla vyjadrenie v apoštolskom ohlasovaní, ktoré je dosvedčené prevažne novozákonnými spismi.

Táto viera v Boha, ktorý vo Svätom Duchu oslávil a ešte stále oslavuje Krista ako svojho Syna, je v ranej Cirkvi ohlasovaná vždy v súvislosti s vierou v Boha otcov, t. j. vo viere v Boží spásny čin, ktorý mal dospieť k svojmu naplneniu v posledných dňoch vo vyliatí Svätého Ducha.

Nesieme neprihliadať na túto súvislosť s vierou Izraela, pretože spisy Starého zákona, ktoré ju znamenite dosvedčujú, zostali až do polovice 2. storočia Svätým písmom prvých kresťanov.

Prakresťanská skúsenosť a apoštolské podanie

Pri skúmaní historického vývoja náuky o Trojici a náuky o spasení sa nedá obísť rozlišovanie prakresťanskej skúsenosti Božieho spásneho činu a apoštolského podania, ktoré vyjadruje tento Boží spásny čin.

Zaiste sa nesmie oddeľovať skúsenosť viery od jej ohlasovania, lebo skúsenosť viery je ostatným prístupná len cez jej ohlasovanie. Avšak rozumné rozlišovanie je veľmi osožné.

Skúsenosť, v ktorej Pracirkev dosiahla istotu, že Boh v sile Svätého Ducha naplnil a potvrdil Ježišove mesiášske nároky napriek jeho utrpeniu a smrti sa nadobúdala v stretnutiach vyvolených svedkov so zmŕtvychvstalým Pánom, v radosti lámania chleba, v príchode kázania, v stálosti učeníkov pred synedriom a pred ľudom, v uzdravujúcich zázrakoch a charizmách a v neposlednom rade v prenasledovaní kresťanskej obce.

Naproti tomu apoštolské podanie, ktoré zostalo prístupné nasledujúcim generáciám hlavne v novozákonných spisoch, vyjadrilo trojakým spôsobom eschatologickú skúsenosť Božej prítomnosti, ktorú spôsobil Kristus vo Svätom Duchu, príchod Božieho kráľovstva: apoštolské podanie sa pohybovalo, ako už aj sám Ježiš, v apokalyptickej klíme, preto vieru v Pánovo zmŕtvychvstanie spájalo s očakávaním druhého príchodu Syna človeka a celé pozemské spásne dianie považovalo za odhalenie nebeských skutočností. Okrem toho apoštolské podanie siahlo po Ježišových výrokoch (logia), v ktorých sám Ježiš vyslovil svoju spätosť s Otcom a ktoré apoštolské podanie v poveľkonočnej situácii nanovo premyslelo. A nakoniec apoštolské podanie vykladalo tajomstvo Ježiša Krista vychádzajúc zo Starého zákona, ako bol tento v tej dobe chápaný židovstvom a pochopený aj samotným Ježišom.

Vzhľadom na tieto zjavné skutočnosti by bolo chybné, keby sme vieru v Otca, Syna a Ducha, ako aj vieru v Božie Synovstvo Spasiteľa, ktoré s tým súvisí, chceli odvodiť z dobových židovských, zvlášť apokalyptických predstáv. Tieto tvorili len výrazové formy, ktorými praobec formulovala vo svojom modlení, vyznávaní, ohlasovaní a nabádaní svoje veľkonočné vieroučné presvedčenie, ktoré korenilo v mesiášskej skúsenosti samotného Ježiša.

Poapoštolské cirkevné obce

Veľkonočná skúsenosť kresťanskej praobce pretrvávala ďalej v poapoštolských obciach, hlavne pri krste obrátencov a pri slávení Eucharistie, pri zažívaní novosti kresťanského života, ako aj v mučeníctve. No táto ďalej trvajúca skúsenosť Božieho spásneho činu mala svoje najhlbšie korene v pôvodnej skúsenosti Ježiša a poveľkonočnej obce.

Aj neskoršie generácie boli neprestajne konfrontované s tajomstvom trpiaceho Mesiáša, s pohoršením ukrižovaného Božieho Syna, ktoré možno akceptovať len v sile Svätého Ducha a nevzdať len s jeho útechou.

Samozrejme sa toto dialo nepriamo. Neskorší kresťania totiž nežili spolu s Ježišom a nevideli ho visieť na kríži. Počuli o tom len z evanjeliových správ. No aj oni nadobudli celkom osobnú skúsenosť s Ježišovým smrteľným utrpením v biede vlastného života a predovšetkým v núdzi Krista prenasledovaného v Cirkvi.

Kvôli vyjadreniu svojej skúsenosti viery, v ktorej sa považovali za nasledovníkov Ježiša a apoštolov, poapoštolské obce nielenže siahali po Ježišových výrokoch a modlitbách a vyznaniach kresťanskej praobce, ale aj vynachádzali nové výrazové formy. Vychádzajúc zo svojich osobných skúseností rozširovali tradičné vzývania a vyznania a pretvárali ich. Dokonca aj staré výrazové formy vysvetľovali vychádzajúc z nového chápania kresťanského života.

To sa ukazuje zvlášť jasne v podaní krstnej viery, ako je táto dosvedčená v Mt 28,19n a v Didache 7. Táto krstná viera bola nielen smerodajná pre stvárňovanie krstnej liturgie, ale pôsobila normatívne aj na interpretáciu iných vieroučných formúl, pričom aj ona sama zakúsila novú interpretáciu. Takisto je príznačné, ako formuly, ktoré obsahovali pojmy Pán (Kyrios) a Boží Syn, mohli v novom prostredí dostať iný zmysel.

V ostatných veciach poapoštolské obce, ako už predtým praobec, s cieľom vlastnej formulácie svojej skúsenosti s Kristom siahali po Ježišových výrokoch podaných evanjeliami, po židovských predstavách a starozákonných svedectvách.

Poapoštolské obce pri tejto činnosti prevýšili prvých kresťanov. Nielenže rozmnožili prevzatý poklad výrazových foriem z uvedených prameňov, ale často prevzali aj obrazy a kategórie helenistického okolia. Zaiste preto neskoršie generácie museli viac než tie skoršie zápasiť aj o asimiláciu azda príliš rozdielnych, prinajmenšom naoko protirečivých spôsobov vyznania.

Ako vysvetľovať rozvoj apoštolskej náuky?

Rozvoj apoštolskej náuky o Bohu a spáse v Ježišovi Kristovi treba vysvetľovať v prvom rade ako interakciu skúsenosti kresťanskej viery a tradičných foriem modlitby a vyznania. Zároveň ho treba chápať ako výmenu medzi týmito odovzdanými a novými výrazovými formami. Kvôli úplnému pochopeniu tohto krajne komplexného historického vývoja si treba všimnúť aj hlavné oblasti kresťanského života, ktoré pôsobili už pri sformovaní apoštolského podania.

Najskôr treba vziať do úvahy rolu bohoslužby. Potreba odpovedať na ohlasovanie Božieho spásneho činu vyznaním viery a súčasne odporučiť všetky duševné a telesné žiadosti Božiemu milosrdenstvu viedla k tvorbe nových foriem modlitby a vyznania, predovšetkým pre slávenia krstu a Eucharistie, v ktorých doxológia a epikléza boli prispôsobené vlastným okolnostiam.

Ďalej treba vziať do úvahy neustále podnety kresťanskej spirituality. Nadšenie pre Krista, ktoré nachádzame zvlášť pri mučeníkoch, napríklad pri Ignácovi Antiochijskom, túžba po zjednotení s Bohom, ktorá sa v kruhoch ovplyvnených platónskymi tradíciami stala ideálom „zbožstvenia“, a charizmatické hnutia, ktoré udržiavali pri živote spomienku na plnosť Ducha počiatkov, podporovali zo svojej strany hlbšie uvažovanie o Božom spásnom konaní. Pod vplyvom veľkých teológov Nového zákona, Pavla a Jána, sa v tejto duchovnej súvislosti kresťanský život chápal predovšetkým ako návrat k Otcovi, ktorý treba uskutočniť spolu s Kristom v spoločenstve so Svätým Duchom.

Pripomenúť si treba aj základnú žiadosť intelektuálneho človeka, ktorý by chcel svojím rozumom pochopiť súvislosti celej skutočnosti. Kresťanské kruhy otvorené pre grécke myslenie sa skutočne usilovali sformulovať tajomstvo Trojice a inkarnácie podľa zákonov platnej logiky. Usilovali sa ho hlbšie pochopiť za vylúčenia nedostatočných alebo falošných vysvetlení. Opierali sa o vedeckú exegézu textov, ako ju rozvinuli rabíni a predovšetkým alexandrijskí filológovia. Nepochybne pohoršlivé ohlasovanie o kríži a zmŕtvychvstaní sa usilovali priblížiť ľuďom, ktorí vychádzajúc zo svojej formácie a religiozity len ťažko nachádzali k nemu cestu.

Netreba prehliadať ani vonkajšie okolnosti: rastúcu spoluprácu Cirkvi a Rímskej ríše a s tým spojenú politickú rezonanciu kresťanského posolstva, ďalej potrebu prekladať evanjelium do stále nových jazykov s inými výrazovými možnosťami a v neposlednom rade mysliteľské podnety, ktoré vyšli z génia jednotlivých osobností, ako Origenes, Gregor Nysský či Augustín.

Kto sa usiluje pátrať po ranokresťanských dejinách učenia o Bohu a našej spáse, stojí teda pred úlohou, aby sa bližšie zaoberal otázkou, ako apoštolské ohlasovanie, v ktorom sa vyjadruje prakresťanská skúsenosť Božieho spásneho činu, došlo k vyjadreniu tej skúsenosti, v ktorej si kresťania prvých storočí osvojili v modlení, viere a konaní prakresťanskú skúsenosť prítomnosti Otca, Syna a Ducha. Vyjadrené jednoduchšie: Kladie sa mu otázka, ako sa novozákonné zjavenie Boha v Kristovi stalo cirkevnou vierou a kresťanskou teológiou.

Pripravil a preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo