Ako chceli Byzantínci ovládnuť Západ

Ako chceli Byzantínci ovládnuť Západ

Raymond z Poitiers víta Ľudovíta VII v Antiochii. Foto: wikimedia

Byzantskí cisári považovali zjednotenie cirkví za žiaducu vec, ale o pokrok usilovali najmä vtedy, keď sledovali aj iný politický cieľ.

Priateľské vzťahy medzi Rímom a Konštantínopolom neboli na konci jednou ranou. Pápež Paschalis II. (1099-1118), nástupca Urbana, si musel veľa vytrpieť od Henricha V. Nemeckého a bol zbavený aj pomoci Normanov. Cisár Alexios mu napísal útešný list a navrhol mu obnovenie starej byzantskej hegemónie v Taliansku. Pachalis nevidel tento plán nerád a zdôraznil, že pokoj medzi cirkvami musí byť obnovený skrze všeobecný koncil, ale za jasného predpokladu podrobenia Konštantínopola Rímu.

Milánsky arcibiskup Grossolano prišiel do Konštantínopolu (1113), nie je jasné, či oficiálne alebo súkromne, a bránil zdvorilo, ale pevne katolícke stanovisko. Jeho činnosť otvorila ventil nahromadenému nepriateľstvu Grékov voči Latiníkom a zapríčinila malú explóziu teologickej podráždenosti. Teológovia a filozofi, klerici a laici, básnici a prozaici napadali Rím kvôli jeho novotám a zvlášť sa rozpaľovali proti Filioque v Kréde a proti používaniu nekvaseného chleba v liturgii.

Ďalšie trvanie nezávislého Antiochijského kniežactva a Jeruzalemského kráľovstva na území, ktoré si Byzantínci nárokovali pre seba, zostávalo dôvodom rozladenosti Grékov. Ich nepriateľstvo bolo znovu rozdúchavané druhou križiackou výpravou, ku ktorej vyzval pápež Eugen III. (1145-1153) a ktorú podnietilo dobytie Edessy Turkami (1144).

Druhá križiacka výprava

Ľudovít VII. s veľkou francúzskou armádou a Konrád III. na čele nemeckých vojsk prišli po suchej zemi do Konštantínopolu. Opakovali sa incidenty prvej križiackej výpravy: plienenie zo strany križiakov – gerilová vojna zo strany Grékov, aby obmedzili plienenia. Manuel I. Kommenos požadoval opäť vazalskú prísahu a latinské kniežatá boli z toho rozhorčené.

Keď sa vojenské jednotky blížili k byzantskému hlavnému mestu, dochádzalo k treniciam a vyhrážkam, takže biskup mesta Langres navrhol, aby sa križiacke ťaženie začalo dobytím Konštantínopolu.

Obidve západné armády držali málo spolu a žali len malý úspech. Vzdali sa myšlienky znovuzískania Edessy a šli po mori do Sýrie. Konrád sa čoskoro vrátil do Nemecka. Ľudovít došiel až do Jeruzalema, ale čoskoro (Veľká Noc 1149) sa vydal na cestu späť do Francúzska.

Obkľúčenie Damasku. Foto: wikimedia

Nepriateľská nálada voči Grékom bola zatrpknutejšia než kedykoľvek predtým, a síce nie bezdôvodne, lebo „aby sme povedali pravdu, nebolo takého zla, ktoré cisár neplánoval proti nim (Latiníkom) alebo nenechal plánovať druhými, aby sa ich bieda navždy vryla do pamäti ich potomkov, aby ich odstrašila od akéhokoľvek budúceho podnikania proti Grékom“ (Nicetae Choniatae Historia, ed. I. Bekker (Bonn 1835) Band I, 89).

Ambície byzantského cisára

Napriek tomu Manuel Kommenos prechovával hlboký obdiv voči Latiníkom a mal fantastickú ambíciu stať sa cisárom Západu, tak ako bol cisárom Východu – ambícia, ktorá mu priniesla diplomatické spletitosti s pápežom a dvormi Západu.

Keď Roger II. Sicílsky dobýval Korfu a pustošil pobrežia Grécka, Manuel si kúpil pomoc Benátok novými obchodnými privilégiami a nakoniec získal späť Korfu. V roku 1151 obsadili grécke jednotky Anconu a tak opäť vypovedali spojenectvo s Benátkami. V roku 1155 Manuel využil zdanlivú slabosť Rogerovho nástupcu Wilhelma I. a zmocnil sa miest Bari a Trani a obliehal Brindisi, no nakoniec musel prehltnúť katastrofálnu porážku a podpísať zmluvu s Normanmi, ktorá mala na 30 rokov garantovať mier.

V roku 1158 Manuel presadil svoju zvrchovanosť nad Antiochiou a prinútil knieža tohto mesta a latinského kráľa Jeruzalema, aby počas jeho triumfálneho vstupu viedli jeho koňa za uzdu.

Pretože Manuelova ambícia na Východe bola uspokojená a vzťahy so Západom zostali mierové, dal sa na uskutočňovanie svojho sna o západnej ríše. Pokiaľ žil Konrád III. Nemecký († 1152), Manuel bol vo veľkej miere zabezpečený pred prepadmi z latinského Západu, lebo Konrád dodržiaval dohodu zrealizovanú Jánom Kommenom.

Fridrich Barbarossa

Konrádov nástupca v Nemecku Fridrich Barbarossa nebol takto priateľsky naklonený. Manuel sa usiloval uzavrieť so všetkými Fridrichovými odporcami zmluvy, ktoré podporoval štedrými peňažnými darmi.

Barbarossova nenávisť bola nasmerovaná hlavne proti pápežstvu. A tak Manuel začal vyjednávania s Hadriánom IV. (1154-1159) a jeho nástupcom Alexandrom III. (1159-1181) a ponúkal podrobenie gréckej cirkvi ako cenu za korunu Karola Veľkého.

Grécky klérus, na čele ktorého stál konštantínopolský patriarcha Michal Anchiates, na to reagoval prudko. Napokon aj samotní pápeži po niekoľkých zakolísaniach pochopili, že tento návrh je nemožný, a stiahli sa.

Manuel medzitým pokračoval vo svojej pomoci pre lombardskú ligu a Anconu, takisto pre spolok s Janovom, Pisou a Benátkami, no tento spolok sa ukázal ako krátkodobý.

Barbarossa platil späť s tou istou mincou: vyjednával so Saladinom a sultánom Ikónia a po uzavretí mieru s Cirkvou písal Manuelovi ako „kráľovi Grékov“, zatiaľ čo pre seba si nárokoval cisársky titul (1177).

Cisár Fridrich Barbarossa. Foto: wikimedia

Jedným z posledných skutkov dlhej Manuelovej vlády bolo vojenské ťaženie v roku 1176, ktoré malo zlomiť moc Turkov v Ikóniu. No skončilo sa katastrofou v Myriokephalone, takže východné hranice Byzantskej ríše zostali bez akejkoľvek ochrany proti útokom.   

Manuel zomrel 4. septembra 1180. Vytvoril predpoklady pre štvrtú križiacku výpravu. Mnohými štátnymi úradníkmi a ešte viac dôstojníkmi pri vojsku, ktoré sa vo veľkej miere regrutovalo zo Západu, boli Latiníci. Manuelova ambícia znovu nadobudnúť cisársky titul Západu viedla k zbedačeniu Byzantskej ríše skrze nadmernú peňažnú pomoc novým spojencom a skrze udelenie všetkých možných obchodných privilégií Benátkam, Pise, Janovu na škodu gréckeho obchodu.

Kvôli politickým výhodám bol Manuel ochotný podriadiť pápežovi cirkev Východu alebo sa o to aspoň pokúsiť. Následkom toho všetkého bolo prehĺbenie rozporu medzi jeho poddanými a Latiníkmi, čo v roku 1182 viedlo k spontánnemu výbuchu zlosti ľudu v Konštantínopole, ktorý zabil všetkých Latiníkov, ktorých sa dokázal zmocniť.

Manuelova politika zneistila aj vzťahy talianskych obchodných miest s Konštantínopolom a priviedla Fridricha Barbarossu k tomu, aby rozšíril svoje ambície aj na cisársky trón Východu. Bezprostredným následkom povstania z roku 1182 boli odplatné opatrenia zo strany Uhorska, ktoré obsadilo Dalmáciu, a expedícia Normánov zo Sicílie, ktorí dobyli a spustošili Solún a svojím postupom smerom na Konštantínopola podnietili vytlačenie dynastie Kommenovcov dynastiou Angelovcov (1185).

Slabý konštantínopolský cisár

Cisár Izák Angelos nebol hodný svojej novej hodnosti. Jeden z jeho generálov síce dokázal zastaviť postup Normanov, ale čoskoro nato musel Konštantínopol znášať na svojom teritóriu založenie novej, nezávislej bulharskej ríše, takisto novú srbskú ríšu podporovanú Uhorskom, ktorému bol priaznivo naklonený Rím.

V roku 1187 uzavrel cisár nové spojenectvo s Benátkami za cenu ešte väčších obchodných privilégií. O dva roky neskôr sa približovalo k Bosporu nemecké vojsko Fridricha Barbarossu. Izák vzal na seba starosť o proviant pre toto vojsko, ktoré malo dobyť späť Jeruzalem, ktorý v roku 1187 padol do rúk Saladina.

Izák, vystrašený intrigami Nemcov s Bulharmi a Srbmi, uzavrel zmluvu s úhlavným nepriateľom Saladinom, zakázal Nemcom priblížiť sa ku Konštantínopolu a odrezal im zásobovanie potravinami.

Barbarossa odpovedal prípravami na útok na Konštantínopol, takže Izák bol nútený opäť podporovať križiakov pri ich pochode.

Udeľovanie ďalších obchodných privilégií, tentoraz Pise a Janovu, aby sa vyrovnali privilégiám udelenými Benátkam, viedlo k nespokojnosti ľudu a Izák bol nahradený Alexiom III. Angelom, ktorý bol ešte neschopnejší, a spolu so svojím synom uvrhnutý do väzenia.

Barbarossov syn

Vojenské ťaženie Fridricha Barbarossu sa skončilo nečakanou smrťou v dôsledku smrteľného úrazu. Jeho syn Henrich VI. nastúpil po ňom v Nemecku a v rovnakom čase bol povýšený na sicílsky trón. Staré ambície Normanov sa teraz spojili s novšími ambíciami Nemcov. Henrich požadoval od Konštantínopolu „vrátenie“ územia od Durazza po Solún a ročný tribút.

Henrich začal v prístavoch Sicílie pripravovať veľkú flotilu pre ťaženie proti Grécku. No zomrel skôr, ako sa podarilo uskutočniť jeho plán, v roku 1197. No jeho nástupca Filip Švábsky bol ešte možno silnejšou hrozbou. Lebo bol ženatý s dcérou Izáka Angela. No spory v Nemecku zamestnali Filipa na niekoľko rokov a keď mal konečne voľné ruky, Konštantínopol už bol latinskou ríšou.

Situácia v Stredozemí po skončení Druhej križiackej výpravy. Foto: wikimedia

Vzťahy medzi cirkvami

Počas storočia po Kerullariovej schizme z roku 1054 kontakty medzi cirkvami Východu a Západu neboli síce neustále, no predsa len boli ešte časté. Na latinskej strane stál ako reprezentant Cirkvi len pápež. Na gréckej strane to bol cisár, ktorý hovoril za Cirkev vo svojej dvojakej funkcii: ako ochranca ortodoxie a ako najvyššia politická hlava štátu.

Na obdivoch stranách mala táto politická situácia svoj vplyv na cirkevnú situáciu. Aj keď pápeži vo svojej túžbe po jednote kresťanstva alebo vo svojom naliehavom želaní zjednotiť všetky kresťanské sily kvôli znovuzískaniu svätých miest boli oduševňovaní tými najčistejšími motívmi, tak predsa len boli počas najväčšej časti tohto časového úseku spojencami Normanov a boli odkázaní na ich ochranu proti nemeckým kráľom. No Normani boli otvorenými nepriateľmi Konštantínopolu.

Prvá križiacka výprava, ktorá bola začatá, aby sa pomohlo Grékom, a síce bez podmienky zjednotenia cirkví, sa v skutočnosti stala najväčšou prekážkou únie. Lebo na obdivoch stranách vzbudila nedôveru a žiarlivosť.

Na Západe sa využívala sporná teritoriálna otázka k tomu, aby sa ešte viac šírila nesvornosť, zatiaľ čo na Východe bola vnímaná ako dôkaz latinskej vierolomnosti. Byzantskí cisári nepochybne považovali zjednotenie cirkví za žiaducu a blahodarnú vec, ale túto záležitosť oslovovali len vtedy, keď mali na muške aj nejaký ďalší politický cieľ.

Alexios Kommenos a zvlášť Manuel sa usilovali stať vládcami ríše, ktorá mala zahŕňať Východ a Západ alebo prinajmenšom Taliansko s Východom, a preto boli ochotní uznať pápeža za hlavu zjednotenej Cirkvi. Mohli beztrestne meniť konštantínopolských patriarchov a viac  menej podľa želania dosahovať rozhodnutia, no neboli schopní nanútiť cirkvi Východu poslušnosť voči Rímu.

Ich úmysel urobiť to, spojený so skutočnosťou, že prepožičali nadvládu talianskemu obchodu na škodu vlastnému obchodu, vzbudzoval rastúcu nespokojnosť  Grékov a posilňoval ich čím ďalej, tým viac v presvedčení, že Latiníci sú heretici. Toto všetko stále viac sťažovalo pokojné opätovné zjednotenie cirkví.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo