Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofónie

Hlas rozumu a svedomia uprostred postmodernej kakofónie

Jean Bethke Elshtain. Foto - providencemag.com

V týchto dňoch sme si pripomenuli 5. výročie úmrtia americkej politickej teoretičky, kresťanskej etičky a verejnej intelektuálky Jean Bethke Elshtainovej (1941 – 2013).

Pre pravidelných čitateľov denníka Postoj nie je Elshtainová neznámou osobnosťou. Tento článok pokračuje v jej predstavovaní – tentokrát aj angažovaním viacerých mysliteľov, ktorí si ju vážili a viedli s ňou plodný dialóg. Pozrieme sa na niekoľko tém, ktoré môžu byť pre nás podnetom k hlbšiemu premýšľaniu o otázkach hýbajúcich súčasnou spoločnosťou a svetom.

V apríli tohto roku vyšla kniha Jean Bethke Elshtain: Politics, Ethics, and Society (Jean Bethke Elshtainová: Politika, etika a spoločnosť), ktorá zatiaľ najkomplexnejšie predstavuje život a dielo tejto pozoruhodnej osobnosti. Kniha bola publikovaná vydavateľstvom Notredamskej univerzity v rámci interdisciplinárnej série Katolícke myšlienky pre sekulárny svet. Jej editormi sú Debra Ericksonová a Michael Le Chevallier, ktorí v rokoch 2010 – 2013 na Chicagskej univerzite koordinovali štyri vedecké konferencie venujúce sa Elshtainovej mysleniu a ako jej bývalí študenti pokladajú svoju editorskú prácu čiastočne za splatenie dlhu svojej veľkej učiteľke.

Kniha pozostáva z 19 hlavných príspevkov – zoradených do štyroch tematických okruhov – od tak renomovaných a rôznorodých autorov ako sú Peter Berkowitz, Nigel Biggar, Don Browning, Lisa Sowle Cahillová, Francis Fukuyama, William Galston, Eric Gregory, Nancy Hirschmannová, Arlene Saxonhouseová, či Michael Walzer. Príspevky pôvodne odzneli na zmienených konferenciách, kde prebiehala aj živá diskusia o ich obsahu – vrátane reakcií zo strany Jean Bethke Elshtainovej na prvých troch konferenciách. Štvrtá konferencia sa konala po jej smrti a z toho dôvodu sa v knihe nenachádza kapitola od Elshtainovej, v ktorej by reagovala na prezentované myšlienky pozvaných rečníkov.

Rozsiahly úvod z pera editorov – napísaný za asistencie Elshtainovej manžela Errola a syna Erica – predstavuje veľmi užitočný materiál pre záujemcov o Elshtainovej život a dielo. Nachádzame tu okrem iného aj zmienku o jej vstúpení do plného spoločenstva s katolíckou cirkvou, ktorá dopĺňa informácie prezentované v mojom článku Cesta viery Jean Bethke Elshtainovej. Editori uvádzajú, že Elshtainová bola prijatá do cirkvi 2. novembra 2011 v súkromnej kaplnke jej „intelektuálneho a duchovného priateľa Francisa kardinála Georgea, v tom čase arcibiskupa Chicaga“.

Nie je feminizmus ako feminizmus  

V roku 2009, pri príležitosti udelenia ocenenia William E. Morgan Alumni Achievement Award, kardinál George výstižne poznamenal, že Elshtainovej originalita spočíva v tom, že je „feministkou, ktorá má rada sv. Augustína“. Augustín nebýva považovaný za priateľa feminizmu, práve naopak. Na druhej strane, medzi niektorými konzervatívcami je feminizmus vnímaný ako mrzké slovo – je to pre nich koncept a agenda, ktoré treba odmietnuť. Elshtainovej život a dielo nám pripomína, že aj v rámci feminizmu je potrebné rozlišovať a bolo by chybou nerozpoznať jeho prínos pre obranu ľudskej dôstojnosti a budovanie spravodlivejšej spoločnosti.

Najdôležitejšia kniha, v ktorej sa Elshtainová dotýka diskutovanej témy a prispieva do feministickej teórie, je Public Man, Private Woman: Women in Social and Political Thought (Verejný muž, súkromná žena: Ženy v spoločenskom a politickom myslení) publikovaná v roku 1981. Kniha je zatiaľ jediným Elshtainovej dielom, ktoré vyšlo v českom (alebo slovenskom) preklade. V jej ďalšej knihe Women and War (Ženy a vojna, 1987) zaujímajú ženy opäť prominentné postavenie a hoci v nasledujúcich desaťročiach venuje viac pozornosti iným témam, Ericksonová a Le Chevallier správne konštatujú, že Elshtainová „zostala feministkou“ – bola presvedčená, že „otázky žien sú ľudské otázky a že ženy majú občiansku rovnosť s mužmi“. Odmietala však feminizmus, ktorý sa „snažil odstrániť všetky rozdiely medzi mužmi a ženami, zbaviť mužov práv, alebo transformovať normálny rodinný život na byrokratickú agentúru alebo juridický úkon rozhodovania o právach“.

V podobnej argumentačnej línii William Galston uvádza, že Elshtainovej „sociálny“ feminizmus predstavuje „alternatívu radikálnemu, liberálnemu, marxistickému a psychoanalytickému feminizmu“. Tento druh feminizmu vychádza z „konkrétnej žitej reality žien“. Vyznačuje sa tým, že „kladie deti a rodiny do centra svojho záujmu a vyžaduje, aby verejná sféra rešpektovala a slúžila ich potrebám“. Elshtainovej záležalo na zachovaní a posilnení inštitúcií, ktoré sú dôležité pre blaho človeka a fungujúcu demokraciu. Na prvom mieste – rodiny.

"Kardinál Francis George výstižne poznamenal, že Elshtainovej originalita spočíva v tom, že je feministkou, ktorá má rada sv. Augustína.“ Zdieľať

Elshtainová obhajovala feminizmus, ktorý sa usiloval o naplnenie legitímnych požiadaviek rovnoprávnosti žien, chránil ich ľudskú dôstojnosť a prispieval k ich všestrannému rozvoju. Obdivovala ženy, ktoré sa v spoločnosti angažovali a pretvárali ju prostredníctvom konkrétnej pomoci jej najzraniteľnejším členom. Jednou z takých žien bola feministická mysliteľka a sociálna reformátorka Jane Addamsová, o ktorej Elshtainová napísala aj samostatnú knihu.

Odmietala však feminizmus, ktorý sa dogmaticky riadil heslom „osobné je politické“, idealizoval ženy a démonizoval mužov, používal jazyk viktimizácie, nevidel nebezpečenstvo v politike identity a vykazoval rôzne totalitné tendencie. Hoci v diskutovanej knihe sa tento termín nenachádza, Elshtainová bola typom maternálnej feministky a tí, ktorí sme ju poznali, môžeme dosvedčiť, že tento druh feminizmu nebol pre ňu len nejaká abstraktná teória, ale žitá prax.

Aj v súčasnosti sa stretávame s prílišným zdôrazňovaním rozdielností medzi mužmi a ženami, škodlivými rodovými stereotypmi a správaním voči ženám, ktoré ich vyčleňuje a degraduje. Druhým extrémom je snaha vymazávať prirodzené rozdiely medzi pohlaviami. Jeden extrém posiela ženy – obrazne povedané – do kuchyne za sporák, zatiaľ čo druhý by ich rád videl v predných líniách bojových operácií. Jeden sa môže prejavovať očividným sexizmom, druhý skrytou mizandriou. Elshtainová nám pomáha vyvarovať sa extrémom a odkrýva pre nás dobré i zlé stránky feminizmu.

Dobrý a zlý liberalizmus

Liberalizmus patrí medzi tie pojmy, ktoré sú často používané, ale málo porozumené. Jeden z dôvodov nepochybne je, že je prakticky nemožné ho adekvátne definovať. Podobne diferencujúci a nuansovaný prístup ako zastávala Elshtainová voči feminizmu, hájila voči filozofickému a politickému liberalizmu. Hoci nebola predstaviteľkou súčasného liberálneho myslenia a vo viacerých dôležitých aspektoch považovala liberalizmus za pomýlenú teóriu, nepatrila k tým, ktorí vnímajú liberalizmus – podobne ako fašizmus a komunizmus – ako ideológiu zla. 

V dielach Johna Locka, Johna Stuarta Milla a ich nasledovníkov nachádzala myšlienky, s ktorými sa dokázala stotožniť, zároveň ich však – ako politická augustiniánka – podrobovala kritike. Málo známy je fakt, že Elshtainovej hodnotenie Locka bolo v neskorších rokoch jej akademickej kariéry menej kritické (aj) vďaka jej priateľke Ruth Grantovej, autorke zaujímavej knihy John Locke’s Liberalism (Liberalizmus Johna Locka). Zo súčasných liberálnych teoretikov mala nepochybne bližšie k mysliteľom typu Williama Galstona ako Richarda Rortyho.

V súčasnosti vo verejnom priestore na Slovensku prevažujú dva základné prístupy – nekritické prijatie a jednoznačné odmietnutie liberalizmu. Elshtainová by považovala oba tieto prístupy za problematické. Vyzývala by k hlbšiemu porozumeniu liberálnej tradície a nadobudnutiu schopnosti v rámci nej diferencovať. Varovala by pred čiernobielym videním, ktoré buď nedokáže rozpoznať prínos liberalizmu, alebo naopak s ním späté problémy. Uprednostňovala by okrúhly stôl pred obrannými zákopmi, hľadanie spoločnej pôdy pred kultúrnou vojnou.  

"V súčasnosti vo verejnom priestore na Slovensku prevažujú dva základné prístupy – nekritické prijatie a jednoznačné odmietnutie liberalizmu. Elshtainová by považovala oba tieto prístupy za problematické." Zdieľať

Žiaľ, existujú aj typy liberálov, s ktorými sa spoločná reč hľadá ťažko. Sú to liberáli, ktorí kvôli svojej myšlienkovej neflexibilnosti, ideologickému fanatizmu a nedostatku občianskych cností prezentujú pre vytváranie dobrej spoločnosti podobný problém ako napríklad militantní náboženskí fundamentalisti. Krajná ľavica a krajná pravica majú k sebe v tomto ohľade blízko. V ostatných rokoch zaznamenávame nárast intolerantného liberalizmu a snahu potlačiť názorový pluralizmus, čo by Elshtainová považovala za vážny problém pre liberálny demokratický poriadok.

Elshtainová bola osobou demokratického charakteru, ktorá sa neobklopovala len osobami, ktoré s ňou názorovo súhlasili. Medzi jej interlokútorov patril nielen skôr zmienený liberálny teoretik William Galston, ale aj v súčasnosti jeden z najhlasnejších (a najkompetentnejších) ohlasovateľov konca liberalizmu Patrick Deneen. Jeho poslednú knihu Why Liberalism Failed (Prečo liberalizmus zlyhal, 2018) nemožno ignorovať, bez ohľadu na to, či súhlasíme s provokatívnou tézou, že „liberalizmus zlyhal, pretože uspel“.


Jean Bethke Elshtainová s autorom textu. Foto - archív autora

Patrick Deneen bol jedným z pozvaných rečníkov na druhej konferencii, ktorá sa venovala téme demokracie a občianskej spoločnosti. Deneen sa s Elshtainovou zhodol na viacerých závažných nedostatkoch liberalizmu, ako sú prehnaný individualizmus či nedocenenie významu kultúry a tradície, avšak na rozdiel od nej si myslí, že liberalizmus je jednoznačne neúspešný projekt a treba ho odmietnuť.

Deneen – popri chvále – kritizuje Elshtainovej snahu rozlíšiť medzi „dobrým“ a „zlým“ liberalizmom a považuje jej obhajobu myšlienky „liberálneho konsenzu“ za niečo, čo je v súčasnosti neobhájiteľné. Jeden zásadný rozdiel medzi diskutovanými politickými teoretikmi je v sile ich kritiky liberalizmu – zatiaľ čo Elshtainovej bola umiernená, Deneenova je radikálna.

Táto dôležitá diskusia o povahe a budúcnosti liberalizmu slovenskú (nielen) konzervatívnu elitu stále len čaká. Keď k nej dôjde, nebude pre mňa žiadnym prekvapením, ak sa v rámci nej bude často skloňovať práve meno Patricka Deneena, respektíve prezentovať jeho argumenty. Bolo by však na škodu veci, ak by do tejto konverzácie nebol prizvaný aj hlas Jean Bethke Elshtainovej.

Vzťah k tradícii

Vráťme sa ešte nachvíľu k Elshtainovej kladnému postoju k Augustínovi, ktorý nie je možné pochopiť bez porozumenia jej vzťahu k tradícii a osobám, ktoré nás predišli. Tu si treba pripomenúť, že predtým, ako sa začala venovať politológii, vyštudovala Elshtainová históriu. Jej obľúbenou epochou bol – často zaznávaný – stredovek. Hoci bola feministka, neradila sa k tým, ktorí si mysleli, že „mŕtvi bieli muži“ nemajú súčasníkom čo povedať. Ich diela sme v rámci jej predmetov čítali a analyzovali.

Augustín pochádzal zo severnej Afriky, akej však bol farby pleti, nevieme s istotou povedať. Elshtainovej na tom ani nezáležalo – skúmala obsah jeho myšlienok a sledovala trajektóriu jeho srdca. Ako politická teoretička pozerala na Augustína viac cez objektív politológie ako teológie, hoci tieto chápala ako neoddeliteľne prepojené. Podľa Elshtainovej Augustín – v porovnaní napríklad s Hobbesom či Rousseauom – adekvátnejšie zodpovedal antropologickú otázku, od ktorej sa ďalej odvíjalo ich politické myslenie.

Napriek Augustínovej geniálnosti bolo aj jeho myslenie ovplyvnené dobou, v ktorej žil. Elshtainová si to dobre uvedomovala, avšak odmietala čítať jeho dielo lupou prezentizmu. Posudzovanie minulosti štandardmi súčasnosti nepovažovala za celkom spravodlivé – myšlienky sa nerodia vo vákuu, ale v konkrétnom historickom kontexte, ktorý je pri interpretáciách nutné zohľadniť.

Prečítajte si aj
Jean Bethke Elshtainová: žena demokratickej povahy a morálnej odvahy
Verejné angažovanie sa kresťanov: Ponaučenia od Jean Bethke Elshtainovej
Etika vojny a mieru Zdieľať

Niekto by stále mohol namietať, že Elshtainová nebola voči Augustínovi, ale aj iným obľúbeným mysliteľom, vo svojich prácach dostatočne kritická, a z istého uhla pohľadu by mal aj pravdu. Nielen v akademickom svete sa niekedy stretávame s fenoménom „criticism for the sake of criticism“ a umelou snahou o „vyváženosť“. Elshtainová tomuto nezdravému trendu nepodľahla.

V myslení Augustína vyzdvihovala tie aspekty, ktoré ju inšpirovali a podporovali jej argument. Vyjadrovala sa, samozrejme, aj kriticky, avšak spôsobom, ako sa slušní ľudia vyjadrujú o osobách, ktoré majú radi. Aj preto mala omnoho bližšie k Augustínovej biografii z pera Petera Browna než Jamesa J. O’Donnella.

V skratke, Elshtainovej vzťah k tradícii sa snažil vyhnúť obom extrémom: tak jej nekritickému prijímaniu, ako aj jej arogantnému odmietaniu. Nepatrila k tým, ktorí považovali všetko nové za lepšie, ale ani k tým, čo romantizovali minulosť. Tradicionalizmus ani progresivizmus nebola jej šálka kávy.

„S topánkami na nohách“

V americkom akademickom prostredí sa možno len zriedka stretnúť s intencionálnym – či dokonca verejne deklarovaným – poľavením v pracovnom nasadení po získaní „profesúry“. Definitíva na univerzite tu nie je vnímaná ako sinekúra. Elshtainová ju získala ako 35-ročná a nasledovné tri desaťročia boli pre ňu neobyčajne produktívnym obdobím, ktoré vyvrcholilo pozvaním predniesť prestížne Giffordove prednášky na Edinburgskej univerzite.

Ako sedemdesiatnička Elshtainová stále učila, publikovala, cestovala a plánovala ďalšie aktivity a projekty. Tí, ktorí ju bližšie poznali, tušili, že bude – v rámci možností – pracovať až do samotného konca svojho pozemského života. Skvelý anglický idiom „die with your boots on“ sa mi bude navždy spájať práve s ňou. Bola ženou s jasným životným poslaním a také osoby zväčša zomierajú uprostred práce.

Ericksonová a Le Chevallier popisujú udalosti, ktoré predchádzali úmrtiu profesorky Elshtainovej. Na sklonku života bojovala so zdravotnými problémami súvisiacimi s prekonanou detskou obrnou. Jej zdravotný stav sa zhoršoval, čo viedlo k pochopiteľným zmenám v jej osobnom i profesionálnom živote. Viac ako pätnásť rokov letecky dochádzala z Nashvillu, kde bývala, do Chicaga, kde pracovala, no povaha jej zdravotných problémov jej už viac nedovolila používať tento spôsob prepravy.

Napriek tomu prijala v júni 2013 pozvanie prednášať v kanadskom Vancouveri, vzdialenom od jej bydliska niekoľko tisíc kilometrov. Cestovala vlakom. Na spiatočnej ceste utrpela infarkt a o dva mesiace neskôr zomrela. Jej dobre prežitý život bol výsledkom nezlomnosti ducha a neutíchajúcej nádeje. Jej hlas rozumu a svedomia vo verejnom priestore chýba. Jej dobre vykonané dielo s nami zostáva.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo