Lev XIII. a jeho láska ku kresťanskému Východu

Lev XIII. a jeho láska ku kresťanskému Východu

Foto: wikimedia

Nie je ľahké zveličiť prelom, ktorý nastal týmto veľkým únijným pápežom.

Nástupom Leva XIII. sa začína nová epocha vzťahov medzi Rímom a východnými kresťanmi. Nie je ľahké zveličiť prelom, ku ktorému došlo týmto veľkým únijným pápežom. Lev XIII. túžil celou dušou po obnovení jednoty medzi Východom a Západom. Bol ochotný urobiť všetko, čo bolo v jeho moci, aby vyšiel v ústrety východným kresťanom až na hranice možného.

Levovo porozumenie a ústretovosť

Ťažkosti, ktoré vznikli počas pontifikátu Pia IX. s rozličnými východnými katolíckymi komunitami, Lev porozumením a ústretovosťou čoskoro zniesol zo sveta. Tento pápež si získal vedúceho muža schizmatického hnutia pri Arménoch, keď mu dokonca potvrdil biskupský titul získaný v schizme a vymenoval ho za apoštolského vizitátora pre Arménov v Egypte. Patriarchu Hassuna, proti ktorému sa novoschizmatici hlavne búrili, povýšil na kardinála a takto podnietil, aby sa zriekol patriarchálneho úradu.

Lev našiel zmierlivé slová pri smrti neústupného chaldejského patriarchu Jozefa Auda, ktorý po ostrej výmene názorov s Piom IX. zomrel v mieri s cirkvou. Malabarcov v južnej Indii uspokojil Lev aspoň v niečom ustanovením domácich biskupov (1896), ktorí boli podriadení bezprostredne Svätej stolici.

Pápežovi sa dokonca podarilo vnútorne získať svoju dôstojnosť a svoje práva takého vedomého muža, akým bol melchitský patriarcha Gregor Jusof, ktorý mal mnohé ťažkosti s pápežom Piom IX.

Toto všetko ukazuje, koľko závisí od osobnosti a empatie pápeža. 

Keď rímska kúria žije vlastným životom

Pravdaže ani taký energický a svojej autority vedomý pápež ako Lev napriek najlepšej vôli nedokázal sprostredkovať svoj nový postoj aj svojmu bezprostrednému okoliu, kuriálnym kardinálom, a už vôbec nie nižším inštanciám a jednoduchým pešiakom v cirkvi.

Pápežom ustanovená kardinálska komisia pre opätovné zjednotenie nemala pápežovu veľkodušnosť. Prísne trestné ustanovenia proti latinizujúcim latinským misionárom na Východe, ktoré sa nachádzali v okružnom liste „Orientalium Dignitas“ (1894), neviedli k cieľu pri pasívnom odpore týchto pápežovi predsa len takých verných rehoľníkov. Východná kongregácia musela v roku 1920 rezignovane konštatovať, že aj po „Orientalium Dignitas“ sa ďalej latinizovalo a hroziace ťažké tresty neboli uskutočňované alebo nemohli byť uskutočnené.

Leva XIII. vyznamenalo najskôr to, že bol ochotný počúvať Východ a nie iba z výšky Petrovej skaly vo vedomí zaručeného vlastnenia pravdy ohlasovať Východu túto pravdu a odsudzovať jeho omyly. Pápež pozýval východných patriarchov, katolíckych i nekatolíckych, k rokovaniam s ním osobne v Ríme.

Postoj oddelených hierarchov

Oddelení hierarchovia odmietali. Hlboko zakorenená nedôvera voči Rímu sa nedala odstrániť tak rýchlo. Známy ruský oberprokurator Pobedonescev výstižne charakterizoval postoj východných kresťanov voči tomuto pápežovi: „Le Pape passe, la curie romaine reste!“ To znamená: kto nám zaručí, že po smrti tohto pápeža sa bude pokračovať v jeho línii?

Katolícki patriarchovia

Katolícki patriarchovia prichádzali, pokiaľ mohli, alebo sa prinajmenšom nechávali zastupovať. Ich hlavným rečníkom bol melchitský patriarcha Gregor Jusof, ktorý na pápežovu výzvu, aby v plnej úprimnosti povedal, čo majú východní kresťania proti Latiníkom a kde spočívajú hlavné ťažkosti opätovného zjednotenia, v celej otvorenosti predniesol v prítomnosti Jeho Svätosti sťažnosti východných kresťanov.

Prvé zhromaždenie sa konalo pod pápežovým predsedníctvom 24. októbra 1894. Zúčastnili sa na ňom aj kuriálni kardináli Ledochowski, prefekt Propagandy, štátny sekretár Rampolla del Tindaro, taktiež remešský arcibiskup kardinál Langénieux, ktorý bol na Medzinárodnom eucharistickom kongrese v Jeruzaleme (1893) pápežským legátom a z pápežovho poverenia vykonal anketu o situácii a sťažnostiach východných kresťanov.

Jedným z bodov hlavnej žaloby patriarchu Gregora Jusofa bolo pohŕdanie autoritou patriarchov. V jeho posudku sa uvádza: „Jednou z okolností..., ktorá najviac vlieva nedôveru nezjednoteným hierarchom, je to, že musia konštatovať, že napriek takým jasným slovám Florentského koncilu je autorita patriarchov v skutočnosti značne znížená, a síce veľkým významom, ktorý sa dal apoštolským delegátom... Zaiste vidíte, tak nám hovoria, že Rím nás chce absorbovať; lebo apoštolská delegácia intervenuje vo všetkých záležitostiach východných kresťanov, dokonca aj v tých najmenej významných.“

Lev XIII. bol prvým pápežom, ktorý sa objavil vo filme.

Kardinál Langénieux si plne osvojil posudok melchitského patriarchu a zdôraznil, že hlavný dôvod nedostatočného úspechu únijnej práce treba hľadať v nedôvere oddelenej hierarchie voči Svätej stolici, ktorá má svoju príčinu v spôsobe nakladania so zjednotenými patriarchami. Túto ostrú kritiku postupovania Svätej stolice si Lev XIII. vypočul s úplným pokojom a vážne sa usiloval zjednať nápravu.

Levov postoj k liturgickým obradom

Vo svojom postoji voči liturgickým obradom Lev XIII. ďalej dôsledne rozvinul už pri Piovi IX. prítomné počiatky skutočného cenenia si východnej osobitosti. 

Pri Levovi je celkom jasné, že to už nie sú len úvahy o osožnosti, ktoré ho vedú k uchovaniu obradov, ale aj poznanie o ich vnútornej hodnote ako výraze katolicity cirkvi, ktorá musí mať miesto pre všetky národy a ich oprávnenú osobitosť.

Na začiatku svojho apoštolského listu „Orientalium Dignitas“ (30. november 1894) pápež povie: „Uchovanie východných obradov je oveľa dôležitejšie, než by sa chcelo veriť. Úctyhodný vek, ktorým sa vyznačujú rozličné druhy týchto obradov, je totiž vynikajúcou ozdobou pre celú cirkev a zároveň necháva vynikať božskú jednotu katolíckej viery. Z toho totiž vyplýva zreteľnejšie apoštolský pôvod najdôležitejších cirkví Východu a práve skrze to presvitá ich prastaré najužšie spojenie s Rímskym stolcom. Neexistuje azda nijaký nádhernejší dôkaz katolicity Božej cirkvi než práve táto jedinečná ozdoba, ktorú jej udeľujú rozličné formy ceremónií a starobylé jazyky, ktoré sú o to vznešenejšie, pretože pochádzajú od apoštolov a svätých otcov. A tak sa takpovediac opakuje jedinečné vzdanie úcty, ktoré sa dostalo novonarodenému Kristovi, keď prišli mudrci z rozličných oblasti Východu, aby sa mu poklonili.“

Lev XIII. priznáva, že návrat oddelených východných kresťanov by znamenal aj pre katolícku cirkev ozajstné obohatenie, aj keď nie v tom podstatnom. V prejave z 2. mája 1895 pápež výslovne zdôrazní, že takýto návrat by otvoril cirkvi priam netušené poklady.

Takéto slová hlbokej úcty voči východným kresťanom a ich duchovnému dedičstvu bolo predtým sotva počuť z úst nejakého pápeža.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo