Bezpečie pred Západom je v únii cirkví

Bezpečie pred Západom je v únii cirkví

Ľudovít IX. Francúzsky v Nazarete, foto: wikimedia

To sa pápeži usilovali vysvetliť gréckemu cisárovi Michalovi VIII. Palaiologovi, ktorý do nich skladal všetky svoje nádeje na odvrátenie latinského nebezpečenstva.

Odklon nicejského cisára Jána III. Vatatza od spojenectva s nemeckým kráľom kvôli získaniu pápežovho priateľstva mal svoj dôvod pravdepodobne v zmene politickej situácie v Európe. Fridrich zomrel v roku 1250. Konrád, jeho nástupca v Nemecku, a Manfréd, regent na Sicílii, boli nepriateľskí voči Nicei. Nebezpečenstvo Mongolov hrozilo pred východnými hranicami ríše a pápež – to bolo cisárovi známe – vyslal poslov ku chánovi. Pokojné prevzatie Konštantínopolu do držby by bolo istejšie než trúfalé dobývanie silou.

Teodor II. Laskaris

Vatatzov nástupca Teodor II. Laskaris (1254 – 1258) obnovil tieto návrhy, aj keď pravdepodobne z trocha iných dôvodov. Skutočne veril, že cisár je nadradený cirkvi a želal si oboje: úniu i Konštantínopol. Patriarcha a množstvo ďalších významných cirkevných predstaviteľov súhlasilo s cisárom. Alexander IV. si vybral orvietskeho biskupa za svojho legáta. Inštrukcia, ktorú mu dal, obsahovala podmienky, ktoré Vatatzes navrhol pápežovi Inocentovi a pápežove výhrady voči nim.

Alexander doplnil ešte ďalšie direktívy vo veľmi veľkorysom duchu. Keď legát môže dosiahnuť lepšie podmienky pre Rím, má to urobiť; keď nie, môže prijať ponúknuté podmienky v mene pápeža a cirkvi. Dokonca sa mohol zmieriť aj s nevýhodnejšími podmienkami, a to v prípade, že by Gréci boli ochotní ihneď riešiť otázku únie a pápežovi bez odkladu prejaviť poslušnosť. Keby napríklad mali byť potrebné ďalšie vyjednávania a sľubovali by výhodný výsledok, tak legát by sa mal usilovať dosiahnuť vyslanie splnomocnencov do Ríma. Keď sa mu podarí doviesť svoju misiu k výhodnému koncu, tak by sa mal ihneď dohodnúť na koncile, ktorý možno uskutočniť v Konštantínopole alebo inde.    

Teodor II. Laskaris (1254 – 1258), foto: wikimedia

Pápežskí legáti sa stretli s Teodorom a patriarchom a ešte okolo 30 biskupmi v jeseni 1256 v Solúne, kde sa títo zhromaždili pri príležitosti sobáša Teodorovej dcéry s despotom Epirusu. Nanešťastie, vyjednávania zlyhali. Patriarcha Arsénios to v liste pápežovi kládol za vinu rímskym legátom, ktorí nemali dostatočnú slobodu konať; „lebo legát bol splnomocnený len prijímať, no nebol splnomocnený urobiť ani tie najmenšie ústupky ako protislužbu“.

To nezodpovedalo skutočnosti. V každom prípade bolo správne, že legát nemohol dať to, čo si Gréci želali najviac, totiž bezprostredné opustenie Konštantínopolu latinským cisárom a vrátenie mesta Grékom. No keď východní počuli o tom, ako pápež zosadil cisára a kniežatá (Filipa Švábskeho, Ota z Braunschweigu, Fridricha II. atď.) a ustanovil druhých, a ako sa to v tej dobe pokúsil Alexander na Sicílii, tak sa im pápežovo odmietanie bez okolkov nahradiť latinského cisára Balduina Grékom Teodorom muselo javiť ako nedostatok dobrej vôle, zvlášť keď Konštantínopol bol pápežským lénom. A tak táto príležitosť zblíženia medzi Východom a Západom, ktorá bola priaznivejšia než všetky iné príležitosti, zostala nevyužitá.

Michal VIII. Palaiologos

Teodor Laskaris zomrel v roku 1258 a o tri roky neskôr Michal VIII. Palaiologos takmer náhodne dobyl späť Konštantínopol. V nasledujúcom období nikdy nespustil z očí dvojitý cieľ: udržať trón a dobyť späť ďalšie územia, ktoré Gréci stratili v roku 1204. Zlomil moc Villerhardouina z Peloponézu a zatrhol ctižiadostivé úsilia gréckeho despotu Epirusu bitkou pri Pelagónii (1259). Ale aj tak bol ešte obkolesený nepriateľmi: Turci, Mongoli, Maďari, Bulhari, Manfréd Sicílsky a možno pápež.

Michal VIII. Palaiologos, foto: wikimedia

Michal nebol jediný, kto s nedôverou pozoroval Manfréda. Pápežov, ktorí nastúpili po Alexandrovi IV., oduševňovala tá istá nedôvera. Lebo Manfréd sa sám korunoval za kráľa (1258) a získal veľký vplyv v severnom Taliansku a v Ríme. Pápeži boli preto nerozhodní. Inštinktívne boli z vernosti voči svojim naklonení želať si obnovenie latinskej Konštantínopolskej ríše. Vskutku Urban začal križiacku výpravu s týmto cieľom. Zo strachu však váhali, lebo Manfréd hodil očko aj na Konštantínopol.

Karol z Anjou

Aj keď Karol z Anjou na pápežovo pozvanie uštedril Manfrédovi vojenskú porážku pri Benevente (1266) a zmocnil sa jeho trónu, nezlepšili sa tým vyhliadky ani pre pápeža, ani pre byzantského cisára, lebo Karol čoskoro kul plány na dobytie Konštantínopolu.

Michal skladal všetky svoje nádeje na odvrátenie latinského nebezpečenstva do pápežov a vyslal rozličných poslov (1262, 1264, 1267) s ponukou úplného podrobenia seba a gréckej cirkvi skrze všeobecný koncil. Odpovede, ktoré dostával, boli celkovo priateľské, aj keď trocha ostré a rozhodné: najlepším prostriedkom na dosiahnutie bezpečia pred Západom je únia cirkví.

List pápeža Klementa zo 4. marca 1267 bol rovno ultimátom, ktoré obsahovalo vyznanie viery, ktoré cisár a cirkev museli prijať skôr, ako môže byť reč o všeobecnom koncile. Tento list sa končil vyhrážkou, že v prípade odmietnutia bude pristúpené k odvetným opatreniam.

Zdalo sa, že túto vyhrážku chcú čoskoro zobrať vážne, lebo Karol dobyl v roku 1267 Korfu a 27. mája toho istého roka uzavrel pakt (spečatený sobášom) s exkráľom Balduinom.

Pápež sa najskôr zdržal bokom týchto vyjednávaní vo Viterbe, no potom aj on dal svoj súhlas. Zomrel však krátko potom 23. novembra 1268.

Karol dokázal šikovnými intrigami udržať Apoštolskú stolicu po Klementovej smrti takmer tri roky neobsadenú, pretože kardináli, ktorí sa zišli vo Viterbe, sa nemohli dohodnúť. Tento odklad mu nechal voľné ruky, aby šíril svoj vplyv v Ríme a Taliansku a pripravoval expedíciu na Východ. V roku 1269 vyjednával s Uhorskom, Srbskom, Bulharskom a získal na svoju stranu Janov a Benátky.

Ľudovít IX. Francúzsky

Michal VIII. videl na stene nápis oznamujúci nešťastie, no nebolo pápeža, na ktorého by bol mohol apelovať. Preto napísal Ľudovítovi IX. Francúzskemu, najváženejšej kresťanskej autorite tej doby a Karolovmu staršiemu bratovi, a naliehavo ho prosil, aby zabránil vojne kresťanov proti kresťanom, pričom ho uistil, že schvaľuje učenie západnej cirkvi.

Ľudovít o tom informoval kardinálov v konkláve, ktorí 15. mája 1270 autorizovali biskupa mesta Albano, aby rokoval v ich mene, a prikázali mu, aby požadoval prijatie Klementom IV. navrhnutého vyznania viery cisárom a cirkvou. K tomuto vyznaniu pripojili ešte formulu prísahy, ktorá mala za ním nasledovať (Raynaldi Annales an annum 1270, III-V).

Ľudovít IX. Francúzsky prijíma kríž, foto: wikimedia

Michal dosiahol aspoň krátku chvíľu oddychu, lebo Ľudovít si vyprosil pomoc svojho brata pre križiacku výpravu, ktorú pripravoval proti Tunisu. Táto križiacka výprava sa konala, no ukázala sa ako osudná pre francúzskeho kráľa, ktorý tam zomrel 25. mája 1270. Karol došiel až po smrti svojho brata, a preto bol presvedčený, že má opäť voľné ruky, aby sledoval svoje vlastné ciele.

Zhodnotenie vývoja vzťahov medzi cirkvami

Bez rezultátu pominula veľká príležitosť pre úniu cirkví, ktorú ponúkala latinská Konštantínopolská cisárska ríša napriek svojmu začiatku, ktorý bol nevýhodný pre opätovné zjednotenie cirkví. Inocent III. stanovil politiku, ktorú nasledovali všetci jeho nástupcovia, s výnimkou azda Inocenta IV. Išlo o politiku udržať za každú cenu latinskú ríšu ako prozreteľný prostriedok k únii a k úspechu križiackeho hnutia.

Rezultátom tejto politiky bolo nutne stavať úniu cirkví do protikladu k politickým a cirkevným spojeniam; lebo pre Grékov únia znamenala zotročenie ich cirkvi a ich ríše, a to väčšinou rozhodne odmietali.

Dôsledkom bolo, že s novou urputnosťou boli diskutované staré spory v náuke o Svätom Duchu a Eucharistii, aby sa ospravedlnila odluka.

Pre nástupcov Inocenta III. k tomu pristúpil ešte jeden prvok, ktorý určoval ich vzťahy s Východom: boj v západnom svete medzi cirkvou a štátom. Jestvovalo nebezpečenstvo, že záležitosť Grékov sa stala súčasťou politickej stratégie pápežov s cieľom oslabiť Fridricha II. a vytvoriť protiváhu proti Manfrédovi alebo Karolovi z Anjou, inými slovami: pápeži medzi rokom 1204 a Lyonským koncilom (1274) povoľovali svojim politickým starostiam priveľký vplyv na svoju cirkevnú činnosť.

Ľudovít IX. Francúzsky na ceste do Egypta, foto: wikimedia

Tým nechceme povedať, že pápeži si neželali úprimne úniu a že sa, keď vyjednávali s Grékmi, neusilovali naozaj dospieť k úprimnej únii na solídnom teologickom základe. Skôr chceme povedať, že svetské motívy a svetské ciele zohrávali priveľkú rolu pri voľbe vhodného okamihu pre začiatok vyjednávaní a pri stanovovaní podmienok, ktoré ukladali druhým. Pápeži napríklad zakázali Grékom usilovať sa dobyť späť zbraňami svoje stratené územia.

Na gréckej strane vynakladali málo úsilia na skrývanie politických motívov. Úniu ponúkali ako odmenu za politicky a cirkevne grécky Konštantínopol. Pri jednej príležitosti (a azda pri jedinej) ponúkal tento návrh skutočnú vyhliadku na úspech: zdalo sa, že cirkev súhlasí s cisárom Jánom III. Vatatzom pri vyjednávaniach v roku 1254; a keby táto príležitosť bola viedla k úspechu, potom by azda teologická otázka vychádzania Svätého Ducha našla riešenie, ktoré o niekoľko rokov neskôr objavil Ján Bekkos a ktoré bolo o dve storočia neskôr akceptované na Florentskom koncile.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo