Priateľský pozdrav nachádza ozvenu na zemi i v nebi

Priateľský pozdrav nachádza ozvenu na zemi i v nebi

Ilustračné foto: Flickr.com/MZ Asmat

Nedostatok úcty pôsobí skľučujúco, zmäteno a ubíjajúco nielen na myseľ, ale aj na celého človeka, na jeho myslenie a vôľu. 

                „Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti.“ (Rim, 12,10)

Aký je rozdiel medzi úctou a úctivosťou? Ak úctu, ktorú chováme pred človekom, neutajujeme v srdci ako nevyslovenú a nevyjadrenú, ale ju vedome prejavujeme navonok, môžeme ju pomenovať slovom, ktoré používa apoštol v liste Rimanom (12,10) – úctivosť. Apoštol požaduje tónom vážneho príkazu, aby sme blížnemu preukazovali úctivosť.

Aký zmysel by aj mala naša úcta, ak by sme ju svojmu blížnemu neprejavovali? Úctivosť je teda navonok prejavená úcta. Je to možné robiť dvoma spôsobmi: pasívnym a aktívnym. Pasívny prejav úcty znamená, že sa nebudeme k blížnemu správať neúctivo, t. j. nebudeme o ňom hovoriť zle, klebetiť a ohovárať ho, nebudeme sa voči nemu správať hrubo a pohŕdavo, nebudeme voči nemu ironickí a posmešní.

Aktívny prejav úcty však ide ešte ďalej: znamená, že sa budeme voči človeku, ktorého máme mať v úcte, správať výslovne pozitívne, t. j. budeme kreatívni v prístupe k nemu: oslovíme ho, pozdravíme, vykonáme mu niečo dobré, budeme o ňom hovoriť dobre.

Pozrime sa na každú jednu z týchto foriem úctivosti zvlášť. Iba ten, čo nepozná dušu človeka, si myslí, že česť a pohana, úcta a poníženie, láskavosti a urážky sú len planými rečami. Len povrchný a necitlivý človek sa môže domnievať, že ľuďom môže byť ľahostajné, ako o nich druhí zmýšľajú a ako k nim hovoria.

Prečítajte si tiež:
Dôvera je najvzácnejší dar lásky Zdieľať

V skutočnosti nejestvuje človek, ktorému by to bolo naozaj jedno. Každé urážlivé slovíčko, každý posmech a pohana bolí ako ostrý tŕň, ako surový úder do tváre – ba ozajstná zlomyseľná urážka môže bolieť doslova ako do srdca vbodnutá dýka. Taká rana páli a trhá a často rozplače aj muža, spôsobí chorobu, oberie o každú životnú radosť a nejeden človek ukončil aj svoj život, lebo si myslel, že ako potupený a zneuctený nemôže ďalej žiť.

Niekedy sa hovorí, že človek, o ktorom si iní často a permanentne zle myslia alebo sa o ňom zle vyjadrujú, môže po čase získať hrošiu kožu. To znamená, že mu začne byť už jedno, čo kto o ňom hovorí, už ho to vôbec netrápi. Hovorí sa to vraj o politikoch a ľuďoch, ktorých život sa odohráva silne pred verejnosťou. Je pravda, že isté funkcie súvisia i s tým, že človek pri ich výkone ide doslova s kožou na trh. S tým treba asi vždy počítať, keď sa človek uchádza o takú funkciu dobrovoľne alebo ju berie nedobrovoľne, ako výsledok Božej vôle a uvažovanie nad touto vecou by malo byť súčasťou rozhodovania. No neverím, že niekto si na permanentný útok proti svojej osobe alebo ohováranie, osočovanie, či vysmievanie zvykne.

Ak sa zdá, že si zvykol, musia na to byť určite nejaké skryté dôvody: napríklad mu z toho plynú iné výhody, povedzme funkcia mu prináša materiálny zisk a ten je pre neho významnejší ako to, čo si ľudia o ňom myslia; alebo môže ísť o ľudí, u ktorých aj negatívne hovorenie o ich osobe je súčasťou ich popularity. Toto je pravdou u ľudí zo šoubiznisu alebo u tých, ktorým vyhovuje, že ich nazývajú „celebritami“ alebo „hviezdami“. Je to zrejme špeciálny typ ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom asi odtrhnutí od reality a jednoducho si to vychutnávajú. Sú radi, že sa o nich hovorí, to je jedno v akom zmysle. Alebo môže ísť o ľudí psychicky na to predisponovaných, ktorým je naozaj jedno, čo si kto o nich myslí, lebo ku všetkému pristupujú s chladom a cynizmom.

Len povrchný a necitlivý človek sa môže domnievať, že ľuďom môže byť ľahostajné, ako o nich druhí zmýšľajú a ako k nim hovoria. Zdieľať

No bežným ľuďom, čo je väčšina z nás, určite nie je jedno, čo si ľudia o nich myslia, ako sa o nich vyjadrujú a k nim správajú. Bežného človeka dokáže neúctivé správanie iných, hlavne keď je opakované alebo trvalé, riadne odrovnať. Jeho dôsledkom je, že buď zatrpknú a sa uzatvoria, alebo sa – ako sme si to hovorili už pri úcte – mravne a ľudsky spustia. Začne im byť jednoducho jedno, čo si o nich ľudia myslia, veď oni aj tak s tým nevládzu nič urobiť, tak čo? Načo sa majú už o čokoľvek dobré snažiť? A prestanú sa snažiť.

Treba povedať, že niekedy nemáme na výber, ak sa takéto správanie iných voči nám týka nás. Ak sme veriaci, vieme takéto čosi prijať ako kríž a ako taký sa ho budeme – aj keď nie ľahko – snažiť niesť. V takom prípade sa to stane súčasťou našej spirituality. No treba tu byť opatrný: treba sa naozaj uistiť, či to, ako sa k nám ľudia správajú, nie je náhodou výsledkom toho, že my sme naozaj lotri. A že ľudia jednoducho na nás reagujú, aj keď zaiste nie vhodným spôsobom, ak ich reakciou je zlomyseľnosť. Každý z nás môže veľmi ľahko upadnúť do pocitu spravodlivosti a bolestínstva (a tak vlastne sebaklamu) a začať si namýšľať, že je mučeník, a pritom je obyčajný lotor, ktorý zúfalo potrebuje obrátenie, a to, čo ľudia hovoria, aj keď možno nevhodne, je len výsledkom tejto skutočnosti.

No ak tým, kto takto na niekoho reaguje, som ja, potom by mi malo byť jasné, že ak chcem byť človekom lásky, musím si dať pozor, aby som inému neubližoval a nesprával sa k nemu neúctivo, ani keby si to možno naozaj zaslúžil.

Ak chcem byť človekom lásky, musím si dať pozor, aby som inému neubližoval a nesprával sa k nemu neúctivo, ani keby si to možno naozaj zaslúžil. Zdieľať

Aké sú najväčšie prehrešky voči iným v tomto zmysle? Spomenul by som aspoň dva: ohováranie a irónia. Ohováranie je ťažký zločin proti inému, ktorý oberá iných o česť a dobré meno. Hoci nie každé hovorenie o iných je ohováraním: niekedy ak druhý spôsobuje problém a my ho musíme riešiť, treba o ňom i hovoriť, no toto má svoje jasné parametre. Na takomto hovorení musia byť znaky lásky k dotyčnému človeku či k tomu, čo svojím správaním narúša.

Ohováranie je zlomyseľné rozširovanie skutočných alebo domnelých prehreškov o človeku pred tými, ktorí s tým nemajú nič spoločné. Dotyčný človek sa k tomu všetkému jednak nemôže vyjadriť a jednak nad celým procesom niet kontroly, lebo takéto reči si po tom, čo boli vyslovené, začnú žiť svojím vlastným životom: začnú sa nekontrolovane šíriť, a teda náprava je už neskôr ťažko možná.

Mimochodom, každý z nás by mal vedieť, že ohovárajúci človek je vskutku dosť nebezpečný aj pre nás, ktorí jeho reči o iných radi počúvame alebo ich považujeme z jeho strany za akýsi kompliment alebo prejav špeciálnej dôvery voči nám. Ono je to vždy len otázka času, kedy začne ten istý človek čosi hovoriť i o nás, keď budeme v jeho „nemilosti“. Ohovárajúci človek nikdy nemôže vzbudzovať voči sebe dôveru a každý by sa pred ním mal mať oprávnene na pozore.

Ohovárajúci človek nikdy nemôže vzbudzovať voči sebe dôveru a každý by sa pred ním mal mať oprávnene na pozore. Zdieľať

Druhým prehreškom je irónia. Irónia, aj keď sa považuje za spôsob nevinného žartu, je v skutočnosti surový prejav brutality voči inému človeku. To ako keby sme niekoho pichali do tela ihlou. Čo taký človek urobí? Buď sa nám vyhne, a ak sa to bude opakovať, s nami preruší vzťah, alebo ak sa to nedá, potom sa obrní, čo znamená, že medzi nami a ním sa nikdy žiaden vzťah nevytvorí. Je veľmi zaujímavé, že iróniu praktizujú voči sebe i ľudia, ktorí sa považujú za priateľov. Človek si ani neuvedomuje, čo si s ním stvára jeho vlastné podvedomie: totiž ja môžem mať voči svojmu priateľovi naozaj čosi, čo si v skutočnosti ani nepriznám (je to teda podvedomé), no moje ironické správanie sa voči nemu je jasným dôkazom toho, že čosi tu nie je celkom v poriadku.

Občas možno môže ísť o formu naivity: človek si môže myslieť, že takéto vtipkovanie je nevinné, ba vcelku vtipné, ktorými rozveseľuje toho druhého a partiu. No najčastejšie, podľa môjho názoru, pri irónii je v hre neschopnosť rozpoznávať hranice. Každý vzťah totiž potrebuje jasné hranice, a to v dvoch smeroch: hranice iných a hranice moje. Tie prvé znamenajú, že nejdem u iných nikdy tam, kde nemám čo hľadať. Tie druhé, že ak sa iný snaží vstúpiť na moje teritórium spôsobom, ktorý je nepatričný, alebo ide tam, kde nemá čo hľadať, ho zastavím.

Týka sa to mnohých oblastí: rečí, otázok, dotykov a pod. Irónia je takýmto nehanebným prekračovaním hraníc.

Skutočné, neironické vtipkovanie nikoho nezraňuje a ľudí robí veselými a uvoľnenými. Zdieľať

No nech je irónia praktizovaná z akýchkoľvek dôvodov, jej dôsledky sú v skutočnosti smrtonosné a možno – ak ju voči sebe uplatňujeme – ani nevieme, prečo náš vzťah je taký podivný. Irónia nemôže byť za žiadnych okolností nikdy formou nášho správania sa k iným. Irónia je v skutočnosti zbabelosťou. Lebo ak niekomu chceme čosi povedať, čo ten druhý potrebuje počuť, mali by sme to urobiť priamo, a nie do iného triafať spoza kríka svojimi strelami. Skutočné, neironické vtipkovanie nikoho nezraňuje a ľudí robí veselými a uvoľnenými.

Kto skúsil páliacu, život znechucujúcu trpkosť neúctivosti, ten rozumie veľmi jasne, prečo Kristus úplne na rovinu stavia urážajúceho na roveň vrahovi. „Počuli ste“, že „otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: »Hlupák,« pôjde pred veľradu. A kto mu povie: »Ty bohapustý blázon,« pôjde do pekelného ohňa“ (Mt 5,21-22).

Ako teda bolí zneváženie, práve tak blažene pôsobí na každého človeka úcta a zdvorilosť. A tu sme pri tej druhej, aktívnej forme úctivosti. Úcta, ktorú nám iní preukazujú slovom alebo skutkom, je pravá, ba dokonca najvzácnejšia radosť života. Aké šťastné je dieťa, ktoré vie, že si ho rodičia a vychovávatelia ctia, aký šťastný je mladík alebo deva, ktorej preukážeme úprimnú vážnosť, aký šťastný je zamestnanec, ku ktorému sa s úctou správa jeho zamestnávateľ, študent, voči ktorému je úctivý jeho učiteľ!

Úcta, ktorú nám iní preukazujú slovom alebo skutkom, je pravá, ba dokonca najvzácnejšia radosť života.  Zdieľať

Ba ešte viac! Výraz statočnej úcty od našich spolublížnych nás nielen blaží, ale je pre nás priam nevyhnutnosťou. Úcta, pochvala, uznanie našich spolublížnych je niečo, čo nás upevňuje v dobrom, povzbudzuje byť ešte lepšími a šľachetnejšími a oživuje a pestuje v nás všetky dobré podnety, slovom, úctivosť zo strany iných nás povznáša. Naproti tomu nedostatok úcty pôsobí skľučujúco, zmäteno a ubíjajúco nielen na myseľ, ale aj na celého človeka, na jeho myslenie a vôľu. Aby večný Tvorca uviedol do súladu mravnosť jednotlivca s potrebami a vôľou spoločnosti a so svojou vlastnou večnou vôľou, zaštepil do človeka zmysel pre česť ako mohutnú, celého človeka ovládajúcu silu, ktorá znamená pre duchovný a mravný život to isté, čo zmysel pre rovnováhu pre telesný život: má nás ochraňovať pred pádom!

Keďže človek potrebuje česť, malo ľudstvo vo všetkých krajinách a v každej dobe isté formy a formuly, aby dalo výraz tejto cti. Arab či Indián, Číňan či africký černoch, Ind či Austrálčan, Tibeťan či Európan majú svoj zákonník zdvorilosti azda iba v niekoľkých naivných paragrafoch, azda v tisícoch komplikovaných, do podrobností siahajúcich ustanovení. Pozdrav, pohostinnosť, družnosť v utrpení a radosti, takýmito ustanoveniami sa spravuje celý život mnohých národov.

Zákon lásky tieto ustanovenia ani nevyvrátil, ani nezrušil, ale naopak, prijal ich do svojho vlastného zákonníka: „Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti!“ Láska však vykonala na zákonoch zdvorilosti jednu zmenu: rozšírila ich. Slovíčko „vzájomne“ si tu zaslúži povšimnutie. Úctivosť máme preukazovať nielen voči vyššie postaveným, či iba tým, ktorí sú nám rovní, ale aj tým, čo stoja nižšie: z našej úctivosti neslobodno vylúčiť nikoho.

Aj keď si zaiste voči podriadenému, nevzdelanému človeku či chudobnému zvolíme iné formy zdvorilosti ako k vyššie postaveným alebo seberovným, jednako sa musíme správať zdvorilo aj voči tomu najposlednejšiemu bezdomovcovi, voči najúbohejšiemu žobrákovi predo dvermi či voči tomu najjednoduchšiemu analfabetovi.

Nedostatok úcty pôsobí skľučujúco, zmäteno a ubíjajúco nielen na myseľ, ale aj na celého človeka, na jeho myslenie a vôľu.  Zdieľať

A tak láska zákon zdvorilosti nielen rozšírila a zovšeobecnila, ale ho aj zduchovnila a prehĺbila. Slovo „úctivosť“ má hlbší, bohatší zvuk než slovo zdvorilosť. Obsahuje ešte viac kovu úcty. Práve kresťan vidí v každom človekovi viac než len človeka – vidí v ňom Božie dieťa a Kristovho brata, ba v istom zmysle samého Boha. Jeden moderný kresťan nemal celkom nepravdu, keď povedal: „Musíme konať tak, ako členovia istého východného náboženstva: Pred každým človekom pokľaknúť vo vedomí, že je v ňom Boh; pokľaknúť keď už nie telom, tak aspoň v duchu.“ O svätej Alžbete sa hovorí, že vždy zbožne bozkávala rany malomocných.

Úctivosť je viac než zdvorilosť. Je viac aj preto, lebo v nej zaznieva ešte častejšie striebro lásky než vo všednom mene zdvorilosti. Úctivosť – to pripomína úprimnú, láskyplnú úctu dieťaťa, učeníka, anjela. Láska vyznieva aj zo slov „predbiehajte sa vzájomne“, ktoré znejú mäkšie, než by znelo iba napomenutie: „preukazujte si vzájomne v úctivosti!“ A navyše, pred týmto napomenutím uvádza apoštol ešte toto: „Milujte sa navzájom bratskou láskou!“ (Rim 12,10).

Každá zdvorilosť mala by byť vlastne „zdvorilosťou srdca“, o ktorej hovorí Goethe. Goethe myslí, že nejestvuje žiadne vonkajšie znamenie zdvorilosti, ktoré by nemalo hlbší mravný základ; a s týmto názorom možno zaiste súhlasiť. Veď vieme, že mnohé formy a formuly z pravidiel zdvorilosti alebo spoločenského správania sa stali v priebehu času veľmi bezduchými a bezobsažnými.

Úctivosť je viac než zdvorilosť. Je viac aj preto, lebo v nej zaznieva ešte častejšie striebro lásky, než vo všednom mene zdvorilosti.  Zdieľať

A tak jestvuje aj zdvorilosť zvyku, ba ja zdvorilosť nenávisti, zdvorilosť pohŕdania, zdvorilosť závisti alebo ľahostajnosti; a mnohí sa ešte honosia, akí sú v tom majstri. Láska bude však tieto formy oživovať úctou, úctivosťou, ba ešte viac, blahosklonnosťou, tou všetko objímajúcou dobrotou, ktorá sa nemusí pretvarovať pred nijakým človekom a ktorá nečaká na pozdrav, ale sama predbieha.

Toto prenikanie nášho spoločenského života duchom láskyplnej úctivosti vyžaduje dobrý kus duševnej kultúry a sebavýchovy. Povedalo sa: „Zdvorilosť stojí málo a pomáha veľa!“

Aj keď prvá časť týchto slov nie je celkom pravdivá, o to výstižnejšia je druhá. Zdvorilosť, kresťanská zdvorilosť pomáha veľa. Ona je tým olejom, bez ktorého by sa veľmi rýchlo zavarili kolesá mohutného zložitého organizmu ľudskej spoločnosti; uľahčuje spolunažívanie; pripravuje nám nejednu radostnú chvíľku a získava nám u ľudí tú lásku, ktorú by sme si nemohli nadobudnúť bez nej nijakými čnosťami a činmi, darmi a zásluhami; získava nám u ľudí vplyv, aký by sme nemohli získať nijakou diplomaciou ani nijakým násilím; jedným slovom, zdvorilosť je kus najšľachetnejšieho a najšťastnejšieho životného umenia. Radostný, priateľský pozdrav, nech už patrí komukoľvek, nachádza ozvenu na zemi i v nebi.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo