Pápež, ktorý nezostal nič dlžný svojmu menu

Pápež, ktorý nezostal nič dlžný svojmu menu

Lev XIII. Foto: wikimedia

Lev XIII. podstatne prekonal postoj skorších pápežov, zvlášť svojho bezprostredného predchodcu Pia IX.

To platí, hlavne čo sa týka jeho postoja k vlastnému cirkevnému poriadku východných. Zatiaľ čo Pius IX. ho vlastne odmietal, Lev XIII. výslovne uznával jeho oprávnenie.

Vo svojom apoštolskom liste „Praeclara gratulationis“ (20. jún 1894) zdôrazňoval, že pri uchovávaní jednoty viery a cirkevnej vlády musí byť každá jedna, nielen liturgická, ale aj právna osobitosť Východu nielen tolerovaná, ale z plného srdca schvaľovaná. V liste „Orientalium Dignitas“, ktorý je podstatný pre Levov postoj, tento pápež hovorí o právom existujúcej rozdielnosti aj cirkevného poriadku, ktorá je cirkvi dokonca na ozdobu a osoh.

Levovo stanovisko znamenalo prelom, ktorý pripravil cestu novej kodifikácii východného cirkevného práva, ktorá sa začala za Pia XI. Aj keď táto kodifikácia bola ešte málo uspokojivá, predsa len principiálne uznanie vnútorného oprávnenia vlastného cirkevného poriadku Východu je celkom významným pokrokom smerom k pripusteniu východnej osobitosti.

Zavádzanie celibátu 

V každom prípade je správne, že Lev XIII. nie vždy vyvodil posledné dôsledky zo zásad, ktoré vypracoval. Javí sa to tak, že podporoval zavádzanie celibátu pri východných. No to bola skutočná latinizácia v naozaj dôležitom bode východného cirkevného poriadku. V jeho období vlády dve východné synody, synoda katolíckych Sýrčanov v Charfehe (1888) a synoda katolíckych Koptov v Káhire (1898), zaviedli celibát vyšších duchovných ako zákon. To sa dialo nepochybne na želanie Ríma, teda koniec koncov pápeža. No katolícki Ukrajinci odmietli na synode vo Ľvove (1891) takého prispôsobenie latinskému cirkevnému právu.

Práva a privilégia patriarchov

V jednom veľmi podstatnom bode však Lev XIII. jasne a jednoznačne prejavil svoju úctu voči cirkevnému poriadku východných, ide o práva a privilégiá patriarchov. Najjasnejšie uistenie v tomto zmysle sa nachádza v apoštolskom liste „Praeclara gratulationis“. V ňom pápež sľubuje patriarchom uchovanie ich práv aj v mene svojich nástupcov: „Neexistuje dôvod obávať sa, že tým (úniou) buď my alebo naši nástupcovia odbúrajú niektoré z vašich práv a patriarchálnych privilégií a nejaký z liturgických zvykov vašej cirkvi; lebo to vždy bol a aj vždy bude úmysel a zvyk Svätej stolice, aby sa vo všetkom, čo je správne a osožné, ďalekosiahlo bral ohľad na osobitosť a zvyky každého ľudu.“

Pochybovať o bezpodmienečnej úprimnosti tohto Levovho slávnostného uistenia by znamenalo spôsobiť veľkú neprávosť veľkému únijnému pápežovi. Levovo okolie sa pravdaže usilovalo skrze právnické rozlišovania zbaviť pápežov sľub jeho hodnoty. Vyhlásilo, že tento sľub môže platiť len pre „patriarchae maiores“. Jediným „patriarcha maior“ je melchitský patriarcha. Dokonca bolo počuť tvrdenie, že v súčasnosti už vôbec neexistuje patriarchát v starovekom zmysle, pretože každý z katolíckych patriarchov vykonáva jurisdikciu len nad jednou časťou veriacich svojho patriarchálneho teritória.

Korunovácia Leva XIII. Foto: wikimedia

Sám Lev dokazoval, že svoj sľub bral vážne. Lebo ochraňoval katolíckych patriarchov proti prechmatom niektorých misionárov a predovšetkým apoštolských delegátov, ktorým energicky stanovil medze. V každom prípade, keď pápež pri založení koptského patriarchátu sám vymenoval patriarchu a biskupov, tak toto bola sotva zlučiteľné s autonómiou, ako ju chápali východní. Pravdaže tu šlo o veľmi malú skupinu, pri ktorej predsa len bolo oprávnené takéto opatrenie, ktoré zaiste treba považovať za provizórne. Vymenovanie Cyrila Makaria za patriarchu sa však neskôr ukázalo ako málo šťastné.

Ešte žiadne uznanie celého duchovného dedičstva východnej cirkvi

Ani tak veľký a prezieravý pápež, akým bol Lev XIII., nedokázal jednou ranou prekonať všetky chyby minulosti a prebojovať sa k naskrz ideálnemu postoju voči osobitosti kresťanského Východu. Aj Lev zaostával za ideálom kardinála Lavigerieho, ktorý takto sformuloval podľa jeho názoru jedinú správnu metódu na prekonanie rozkolu medzi Východom a Západom: „Prijať a rešpektovať pri východných všetko, no skutočne absolútne všetko, s výnimkou neresti a omylu.“

Lev sotva videl zásadnú možnosť samostatnej východnej teológie, podporoval zavádzanie tomizmu aj na východných teologických školách, pričom si neuvedomoval, ako veľmi scholastická filozofia a teológia protirečili mentalite východných. Pápež podporoval v určitom rozsahu duchovnú latinizáciu východných zavádzaním latinských pobožností, napríklad ruženca a pobožnosti k srdcu Ježišovmu. Takisto podporoval prispôsobenie východného mníšstva latinskému rehoľnému životu. Poveril poľských jezuitov reformou ukrajinských baziliánov a tak z nich urobil rád rehoľných klerikov, celkom podľa latinského vzoru.

V týchto veciach neskorší vývoj prekonal Leva XIII.

Nové východné katolícke právo sa usiluje uchovať tradičné východné mníšstvo. Novšie zjednotené skupiny sa právom bránia proti duchovnej latinizácii, ku ktorej dochádza nekritickým preberaním západných foriem zbožnosti a pobožností. V katolíckych seminároch je dnes úsilie popri iste nevyhnutnom zaoberaní sa scholastikou uvádzať mladých študentov aj do duchovného sveta východných otcov a veľkých teológov, aj keď problém samostatnej východnej katolíckej teológie je dnes ešte veľmi vzdialený od skutočne uspokojivého riešenia.

Levova výzva k únii a jej prijatie pri pravoslávnych

Aj Lev XIII. podobne ako jeho predchodca vydal výzvu k únii pre oddelených východných kresťanov, a síce vo svojom už viackrát uvedenom liste „Praeclara gratulationis“, ktorý bol adresovaný všetkým panovníkom a národom ako výraz vďaky za blahoželania, ktoré prišli pápežovi zo všetkých strán k jeho zlatému biskupskému jubileu.

Tón pozvania je veľmi priateľský a neobsahuje nič, čo by malo nahnevať východných. Lev v ňom hovorí ako spoločný otec univerzálnej cirkvi, do ktorej už patrí nejako virtuálne celé ľudstvo. V liste cítiť skutočnú lásku ku kresťanským bratom na Východe. Pravdaže potrebuje pre východných málo príjemný spôsob vyjadrovania o návrate východných cirkví k východiskovému bodu, od ktorého sa oddelili. Na inom mieste listu pápež hovorí o znovunastolení jednoty, ako ju chcel Kristus, a predbieha ekumenický spôsob vyjadrovania, ako ho neskôr obľuboval pápež Ján XXIII. V ostatných veciach nepožaduje podrobenie sa jeho osobe ako takej, ale pravde, a pozýva oddelených k vecnému štúdiu tejto pravdy.

Portrét Leva XIII. v neskoršom veku. Foto: wikimedia

List našiel pri niektorých oddelených priaznivé prijatie, aj keď oficiálne cirkevné vedenie v Konštantínopole ho odmietlo rovnako tvrdo, ako svojho času výzvu k únii Pia IX. Vedúci redaktor časopisu „Anatole“ adresoval pápežovi otvorený list, v ktorom sa píše: „Svätý Otče, obávame sa, že Vaša Svätosť je v jednej i druhej cirkvi jedinou osobou, ktorá skutočne chápe otázku opätovného zjednotenia.“ Reakcia gréckej tlače bola aspoň vo všeobecnosti vecná, a to je už veľa. Pravdaže sa neskôr ozvali aj negatívne hlasy, ktoré vyčítali, že pápež vzal nedostatočne do úvahy sporné veci, ako Filioque, nepoškvrnené počatie a primát.

O to trpkejšia je jediná oficiálna odpoveď, ktorá nasledovala v auguste 1895 encyklikou konštantínopolského patriarchu Anthima VII. a jeho Svätej synody. Nechýbajú v nej hrubé urážky. Už na začiatku sa píše: „Diabol vlial rímskemu biskupovi neznesiteľnú pýchu a tak sa vyvinuli bezpočetné bezbožné novoty, ktoré protirečia evanjeliu.“ List neprináša veľa nového v porovnaní s encyklikou synody z roku 1848. Nová je napr. výčitka nečestného zápolenia nasadzovaním zjednotených kňazov s cieľom prozelytizmu.

Môžeme si tu jasne všimnúť, že aj najlepšia vôľa pápeža nemôže jednou ranou odstrániť nedôveru, ktorá sa počas stáročí nie bez objektívnej viny aj Západu usadila v duši východných. Západnou reakciou na patriarchovu encykliku bola neplodná polemika.

Ani Levovi XIII. sa nepodarilo prebudiť pri gréckych hierarchoch ochotu ku skutočnému rozhovoru. Aj na Západe bolo napriek osobne veľkodušnému postoju samého pápeža cítiť v jeho bezprostrednom okolí, ako sme videli, ešte málo ekumenického zmýšľania voči Východu. Starý latinizmus a stotožňovanie katolíckej cirkvi s latinskou cirkvou, staré latinské povedomie nadradenosti nad dekadentným Východom boli v tejto dobe na Západe ešte stále hlboko zakorenené.

Vybral a preložil o. Ján Krupa


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo