Manifest viery

„Nech sa vaše srdce nenechá zmiasť!“ (Jn 14,1)

Vzhľadom na šíriaci sa zmätok v náuke viery ma mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci a laici Katolíckej cirkvi poprosili o verejné svedectvo o pravde zjavenia. Je to pravlastnou úlohou pastierov viesť im zverených na cestu spásy. To sa môže podariť len vtedy, keď je táto cesta známa a sami ňou napredujú. Pritom platí slovo apoštola: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal“ (1 Kor 15,3). Dnes už nie je mnohým kresťanom známa dokonca ani základná náuka viery, takže rastie nebezpečenstvo, že zídu z cesty k večnému životu. Zostáva však pravlastnou úlohou Cirkvi viesť ľudí k Ježišovi Kristovi, svetlu národov (porov. Lumen Gentium 1). V tejto situácii sa natíska otázka, podľa čoho sa treba orientovať. Podľa Jána Pavla II. predstavuje Katechizmus Katolíckej cirkvi „bezpečnú normu pre náuku viery“ (Fidei Depositum IV). Bol spísaný s cieľom posilňovať vo viere bratov a sestry, ktorých viera je masívne spochybňovaná „diktatúrou relativizmu“. [1]

1. Jeden a trojjediný Boh, zjavený v Ježišovi Kristovi

Súhrn viery všetkých kresťanov sa nachádza vo vyznávaní Najsvätejšej Trojice. Krstom v mene Otca i Syna i Svätého Ducha sme sa stali Ježišovými učeníkmi, Božími deťmi a priateľmi. Odlišnosť troch osôb v Božej jednote označuje vzhľadom na ostatné náboženstvá základný rozdiel vo viere v Boha a v obraze človeka (254). Pri vyznávaní Ježiša Krista sa rozlišujú duchovia. On je pravý Boh a pravý človek, počatý zo Svätého Ducha a narodený z Panny Márie. Slovo, ktoré sa stalo telom, Boží Syn, je jediný Vykupiteľ sveta (679) a jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi (846). Preto Prvý Jánov list označuje za antikrista toho, kto popiera jeho božstvo (1Jn 2,22), pretože Ježiš Kristus, Boží Syn od večnosti je jednej podstaty s Bohom, Jeho Otcom (663). S jasnou rozhodnosťou sa treba postaviť do cesty návratu do starých heréz, ktoré videli v Ježišovi Kristovi len dobrého človeka, brata a priateľa, proroka a moralistu. On je v prvom rade Slovo, ktoré bolo u Boha a je Boh, je Otcov Syn, ktorý prijal našu ľudskú prirodzenosť, aby nás vykúpil, a ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. Len jemu v jednote s Otcom a Svätým Duchom sa klaniame ako jedinému a pravému Bohu (691).

2. Cirkev

Ježiš Kristus založil Cirkev ako viditeľné znamenie a nástroj spásy. Cirkev je uskutočnená v Katolíckej cirkvi. Ježiš Kristus dal svojej Cirkvi, „ktorá vyšla z boku ukrižovaného Krista“ (766), sviatostné zriadenie, ktoré zostane až do úplného zavŕšenia (765). Kristus ako hlava a veriaci ako údy tela sú jednou mystickou osobou (795), preto je Cirkev svätá, lebo jediný Prostredník ustanovil jej viditeľnú štruktúru a neprestajne udržiava Cirkev (771). Skrze ňu sa Kristovo vykupiteľské dielo sprítomňuje v čase a priestore v slávení svätých sviatostí, predovšetkým v eucharistickej obete, svätej omši (1330). Cirkev s Kristovou autoritou sprostredkúva Božie zjavenie, ktoré sa vzťahuje na všetky prvky náuky „vrátane morálnej náuky, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť“ (2035).

3. Sviatostný poriadok

Cirkev je v Ježišovi Kristovi všeobecnou sviatosťou spásy (776). Cirkev neodráža seba, ale Kristovo svetlo, ktoré vyžaruje z jej tváre. To sa deje len vtedy, keď sa nie väčšina ani duch doby, ale pravda zjavená v Ježišovi Kristovi stane vzťažným bodom, lebo Kristus zveril plnosť milostí a pravdy Katolíckej cirkvi (819): On sám je prítomný vo sviatostiach Cirkvi.

Cirkev nie je ľuďmi založený spolok, o ktorého štruktúre môžu jeho členovia ľubovoľne hlasovať. Cirkev má božský pôvod. „Sám Kristus je pôvodcom úradu v Cirkvi. On ho ustanovil, dal mu plnú moc a poslanie, zameranie a cieľ“ (874). Dodnes platí apoštolovo napomenutie: „Ale keby sme my alebo aj anjel z neba zvestovali iné evanjelium namiesto toho, ktoré sme vám zvestovali – nech je prekliaty!“ (Gal 1,8). Sprostredkúvanie viery je nerozlučne späté s ľudskou vierohodnosťou poslov viery, ktorí v niektorých prípadoch im zverených nechali v štichu, zneistili a ich vieru ťažko poškodili. Slovo Písma sa týka tých, ktorí nepočúvajú pravdu a riadia sa svojimi vlastnými želaniami, ktoré lichotia ušiam, pretože neunesú zdravú náuku (porov. 2 Tim 4,3-4).

„Dnes už nie je mnohým kresťanom známa dokonca ani základná náuka viery, takže rastie nebezpečenstvo, že zídu z cesty k večnému životu.“Zdieľať

Poslaním Učiteľského úradu Cirkvi je „chrániť ľud pred odchýlkami a ochabnutím vo viere“, aby vyznával „bez omylu pravú vieru“ (890). To platí zvlášť v súvislosti so siedmimi sviatosťami. Najsvätejšia Eucharistia je „prameň a vrchol celého kresťanského života“ (1324). Eucharistická obeta, v ktorej nás Kristus vťahuje do svojej obety na kríži, je zameraná na najvnútornejšie zjednotenie s Kristom (1382). Preto Sväté písmo napomína v súvislosti so svätým prijímaním: „Preto ktokoľvek by nehodne jedol chlieb alebo pil kalich Pána, previní sa proti telu a krvi Pána“ (1 Kor 11,27). „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia“ (1385). Z vnútornej logiky sviatosti vyplýva, že rozvedené osoby, ktoré civilne uzavreli druhé manželstvo, zatiaľ čo ich sviatostné manželstvo pred Bohom trvá, [ako] nie plne s katolíckou vierou a Cirkvou spojení kresťania, [podobne] ako všetci, ktorí nie sú príslušne disponovaní, neprijímajú Najsvätejšiu Eucharistiu osožne (1457), pretože im neslúži k spáse. Na to poukazovať zodpovedá duchovným skutkom milosrdenstva.

Vyznanie hriechov vo svätej spovedi najmenej raz do roka patrí k cirkevným prikázaniam (2042). Keď veriaci už nevyznávajú svoje hriechy a nezažívajú odpustenie svojich hriechov, potom vykúpenie zostáva neúčinné – koniec koncov Ježiš Kristus sa stal človekom, aby nás vykúpil z našich hriechov. Aj pre ťažké a ľahké hriechy, ktoré páchame po krste, platí právomoc odpúšťať, ktorou vzkriesený Pán poveril apoštolov a ich nástupcov v biskupskom a kňazskom úrade. Aktuálne praktizovanie spovede jasne ukazuje, že svedomie veriacich nie je dostatočne sformované. Božie milosrdenstvo je nám darované, aby sme plnili jeho prikázania, aby sme sa skrze to stali jedno s jeho svätou vôľou, a nie aby sme sa vyhýbali požiadavke obrátenia (1458).

„Kňaz pokračuje na zemi vo vykupiteľskom diele“ (1589). Kňazská vysviacka mu „udeľuje posvätnú moc“ (1592), ktorá je nenahraditeľná, lebo skrze ňu sa Ježiš Kristus sviatostným spôsobom sprítomňuje vo svojom spásnom konaní. Preto sa kňazi dobrovoľne rozhodujú pre celibát ako „znak tohto nového života“ (1579). Ide o sebaodovzdanie v službe Krista a jeho prichádzajúceho kráľovstva. V súvislosti s prijímaním tejto vysviacky v troch stupňoch tohto úradu si je Cirkev vedomá, že „je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná“ (1577). Keď sa tu podsúva diskriminácia ženy, poukazuje to len na nepochopenie tejto sviatosti, pri ktorej nejde o pozemskú moc, ale o reprezentovanie Krista, Ženícha Cirkvi.

4. Morálny zákon

Viera a život patria nerozlučne k sebe, lebo viera bez skutkov, ktoré sa konajú v Pánovi, je mŕtva (1815). Morálny zákon je dielom Božej múdrosti a vedie človeka k prisľúbenej blaženosti (1950). V dôsledku toho je znalosť Božieho a prirodzeného morálneho zákona potrebná, „aby [človek] konal dobro a dosiahol svoj cieľ“ (1955). Dodržiavanie morálneho zákona je pre všetkých ľudí dobrej vôle potrebné na spásu. Lebo kto zomrie v smrteľnom hriechu, bez toho, aby ho oľutoval, bude navždy odlúčený od Boha (1033). Toto vedie k praktickým dôsledkom v živote kresťanov, z ktorých mnohé sú dnes zatemnené (porov. 2270-2283; 2350-2381). Morálny zákon nie je bremenom, ale súčasťou oslobodzujúcej pravdy (porov. Jn 8,32), skrze ktorú kresťan ide cestou spásy a ktorú neslobodno relativizovať.

5. Večný život

Mnohí sa dnes pýtajú, načo vlastne je tu ešte Cirkev, keď aj biskupi majú zaľúbenie radšej v role politikov namiesto toho, aby ako učitelia viery ohlasovali evanjelium. Pohľad neslobodno zrieďovať vedľajšími vecami, ale musíme tematizovať to, čo je vlastné Cirkvi. Každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá bude v smrti oddelená od tela, pričom človek dúfa vo vzkriesenie mŕtvych (366). Smrť urobí definitívnym rozhodnutie človeka za Boha alebo proti Bohu. Každý sa musí bezprostredne po smrti postaviť pred osobitný súd (1021). Buď je ešte potrebné očisťovanie, alebo sa človek dostane bezprostredne do nebeskej blaženosti a smie hľadieť na Boha z tváre do tváre. Existuje aj strašná možnosť, že človek až do konca zotrvá v odpore voči Bohu a tým, že definitívne odmietne jeho lásku, „sa hneď naveky zatratí“ (1022). „Boh nás stvoril bez nás, no nechcel nás zachrániť bez nás“ (1847). Večnosť pekelného trestu je hrozná realita, ktorú – podľa svedectva Svätého písma – si privodia všetci, „čo zomierajú v stave smrteľného hriechu“ (1035). Kresťan prechádza úzkou bránou, „lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“ (Mt 7,13).

„Mnohí sa dnes pýtajú, načo vlastne je tu ešte Cirkev, keď aj biskupi majú zaľúbenie radšej v role politikov namiesto toho, aby ako učitelia viery ohlasovali evanjelium.“Zdieľať

Zamlčiavať tieto a iné pravdy viery a takto učiť ľudí je najhorším podvodom, pred ktorým Katechizmus dôrazne varuje. Tento podvod predstavuje poslednú skúšku Cirkvi a vedie človeka k náboženskému podvodu, za „cenu odpadnutia od pravdy“ (675); je to podvod antikrista! „Všemožnou neprávosťou bude zvádzať tých, čo hynú, pretože neprijali lásku k pravde, aby boli spasení“ (2Sol 2,10).

Výzva

Ako robotníci v Pánovej vinici máme my všetci zodpovednosť pripomínať tieto základné pravdy tým, že sa budeme pridržiavať toho, čo sme sami prijali. Chceme dodávať odvahu s rozhodnosťou kráčať cestou Ježiša Krista, aby sme nasledovaním jeho prikázaní dosiahli večný život (2075). Prosme Pána, aby nám dal spoznať, aký veľký je dar katolíckej viery, cez ktorú sa otvára brána k večnému životu. „Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi“ (Mk 8,38). Preto sa zasadzujme za posilnenie viery tým, že vyznávame pravdu, ktorou je sám Ježiš Kristus.

Práve my biskupi a kňazi sme oslovení, keď Pavol, apoštol Ježiša Krista, dáva svojmu spolubojovníkovi a nástupcovi Timotejovi toto napomenutie na cestu: „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4,1-5).

Nech Mária, Božia Matka, nám vyprosí milosť, aby sme bez kolísania vyznávali pravdu Ježiša Krista.

Vo viere a modlitbe spojený

Gerhard kardinál Müller

[1] Čísla v texte sa vzťahujú na paragrafy Katechizmu Katolíckej cirkvi

Preložený text je prevzatý zo stránky Vatican News. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.