Kristus je prítomný v liturgii

Naše liturgie v užšom zmysle, totiž naše kultové akty, naše liturgické slávenia, sú privilegovaným miestom stretnutia s Bohom, bohozjavením či zjavením spásnej prítomnosti Boha medzi nami v dnešnom svete.

Nový zákon opisuje zhromaždenia rodiacej sa Cirkvi, aby počúvali Slovo a lámali Chlieb, ako privilegované chvíle prítomnosti zmŕtvychvstalého Pána. Je však jasné, že nie sú jediným miestom tohto stretnutia, pretože Boh nie je závislý od našich liturgií, aby sa s nami stretol a volal nás k sebe.

Pretože základom a prameňom tohto stretnutia plného milosti je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie, celá kresťanská liturgia predstavuje túto jedinú zakladajúcu metaforu paschálneho tajomstva ako zjavenie – tým, ktorí chcú do neho vstúpiť vo viere – posledných skutočností, konečného a definitívneho významu celého stvorenia, celých dejín, celého života. Pre kresťanov je Ježiš obrazom Boha a všetky ostatné skúsenosti a obrazy, ktorým dali život, sú vymodelované, určované a reinterpretované vo svetle tejto základnej udalosti, práve tak, ako bola celá skúsenosť Izraela považovaná za zhrnutú v udalosti zmluvy Exodu. V krátkosti, kresťanská liturgia je predstavením Ježišovho paschálneho tajomstva ako zjavenia Boha a jeho plánu pre nás. Kol 1,15 nazýva Ježiša „obrazom neviditeľného Boha“ a pre gréckych cirkevných otcov je liturgia obrazom obrazu.  

Liturgia je teraz

Skutočnosť, aktuálnosť toho všetkého pochádza z faktu, že neoslavujeme niečo minulé, ale neustále prítomnú skutočnosť, stále volanie a odpoveď, nový život, ktorý my nazývame spása, nový život, ktorý bol povolaný do existencie spásnymi udalosťami, ktoré sú „minulosťou“, len čo sa týka ich historickosti. Spásne udalosti Ježišovho pozemského života sú viac ako len jednoduchou epifániou, znakom, viac ako len jednoduchou manifestáciou spásy. Sú účinnými prostriedkami tejto spásy, jej nástrojovou príčinou. Ide o minulé udalosti len v historickom spôsobe ich manifestácie, totiž ako boli vnímané nami v ľudských dejinách. Naša tradícia Jánovým prológom učí, že Ježiš Kristus nie je iba človekom, ale aj večným Božím Slovom. Ak taký je pre celú večnosť tým, čo urobil. Nielen jeho večná sebaobeta je spásna; on je svojou večnou sebaobetou a skrze jeho prítomnosť medzi nami je táto obeta pre nás večne prítomná.

Takto naša liturgia neoslavuje nejakú minulú udalosť, ale prítomnú osobu, ktorá obsahuje navždy všetko to, čo je a bola, a všetko to, čo urobila pre nás. To je dôvod, pre ktorý latinská Cirkev môže spievať starobylý hymnus „Iam pascha nostrum Christus est, paschalis idem victima – pretože našou paschou je Kristus, a on je jej obetou“.

Inými slovami, náš Pán a náš Boh Ježiš Kristus je konštitutívnym komponentom liturgie. Ide o základnú skutočnosť: Ježiš nie je niečo cudzie našej liturgii; je jej základným princípom. Pavol nám hovorí, že Ježiš je hlavou tela. Aby sme pokračovali v metafore, vskutku ako v každom živom tele sú signály, ktoré prichádzajú z hlavy a ich prijímanie a vykonávanie zo strany údov robia slávenie slávením. Ak niečo chýba – Ježišova obeta alebo naše prijímanie – nie je tu slávenie.

Ale aj my sme základnou skutočnosťou liturgie. Ak podľa Nového zákona novou liturgiou, odteraz jediným Otca hodným kultom, je kenóza sebaobety jeho Syna, čo máme robiť my? Naša liturgia je tým istým obetným životom, ktorý je večne zosobnený vo vzkriesenom Kristovi a komunikovaný, vyjadrený a žitý v nás vďaka Duchu v liturgii Cirkvi.

Prameň liturgie

Kresťanská liturgia je teda založená na skutočnosti vzkrieseného Krista, ktorý je nazvaný „liturgie de la source“ v šťastnej formulácii melchitského katolíckeho teológa Jeana Corbona. Pretože vzkriesený Ježiš je osláveným ľudstvom, je prítomný skrze svojho Ducha na každom mieste a v každom čase nielen ako Spasiteľ nejakej doby, ale aj ako Ten, ktorý naďalej zachraňuje; nielen ako Pán, ale aj ako kňaz, obeta a obeť. Nič v jeho bytí alebo v jeho pôsobení nikdy nepominulo okrem historického spôsobu jeho manifestácie. Ako sa  modlí kňaz v byzantskej liturgii, pričom sa obracia na neho a hovorí s ním: „prijmi, že ja hriešny a neužitočný sluha prinášam ti tieto dary. Veď to ty, Kriste Bože náš, ich prinášaš a si prinášaný, ty ich prijímaš a si rozdávaný.“ Thomas J. Talley to kedysi vyjadril takto:

„Vďaka vzkrieseniu je Kristus teraz trans-historický a dosiahnuteľný v každej chvíli. Nemôžeme nikdy hovoriť o vzkriesenom Kristovi v minulosti. Udalosť jeho utrpenia je historická, ale vzkriesený Kristus neexistuje naspäť tam, ale tu, a pretože žijeme na tejto pohyblivej deliacej čiare medzi spomienkou a nádejou, medzi spomienkou jeho utrpenia a nádejou jeho príchodu, sme vždy v prítomnosti Krista, ktorý je stále prítomný každému. V tom spočíva reálny základ našej anamnézy.“ 

A tak, ak Biblia je Božím slovom v ľudských slovách, potom liturgiou je Božie pôsobenie v pôsobení mužov a žien, ktorí žijú v ňom. Jeho cieľom, aby sme sa vrátili k pavlovskej teológii liturgie, ktorou sme začali, je premeniť nás na túto skutočnosť. Cieľom krstu je urobiť nás vodou, ktorá očisťuje, a olejom, ktorý lieči a posilňuje; cieľom eucharistie nie je premeniť chlieb a víno, ale premeniť teba a mňa. My sa máme stať skrze krst a eucharistiu Kristom jeden pre druhého a znamením pre svet, ktorý ešte nepočul jeho meno.

Našou skutočnou liturgiou je vlastne Kristov život v nás, ktorý žijeme a oslavujeme. Tento život je tým, čo nazývame Svätý Duch. To je tá spása, to je náš finálny cieľ. Jediný rozdiel medzi týmto a tým, čo dúfame užívať na konci, spočíva v tom, že už nebude potrebné zrkadlo, o ktorom hovorí 1Kor 13,12, závoj bude odstránený.

Ako tvrdí Konštitúcia o posvätnej liturgii Druhého vatikánskeho koncilu,

„Na uskutočnenie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka... no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Ježiš. Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný...“ (§ 7).

Počas stáročí kresťanská liturgia slávila túto zakladajúcu metaforu v Slove a Sviatosti, hlavne a predovšetkým v krste, v eucharistii, v nedeľu a na Paschu, ale aj v ranných chválach a vešperách, v pohreboch, v sobášoch, vo sviatkoch a všade, kde kresťania sú zhromaždení v Ježišovom mene.

Robert F. Taft: Liturgia. Modello di preghiera, icona di vita, Lipa 2009. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.