Prednicejské ohlasovanie Krista

Prednicejské ohlasovanie Krista

Výrez z ikony Nicejského koncilu. Foto: wikimedia

Aby sme plne chápali prvé kresťanské storočia, nestačí ich ohraničiť od neskoršej nicejskej doby. Vnútri tohto rámca musíme odlišovať aj prakresťanstvo a rané kresťanstvo.

V roku 325 zvolal cisár Konštantín Veľký všeobecnú synodu do blízkosti svojej rezidencie do Nicei, aby urovnal teologickú kontroverziu, ktorá vypukla v Alexandrii, kultúrnom centre ríše, medzi Alexandrom, biskupom tohto mesta, a jeho presbyterom Ariom o otázke božstva Ježiša Krista. Už len skutočnosť, že štátna autorita sa tak slávnostným spôsobom starala o mier v Cirkvi, necháva tušiť, že vtedy sa začala pre kresťanstvo nová doba.

Prvým ekumenickým koncilom sa naozaj začala doba cirkevnej slobody, doba, ktorá sa dnes v cirkevnom dejepisectve označuje ako obdobie ríšskej Cirkvi. Odvtedy sa neprestajne prehlbujúca koexistencia Cirkvi a Rímskej ríše zmenila cirkevný život takmer vo všetkých oblastiach. Tak formovanie bohoslužby, ako aj kázanie boli ovplyvňované pocitom kresťanov, že patria aj k ríši. Od tej doby takmer všeobecná a silnejšie než kedykoľvek predtým rastúca otvorenosť voči kultúre v období cisárstva vplývala predovšetkým na teológiu a exegézu. Nicejský koncil, ktorý ohlasoval túto novú dobu, určoval svojou vierou postupne celkovú teologickú prácu a celú kresťanskú zbožnosť. Od tej doby bol Kristus, Pán a Spasiteľ, v centre kresťanskej viery a kresťanského myslenia.

Prednicejská doba

Keď teda smieme považovať Nicejský koncil za symbolický začiatok novej epochy dejín cirkvi a dejín teológie, je tým vyjadrené aj to, že predchádzajúce tri kresťanské storočia tvoria od nicejského obdobia odlišné prednicejské obdobie.

No nie je v tom vyjadrené, v čom konkrétne spočívala táto inakosť. Po sociálnej a politickej stránke vtedy kresťania žili v obmedzujúcej situácii náboženskej menšiny. Aj keď vonkajšie ťažkosti a prenasledovania ich netrápili neprestajne a všade v rovnakej miere, predsa len sa cítili byť nechápaní masami a svojimi životnými návyky sa rozsiahlo uzatvárali pred pohanským okolím. Pri všetkej otvorenosti pre spásu všetkých ľudí sa jednoducho nestotožňovali s rímskym meštianstvom. Celá ich zbožnosť niesla aj pečať mentality elity a mučeníkov. Ich existenčné podmienky neboli veľmi vzdialené od existenčných podmienok židov v diaspóre. V skutočnosti kresťania prvých čias na mnohých miestach s nimi viac menej úzko spolunažívali. Preto boli aj oni častokrát považovaní za židovskú sektu a nezriedka participovali na osobitnom statuse, ktorý bol priznaný židom.

V každom prípade sa kresťanstvo po sociálnej a politickej stránke naozaj skoro odpútalo od židovstva. Už okolo roku 130 bol dosiahnutý definitívny zlom. To malo zaiste veľký význam pre ešte väčšiu otvorenosť voči náboženským a kultúrnym vplyvom grécko-rímskeho okolia. Nie bezdôvodne sa práve v tej dobe konštatuje objavenie protižidovských a filohelénskych gnostických prúdov v kresťanských obciach. Vtedy sa aj kresťanská teológia začala čím ďalej, tým viac vyhýbať podnetom zo židovstva. Zvlášť slabli predstavy apokalyptiky, ktoré na počiatku úplne ovládli kresťanské myslenie. Odlukou od synagógy a neustále rastúcim príklonom k pohanskému svetu sa teológia silnejšie otvorila antickému mysleniu s jeho vedeckými metódami. To sa zvlášť jasne ukazuje vo výklade Svätým písem, v ktorom sa šíril a prehlboval odstup voči rabínskym metódam, zatiaľ čo prevahu nadobúdalo antické interpretačné umenie, ako sa toto praktizovalo špeciálne v Alexandrii.

Prakresťanstvo a rané kresťanstvo

Aby sme plne chápali prvé kresťanské storočia, nestačí ich ohraničiť od neskoršej nicejskej doby. Vnútri tohto rámca musíme odlišovať aj prakresťanstvo a rané kresťanstvo.

Toto odlišovanie sa však nerobí tak ľahko. Zaiste sa pritom nesmieme opierať o neskôr zrealizované vymedzenie kánonických a nekánonických spisov, lebo tieto dve skupiny prvých prameňov nielenže boli odlíšené od seba takýmto spôsobom až neskôr, ale sa aj navzájom prenikajú. Najdôležitejší dôvod odlišovania musíme vidieť v skutočnosti, že na konci 1. storočia sa začal spätný pohľad na počiatky ako na apoštolské obdobie. V tej dobe sa hromadne objavujú príslušné svedectvá, že počiatky treba považovať za základné obdobie.

Keď to berieme do úvahy viac teologicky, tak rozlišovanie medzi prakresťanstvom a neskorším kresťanstvom sa dá bližšie stanoviť takto: v prakresťanstve sa konštituovalo zjavenie tajomstva Krista, a síce v historickom rámci, ktorý bol určený ešte priamymi dôsledkami náboženskej skúsenosti s Ježišom, veľkonočným zážitkami, apoštolským myslením a cítením a kresťanským chápaním Starého zákona. Naproti tomu v neskoršom kresťanstve bolo toto zjavenie vedené ďalej do tej miery, že jedinečný zážitok s Kristom bol osvojovaný, a síce v sčasti podobných a v sčasti nových podmienkach: pod nepriamym vplyvom skúsenosti s Ježišom, v stále menej apokalyptickom, ale stále viac helenistickom kontexte, v súvislosti s prehĺbeným kresťanským výkladom Starého zákona a v šírení apoštolského ohlasovania.

Aj keď takého odlišovanie prakresťanstva a neskoršieho kresťanstva platí zásadne pre všetky obdobia, predsa len osobitne platí ohľadom prvých troch storočí. Veď predsa práve počas nich sa vytvorilo toto rozlišovanie. Inými slovami: z teologického pohľadu sa dá prednicejské obdobie, špeciálne jeho prvé počiatky, hodnotiť ako obdobie začiatku pokračujúceho zjavenia tajomstva Krista. 

Základné črty prednicejského ohlasovania Krista

Predošlé úvahy o prednicejskom období majú svoje osobitné opodstatnenie vzhľadom na to, čo sa dnes označuje ako náuka o Trojici a kristológia. Tento náukový komplex, ktorý možno nazvať ohlasovaním Krista v užšom zmysle, sa svojou formou i obsahom najskôr ďalekosiahlo podobal ohlasovaniu Krista v apoštolskej dobe. No postupne bol prehlbovaný a rozširovaný podľa nových misionárskych a vnútrocirkevných požiadaviek.

Konkrétne to znamená nasledovné: kresťania poapoštolského doby (90-150) si osvojili prakresťanské ohlasovanie, podľa ktorého Boh v Kristovi mocou Svätého Ducha nastolil svoju vládu na spásu všetkých ľudí. No nerozširovali sa o tom v traktátových spisoch. Ich prevzatie apoštolskej kerygmy je dostupné skôr v príležitostných spisoch, ktoré sú sčasti veľmi podobné apoštolským listom. V apologetickej a antignostickej kontroverzii s helenizmom (150-220) kresťanskí teológovia a kazatelia reinterpretovali apoštolskú vieru v súhrnom pohľade na dejiny spásy, ktorý výslovne zahrňoval do spásy nielen všetkých ľudí, dokonca aj pohanov, ktorí žili pred Kristom, ale aj materiálne stvorenie. V ešte ďalej idúcej otvorenosti voči antike sa Origenes usiloval položiť na apoštolskej tradícii založené pravidlo viery (regula fidei) ako základ nového vedeckého výkladu sveta (220-300).

Vyjadrené presnejšie: prehlbujúce a vyjasňujúce ohlasovanie Krista prvých troch storočí viedlo k dôkladnej reflexii o vzťahu Krista, ktorý je teraz prednostne označovaný ako Syn a Logos, na jednej strane k Otcovi a na strane druhej k človeku Ježišovi. Vyjadrené ešte precíznejšie: z apologetických dôvodov potrebné väčšie zdôrazňovanie kristológie preexistencie [Ježiš Kristus ako vtelený božský Logos/Slovo; pozn. prekl.] a súčasne sa vnucujúca obrana zmŕtvychvstania tela (salus carnis) priniesli so sebou, že teológovia mohli čím ďalej, tým menej obchádzať otázku jedného Krista, pravého Boha a pravého človeka. No ešte naliehavejší bol problém, ako možno riešiť rozlišovanie Otca a Syna, aby zostal úplne zachovaný biblický a filozofický monoteizmus.  

Tento trocha sumárny prehľad o od tej chvíle sa rozvíjajúcom ohlasovaní Krista dovoľuje opísať jeho počiatočný vývoj ako uchovávajúci pokrok. Uchovávanie pritom treba vysvetľovať plne schvaľovanou vernosťou apoštolskej tradícii. Naproti tomu pokrok treba spájať so zmenou kultúrneho pozadia.

Pripravil o. Ján Krupa.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo