Veľkonočné obdobie – Päťdesiatnica

Veľkonočné obdobie sa kvôli svojmu päťdesiatdňovému trvaniu nazývalo „quinquagesima – päťdesiatnica“. Boli to dni „uvoľnenia –relaxatio“ (1), istoty  o prichádzajúcej spáse, a preto dni radosti a „veselosti – hilaritas“ (2). Modlitby sa nekonali pokľačiačky, ale stojac: „stantes oramus“ (3).

Obdobie pôstu predstavovalo symbolicky pozemský život tu na zemi. Dni medzi Veľkonočnou nedeľou a Zoslaním Ducha Svätého mali naučiť vidieť vo viere prisľúbenú spásu. Toto našlo svoje najcharakteristickejšie vyjadrenie v speve bohoslužieb, v ktorých teraz smelo zaznieť haleluja.   

Opakovane hovorí biskup vo svojich kázňach počas veľkonočného obdobia na túto tému: „... tieto radostné dni označujú budúci život, v ktorom budeme vládnuť s Pánom. Život, ktorý symbolicky predstavuje Štyridsiatnica pred Veľkou Nocou, sa koná teraz; naproti tomu život, ktorý symbolicky predstavuje päťdesiat dní po Pánovom zmŕtvychvstaní, sa tu nekoná; dúfame v neho a milujeme ho v nádeji. A v tejto láske chválime Boha, ktorý nám toto prisľúbil. Svoju chválu vyslovujeme v haleluja. Čo znamená haleluja? Haleluja je hebrejské slovo a znamená „chváľte Pána“. „Halelu“ znamená „chváľte“ a „ja“ znamená „Pána“. S haleluja teda vyjadrujeme svoju chválu Boha. A zároveň sa navzájom povzbudzujeme ku chvále Boha. Vo svorných srdciach to zaznieva čistejšie ako na citare. Chváľme teda Boha; spievajme haleluja“ (4).  

Kristovo nanebovstúpenie

Pre Augustína nebol sviatok Kristovho nanebovstúpenia (5) na štyridsiaty deň po Veľkonočnej nedeli teologickým dátumom, ako dnes zvykneme hovoriť na základe nášho stavu biblicko-exegetických poznatkov, ale bol historickým dátumom (6). Najstaršie svedectvo o sviatku nanebovstúpenia v tento deň je síce až z druhej polovice štvrtého storočia, no hippský biskup ho považuje za dávno udomácnený sviatok v Cirkvi.

Tento sviatok má vlastnú teologickú náplň a napriek tomu ho treba vnímať vo svetle Veľkej noci, lebo oslávenie Krista, jeho „glorificatio“, sa zakladá nielen na jeho zmŕtvychvstaní, ale aj na jeho nanebovstúpení. Oba sviatky však majú svoj vlastný cieľ: „Vstal z mŕtvych, aby nás upozornil na naše vlastné zmŕtvychvstanie, vystúpil do neba, aby nám odtiaľ pomáhal. Tým máme v našom Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi najskôr toho, ktorý za nás visel na kríži, potom toho, ktorý teraz tróni v nebi. Dal výkupné za nás, keď visel na kríži, a kým tróni v nebi, zbiera to, čo vykúpil svojou krvou. Počas existencie času zozbiera všetkých a potom príde na konci vekov tak, ako je napísané, „Boh príde vo svojej sláve“ (Ž 49,3): nepríde tak, ako prišiel na začiatku, v skrytosti, ale príde, ako je povedané, ‚v sláve‘“ (7).  

Kazateľ siaha po myšlienke z nanebovstúpenia, ktorá je ústredná už v Skutkoch apoštolov 1,11, totiž po myšlienke o druhom príchode Krista v sláve. Tejto myšlienke však dáva hneď aj ekleziologický zmysel zameraný na Cirkev. Kristus v nebi zbiera svojich na zemi. Z tohto dôvodu Augustín vidí vo sviatku nanebovstúpenia ešte ďalšiu dôležitú funkciu. Pokým kresťania žijú tu na zemi, sú týmto sviatkom nabádaní, aby mali svoje srdce tam, kde už je ich Hlava, a kam prísť má byť ich jediným cieľom. „Keď teda slávnostne, bohumilo a zbožne slávime Pánovo nanebovstúpenie, potom s ním vystúpme a majme svoje srdce hore – et sursum cor habeamus,“ hovorí sa v jednej kázni na Kristovo nanebovstúpenie.

Sviatok zoslania Ducha Svätého

Ako Kristovo nanebovstúpenie, tak aj Turíce Augustín považoval za  „solemnitas“, za každoročne sa opakujúcu slávnosť (8) ukotvenú v historickej udalosti. Lebo na päťdesiaty deň zmŕtvychvstalý Pán podľa svojho prisľúbenia zoslal Ducha Svätého Cirkvi (9). Augustín mal záľubu v číslach. Aj tento sviatok uviedol do príčinnej súvislosti s číslom päťdesiat. To považoval za zložené z potencie sedmičky, ktorá je v Biblii symbolickým číslom plnosti, a jednotky ako dodatku (7x7+1) (10).

Jednotka, ktorá prichádza k sedemkrát sedem, je archetypom jednoty a symbolizuje Ducha Svätého, ktorý pôsobí a garantuje jednotu každej plnosti tak v Trojici, ako aj v Cirkvi. Od jednotky pôsobiacej jednotu všetko závisí. Už na Turíce sa prejavila vo všetkej jasnosti. Zoslanie Ducha Svätého, ktoré bolo slávené vigíliou (11), je pre Augustína práve preto sviatkom Cirkvi. Toto ako dušpastier neúnavne vysvetľoval veriacim. 

„Počuli ste o veľkom zázraku,“ tak Augustín kázal na turíčnu nedeľu, „všetci, ktorí boli zhromaždení (v miestnosti), mali spoločný jazyk. Keď prišiel Duch Svätý, naplnil ich. Začali hovoriť v rozličných jazykoch všetkých národov, ktoré nepoznali, ktoré sa ani neučili. Naučil ich to ten, ktorý prišiel. Vstúpil, naplnil ich a zostúpil na nich. Toto bolo vtedy znamením: ktokoľvek prijal Ducha Svätého, naplnený Duchom ihneď začal hovoriť v jazykoch všetkých.“  

Po opise turíčnej udalosti a jej následkov v nadväznosti na Skutky apoštolov 1 kazateľ Augustín pokračuje: „Bratia, či teraz sa Duch Svätý už nedáva? Kto si myslí také niečo, nie je hodný ho prijať. Dáva sa ešte aj dnes. Ale prečo potom už nikto nehovorí v jazyku všetkých národov? Prečo? Pretože sa už naplnilo, čo sa vtedy udialo ako znamenie. Na čo poukazovalo toto znamenie?... Keď prijala Ducha Svätého, Cirkev sa vtedy nachádzala v jedinej miestnosti. Len v niekoľkých ľuďoch pôsobil Duch Svätý, no napriek tomu bol prítomný v jazykoch celej zeme. Pozri, čo on stále ešte koná: Lebo to, že tá malá Cirkev rozprávala (vtedy) v jazykoch všetkých národov, je čo iné ako to, že táto veľká Cirkev, ktorá sa rozprestiera od východu až po západ slnka, (teraz) rozpráva v jazykoch všetkých národov? Teda až teraz sa napĺňa, čo sa vtedy oznamovalo (skrze turíčny zázrak). My sme to počuli, my to vidíme. ... Počúvaj prisľúbenie, pozeraj na jeho naplnenie. ... Ty sám si bol sebe prisľúbený – prisľúbený v niekoľkých, naplnený v mnohých“ (12).

Poznámky:

1. Sermo 210,4; Epistula 55,28.
2. Enarrationes in Psalmos 110,1.
3. Epistula 55,28.
4. Sermo 243,8.
5. Pozri Sermones 261-265.
6. Sermo 262,3.
7. Sermo 263,1
8. Takto vysvetľuje etymológiu tohto slova v Sermo 267,1: « ... solemne, quod solet in anno celebrari».
9. Sermo 268,1; 269,1; 270,1.
10. Sermo 268, 1.
11. Sermo 266.
12. Sermo 267,2-3.

Pôvodne publikované na internetovej stránke Centra pre výskum Augustína na Univerzite Júliusa Maximiliána vo Wuerzburgu. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa