Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
03. 03. 2019, 08:30

Veľká noc pri Augustínovi

Toto obdobie bolo pre kňaza a neskôr biskupa Augustína pastoračne najnáročnejšie.
Veľká noc pri Augustínovi

Svätý Augustín z Hippo.

Keď sa Augustín v roku 391 stal kňazom v prístavnom meste Hippo Regius (dnes Bône v Alžírsku), usporiadanie cirkevného roka sa už celkom podobalo tomu dnešnému. Vianoce, Zjavenie Pána, Veľká noc, Nanebovstúpenie Krista a Turíce ako kľúčové liturgické údaje určovali doďaleka aj občiansky kalendár. Veľká noc bola vrcholom nielen liturgického, ale aj občianskeho roka. Pri určovaní jej dátumu Cirkev v Afrike nasledovala nariadenie Nicejského koncilu (r. 325). Veľkú noc bola slávená vždy v prvú nedeľu po jarnom splne. Týždeň predtým, Veľký týždeň, aj týždeň potom, Veľkonočná oktáva, boli zákonom chránené dni pokoja, počas ktorých sa neobchodovalo a nevykonávali sa remeslá. Veľkú noc tvorilo „sacratissimum triduum“ – najposvätnejšie trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána (Epistula 55, 24) so sviatkom Zmŕtvychvstania, „insignis ubique sollemnitas“ (Sermo 221,1) ako jadrom. Kvetnou nedeľou začínajúci Veľký týždeň slúžil bližšej príprave na tento sviatok, týždeň potom špeciálnemu poučeniu nových členov cirkevnej obce, ktorí boli pokrstení počas veľkonočnej vigílie. Veľkonočný okruh sviatkov, „tota paschalis solemnitas“ (Sermo 210,9), sa začínal 40 dní pred Veľkou nocou a končil sa Turíčnou nedeľou 50 dní po Veľkej noci. Toto obdobie bolo pre Augustína zaiste pastoračne najviac namáhavé.  

Začiatok veľkonočného okruhu sviatkov – veľký pôst

Veľkým pôstom sa nazýval vzhľadom na svoje štyridsaťdňové trvanie „quadragesima“. Augustín odôvodňoval jeho trvanie nielen symbolicko-mystickým významom čísla štyridsať, ale aj takisto štyridsať dní trvajúcim pôstom Mojžiša, Eliáša i samotného Pána. Čas pred Veľkou nocou je ten najvhodnejší, lebo „v ktorej časti roka by bolo zachovávanie „quadragesima“ primeranejšie umiestnené, ak nie v časovej blízkosti Pánovho utrpenia, ktorému bezprostredne predchádza?“ (Epistula 55,28). Pôst spočíval v zrieknutí sa „prandium“, raňajok, resp. prvého jedla dňa (Sermo 207,2), ďalej vo vzdaní sa požívania mäsa (Contra Faustum Manicheum 40,5) a špeciálne pochutnávania si na delikatesách (Sermo 207,2). Biskup karhal laxné dodržiavanie pôstu (Sermo 210,10). Vo svojich dobre navštevovaných pôstnych kázňach, ktoré sa podľa všetkého konali počas všedných dní (Epistula 29,3), varoval pred zanedbávaním ostatných praktík pokánia a zbožnosti, ktoré mali sprevádzať pôst a vytvoriť podmienky pre to, na čom jedine záleží, „obrátenieconuersio“ – obnovu zmýšľania skrze modlitbu, dobré skutky, špeciálne skrze almužny (Sermo 210,12). „Dokonalým pôstom je to, že zriekajúc sa bezbožnosti a svetských žiadostivostí žijeme umiernene, spravodlivo a zbožne v tomto svete“ (In Iohannis euangelium tractatus 17,4).

Katechumenát počas pôstneho obdobia

Katechumenát, zriadenie ranej Cirkvi, označuje stav tých, ktorí pred prijatím sviatosti krstu mali byť poučení v kresťanskej viere a kresťanskom spôsobe života. Tí, ktorí mali byť poučení, sa nazývali „catechumeni“ (z gréckeho katecheo – vyučujem, poučujem). Ako teda ozrejmuje už tento pojem, pri príprave na krst zohrávalo poučenie nanajvýš dôležitú rolu. V Afrike bol katechumeni nazývaní trefne aj jednoducho „poslucháči – audientes“. „Mali počúvať, čo je viera“, hovorí Augustín, „a čo zodpovedá kresťanskému spôsobu života“ (De fide et operibus 9). A špeciálne proti pelagiánom, ktorí si mysleli, že podstatu kresťanstva musíme vidieť v mravnosti veriacich, a nie v sile milosti, tento cirkevný Otec zdôrazňoval: nerodíme sa ako kresťania, ale musíme sa znovu narodiť skrze lono Cirkvi (De peccatorum meritis et remissione et de baptismo parulorum 3,17). Katechumenom je teda ten, kto ešte nebol pokrstený a pomazaný, ale túži po tom, aby bol pokrstený a pomazaný.  

Prihlásenie a pripustenie do katechumenátu

Na začiatku pôstneho obdobia sa hlásili rok čo rok desiatky osôb ako uchádzači o krst, „competentes“, v biskupskej rezidencii, kde sa ich pred prijatím do zástupcu katechumenov pýtali na ich motív, prečo sa chcú stať kresťanmi. Prijatiu spravidla prechádzala úvodná katechéza, o ktorej priebehu sme veľmi dobre informovaní. Augustín totiž na želanie jedného kartágskeho diakona spísal knižku s názvom De chatechizandis rudibus – O prvom katechetickom vyučovaní. Na konci tohto vyučovania prijali uchádzači znak kríža na čelo a boli na nich vložené ruky. Krátky exorcizmus uviedol zároveň rituálne zrieknutie sa Zlého. Nakoniec dostali uchádzači „sviatosť soli – sacramentum salis“. Prijatím týchto štyroch iniciačných sviatostí – „sacramentum“ sa v Augustínovej dobe nazývalo všetko, čo malo dočinenia s kresťanskou vierou – sa kandidáti a kandidátky stali katechumenmi. Hoci ešte neboli pokrstení, teda ešte neboli „fideles – veriaci“, predsa len teraz už boli kresťanmi.   

Pokračovanie o týždeň...

Pôvodne publikované na internetovej stránke Centra pre výskum Augustína na Univerzite Júliusa Maximiliána vo Wuerzburgu. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.   

Odporúčame