Augustín chcel, aby sa pod pojmom „Veľká noc“ rozumelo trojdnie od Veľkého piatka po Veľkonočnú nedeľu. Medzi týmito tromi dňami však centrálny význam patrí dňu Kristovho zmŕtvychvstania. On je v jedinečnom zmysle „deň Pána – dies Dominicus“. Nemálo ľudí sa mylne domnieva, že pomenovanie tohto dňa slovom „Pascha“ treba odvádzať od gréckeho slova paschein = „trpieť“. Ako však Augustín podrobne vysvetľuje v liste bližšie neurčenému Januárovi, slovo „pascha“ treba odvádzať z hebrejčiny a znamená „prechod“.

Na rozdiel od sviatku Vianoc, ktorým si kresťanstvo pripomína narodenie Pána, sa Veľká noc vyznačuje tým, že kresťania sláviaci Kristovu smrť a oslávenie, čím sa im dostalo ospravodlivenia, zároveň sviatostne uskutočňujú svoj vlastný „prechod zo smrti do života“, svoju vlastnú „paschu“ (1).

Kazateľ Augustín občas robí narážky aj na podobne znejúce latinské slovo „pasca“ od „pasco“ = „pasiem“. V jednej veľkonočnej kázni vysvetľuje: „Paschu slávia tí, ktorí prechádzajú zo smrti svojich hriechov do života spravodlivých, ako hovorí apoštol: ‚My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov‘ (1Jn 3,14). Paschu slávi ten, kto verí tomu, že Kristus trpel na zemi preto, aby on s ním vládol v nebi. Paschu slávi ten, ktorý pasie Krista v chudobných. Sám Kristus totiž o chudobných povedal: ‚Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili‘ (Mt 25,40). ... A tak, bratia moji v Pánovi, ak chceme sláviť Paschu osožne na spásu, tak prechádzajme, trpme, pasme. Prechádzajme od hriechu k spravodlivosti, trpme za Krista, pasme Krista v chudobných“ (2).  

Liturgické texty bohoslužby slova

Paschálna noc sa končila slávením Eucharistie, na ktorej sa novopokrstení smeli odteraz ako „zasvätení“ a ako veriaci, „fideles“, prvý raz zúčastniť. Možno predpokladať, že vzhľadom na už pokročilú hodinu a vyčerpaných účastníkov nemal biskup pri tejto Eucharistii kázeň.

Kázne zachované z tohto dňa predpokladajú po nočnej slávnosti opätovné stretnutie k sláveniu Eucharistie počas samotnej veľkonočnej nedele (3). Jej bohoslužba slova pozostávala z čítania vybratého zo Skutkov apoštolov (4), zo Žalmu 117 s charakteristickým veľkonočným veršom 24: „Toto je deň, ktorý učinil Pán – hic est dies quem fecit Dominus“, ako aj z prológu Jánovho evanjelia, čo nás, ktorí sme zvyknutí počúvať tento úryvok na Vianoce, môže skôr prekvapiť.

Pre niekdajšieho rečníka nebolo vôbec ťažké v súvislosti s neofytmi uviesť do vzťahu žalmový verš 117, 24 a prológ Jánovho evanjelia. „Tu stoja oni, novozrodení... to oni sú tí, ktorí sa ‚narodili z Boha‘“ (5), zakričal Augustín v jednej kázni na sláviacich. V inej kázni formuluje o nič menej jasne: „Narodili sa z Boha. Vidíte ‚deti – infantes‘, pozrite sa na nich a tešte sa z nich. Áno, oni nielen sú, oni sú ‚z Boha‘.“ A s dokonalou rétorikou k tomu ešte dodá: „Maternicou (Cirkvi) bola krstná voda – uulua matri, aqua baptismatis“ (6). A obrátený k novopokrsteným povedal: „O vás sa hovorilo, keď sme spievali: ‚Toto je deň, ktorý učinil Pán‘“ (7). 

Eucharistia ako ústredná téma veľkonočnej kázne

Veľkonočná kázeň mala byť po namáhavých sláveniach predchádzajúcej vigílie krátka. Nesmela však odpadnúť, pretože biskup ju dlhoval predovšetkým neofytom (8). S úžasom budú sledovať priebeh eucharistickej slávnosti, na ktorej sa smeli prvý raz zúčastniť vo veľkonočné ráno.

Prvý raz počuli eucharistický kánon so slovami ustanovenia nad chlebom a vínom. Po prvý raz povedali Amen na konci kánona. Po prvý raz prijali eucharistický chlieb a pili z kalicha eucharistické víno. Na omši počas dňa, po prepustení katechumenov, ktorí ešte nechceli byť pokrstení počas Paschálnej noci, a po príprave darov, ktoré teraz viditeľne ležali na oltári, mal Augustín svoje slávne kázne o Eucharistii (9).

Tenor všetkých týchto kázní je vecný. Vysvetľujú obrady a teologické vysvetlenia krúžia takmer vždy okolo vety z 1Kor 10,17: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe.“ Pritom kazateľ nemá v pohľade primárne cirkev v Hippo.

Eucharistia je sviatosťou celej svet obopínajúcej Cirkvi: „Hoci sú dnes položené mnohé chleby na Kristových oltároch po celej zemi, je to jediný chlieb – quoquot panes fuerint in altaribus Christi hodie per totum orbem terrarum, unus panis est“, hovorí sa v jednej z týchto kázní (10).

Následne Augustín rozvíja svoju obľúbenú myšlienku zjednotenia všetkých údov v Kristovom tele. „Tento chlieb je Kristovo telo. O ňom hovorí apoštol pri pohľade na Cirkev: ‚Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy.‘ Čo prijímate, ste vy sami vďaka milosti, skrze ktorú ste zachránení; dávate svoj podpis, keď odpovedáte s Amen. Čo teda vidíte, to je sviatosť jednoty.“ S jednoduchými slovami, ale veľmi názorne potom pokračuje: „Čo apoštol už v krátkosti naznačil, na to sa pozrite presnejšie a viďte, ako sa to deje. Ako vzniká chlieb? Mláti sa, melie sa, primiešava sa doň voda skôr, ako dôjde k pečeniu.“

Kazateľ Augustín potom prenáša to, čo povedal o vznikaní chleba, na neofytov, ktorým sa prihodilo niečo podobné. Pomláteniu a pomletiu zodpovedá pôst katechumenov, ako aj ich úsilie o kresťanské formovanie života, úsilie o bdelosť s pomocou prijatých exorcizmov; vode, ktorá bola pridaná k zrnám, ktoré sa stali múkou, zodpovedá krst a pečeniu zodpovedá odolávanie bolestným pokušeniam tohto sveta.

Čo bolo povedané o eucharistickom chlebe, to platí aj o eucharistickom víne. Mnohé bobule sa stanú vínom až po vylisovaní. Vo veľkonočných kázňach Augustínovi ide neustále o jednotu, ktorá vznikla z mnohosti. Uchovávanie jednoty, ktorej sviatostným znakom je Eucharistia, má byť srdcovou záležitosťou pre neofytov a, samozrejme, aj pre veriacich. 

Veľkonočná oktáva – bohoslužba slova

V týždni po veľkonočnej nedeli navštevovali novopokrstení denne bohoslužbu. Mnohé naznačuje, že príhovory počas bohoslužieb boli venované špeciálne im a konali sa aj popoludní. Bol to pre nich čas zácviku do slávenia Eucharistie, čas hlbšieho spoznávania obradov a modlitieb sprevádzajúcich obrady. Vo svojich bielych rúchach odteraz stáli v rámci chórových zábradlí (11), na mieste, kam pred krstom nesmeli vstúpiť.   

Kázne, ktoré Augustín mal v tomto týždni, boli niekedy krátke, inokedy dlhé. „Nezdržiavajme sa, pretože máme toho ešte veľa vybaviť,“ poznamenáva v jednom krátkom príhovore (12). Spravidla boli príhovory dlhšie (13). Čítania bohoslužby slova pozostávali z tých textov Skutkov apoštolov a evanjelií, ktoré rozprávali o Kristovom zmŕtvychvstaní a o zjaveniach Zmŕtvychvstalého.

Bádatelia nie sú jednotní, čo sa týka poriadku úryvkov z evanjelií počas veľkonočnej oktávy. Zdá sa, že Augustín ho počas svojho episkopátu viackrát zmenil. Okolo roku 412 tento výber pozostával z nasledujúcich pasáží: Marek 16 na pondelok, Lukáš 24,1-32 (emauzskí učeníci) na utorok, Lukáš 24,33-53 (zjavenie Ježiša pred apoštolmi zhromaždenými v Jeruzaleme) na stredu, Ján 20,1-18 (prázdny hrob a zjavenie Ježiša pred Máriou Magdalénou) na štvrtok, Ján 21,1-4 (Zmŕtvychvstalý a učeníci pri Tiberiadskom mori) na piatok, Ján 21,15-25 (Zmŕtvychvstalý a Šimon Peter) na sobotu a Ján 20,24-31 (Zmŕtvychvstalý a Tomáš) na Bielu nedeľu.

Pretože počas Paschálnej noci sa vždy čítala správa o Kristovom zmŕtvychvstaní podľa Matúša, zdá sa, že liturgovi Augustínovi veľmi záležalo na tom, aby veriaci mali možnosť počuť veľkonočné posolstvo od všetkých štyroch evanjelistov. Séria zlomkov (14) nám umožňuje spoznať, že biskup počas týchto šiestich dní veľkonočnej oktávy prinajmenšom raz kázal o jednotlivých dňoch stvorenia, pričom uplatňoval alegorický výklad Svätého písma.

Poznámky:

1. Epistula 55,1.
2. Sermo Denis 7,1.
3. Sermo Geulferbitanus 7,1; Sermo 227
4. Sermo 227.
5. Sermo 121,3.4.
6. Sermo 119,4.
7. Sermo 225,4.
8. Sermo 228,1.
9. Ide o Sermones 227, 228, 229, 272.
10. Sermo Morin 7,1.
11. Sermo Mai 94,7.
12. Sermo 260.
13. Napr. Sermones 231; 232; 233;  239; 241; 242; 243; 252; 254.
14. Lambot 1-7.

Pôvodne publikované na internetovej stránke Centra pre výskum Augustína na Univerzite Júliusa Maximiliána vo Wuerzburgu. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.