Paschálna noc

Druhý vatikánsky koncil skrze novú úpravu liturgie opäť vyhradil Veľkej noci pozíciu, ktorú mala v ranej Cirkvi. Veľká noc bola ústredným sviatkom kresťanstva a všetky ostatné sviatky cirkevného roka vlastne odzrkadľovali tento sviatok. Ani v meste Hippo Regius to v Augustínovej dobe nebolo inak. Oslava sa začínala Paschálnou nocou a trvala päťdesiat dní až do Turíc. V priebehu týchto päťdesiatich dní prináležalo liturgicky významné postavenie Veľkonočnej oktáve, teda obdobiu medzi Paschálnou nocou a Bielou nedeľou, a to hlavne v súvislosti s novopokrstenými.   

Paschálna noc

Sviatok sa začínal nocou nasledujúcou po Bielej sobote. Len čo nastal súmrak, začala sa vigília. Teraz už nebolo žiadne miesto pre smútok. V bazilike v Hippo vzplanuli svetlá, začalo sa „najväčšie ‚lucernarium‘ celého roka“ (1). Len ťažko si vieme predstaviť radosť, ktorú veľkonočné svetlo zapálilo v srdciach veriacich. Veľké množstvo olejových lámp signalizovalo konečné víťazstvo s Kristom na svet prišlého svetla nad mocnosťami tmy. Keďže smrť je porazená a stratila svoje hrôzy, oslavujúcich ovláda nálada dôvery a triumfu. Pravdaže biskup kladie najväčší dôraz na reflektovanú oslavu Paschálnej noci. Oslavujúci sa zaiste majú vložiť do oslavy aj citovo, no majú vedieť, čo oslavujú, majú pochopiť duchovný význam veľkonočného tajomstva. Na to slúžia veľkonočné kázne s ľahko zapamätateľnými formuláciami. Ako informuje biskup Pozídius, ktorý je Augustínovým súčasníkom a životopiscom, po smrti hippského biskupa sa nachádzalo v jeho knižnici 23 kázní, ktoré predniesol počas Paschálnej noci. Vyše desať z nich sa zachovalo dodnes. Umožňujú nám nahliadnuť do priebehu tejto každoročne sa opakujúcej slávnosti.

Bohoslužba slova

Veľkonočná vigília – prísne vzaté len ona si zasluhuje pomenovanie vigília (2) – sa otvárala pravdepodobne čítaniami, ktoré boli prerušované žalmami, hymnami a modlitbami. Uprednostňovanými textami boli – ako ešte aj dnes – výňatky z kníh Genezis, Exodus a Prorokov, ktoré už od ranej Cirkvi boli čítané a vykladané v súvislosti s centrálnym posolstvom Nového zákona, ktorým je Kristovo spásne dielo. O tom kázať nebolo nijako namáhavé pre biskupa znalého Biblie. Nepobádali samotné čítané texty k svojmu typologickému alebo alegorickému výkladu vo svetle Nového zákona? Komu je tu osobitne zaťažko odhaliť duchovno-historický vzťah medzi „svetlom“, ktoré podľa knihy Genezis 1,3 Boh „stvoril na počiatku“ (3), a „pravým svetlom“, ktoré sa v prológu Jánovho evanjelia 1,3-5 nazýva „Slovo“ a „svet povstal skrze neho“? Ale Augustín nezostal len pri tom. Nestali sa svetlom samotní kresťania, a síce prostredníctvom krstu počas Paschálnej noci? Nepripomínal apoštol adresátom svojho listu, kresťanom v Efeze, ich „bytie vo svetle“, keď im tam píše: „kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlo v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ (Ef 5,8)? (4). Podobne interpretoval kázajúci biskup správu o Pasche, ktorá bola čítaná počas Paschálnej noci z knihy Exodus, ako aj texty z Prorokov, ktoré jednoznačne odkazujú na zmŕtvychvstanie.

Slávnosť krstu

Po bohoslužbe s čítaniami nasledovala slávnosť krstu. Šlo sa do baptistéria. Táto slávnosť sa začínala vyznaním Symbolu viery, ktorého text sa katechumeni mali naučiť naspamäť už týždeň predtým (5). Nasledovala posviacka vody, ktorá pozostávala zo znamenia kríža nad vodou a z modlitby za jej očistnú silu (6). Krst udeľoval spravidla biskup, ktorému asistovali diakoni. Krstný akt, ktorý bol bezpochyby vizuálnym vrcholom Paschálnej noci, opisuje Fritz van der Merr vo svojej prečítania hodnej knihe: Augustín ako dušpastier, a to takto: „Potom si krstenci odložili všetky šaty, pravdepodobne vo výklenkoch kruhovej chodby alebo vo vedľajších miestnostiach. Rozpustili si vlasy a odložili svoje opasky, žiadna ihlica do vlasov nezostane na ich hlave, nič nezostane visieť na ich ušiach, žiadny prsteň na prste, žiadny amulet okolo krku. Vstúpia do mystického materského lona tak, ako opustili pozemské materské lono. Každý z nich je od detstva skrze život v kúpeľoch zvyknutý na túto prirodzenosť – aj doma spia nahí pod prikrývkou. Muži stoja na jednej strane, na druhej strane sú ženy, ktoré sú obsluhované diakonisami a staršími ženami. Jeden po druhom zostupujú za svetla lámp po schodoch dole do prúdiacej vody, pomáhajú im pritom subdiakoni a krstní rodičia. Najskôr prichádzajú deti, potom muži a nakoniec ženy. Krstenec musí, ako hovorí biskup ‚zostúpiť dole, lebo účasť na Pánovom utrpení požaduje pokoru“ (7). Bazén nie je hlboký. Až po hruď siaha voda chlapcovi, ktorý stojí vzpriamene na mozaikovej podlahe „pisciny“, no dospelému sotva po brucho. Potom zaznievajú prastaré otázky: ‚Veríš v Otca? Veríš v Syna. Veríš v Ducha Svätého? Veríš v svätú Cirkev, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela?‘ – a vrúcna odpoveď: ‚Verím.‘ Trikrát je krstenec ponáraný vo vode... Nevieme, ako prebiehalo toto trojité ‚krstenie, ponáranie, vynáranie‘..., či krstenca chytil za plecia posluhujúci diakon a s ‚ohnutou šijou‘ ho držal pod prúdom vody vytekajúcej z vodovodu alebo bol čupiac ponáraný s plecami alebo hlavou do plného bazéna, pričom až po kolená alebo po pás stál v posvätenej vode“ (8).  

Pomazanie, vkladanie rúk a spečatenie

Grécke slovo Christos znamená „Pomazaný“, lebo „chrisma“ znamená pomazanie: „chrisma quippe unctio est“ (9), preto aj meno Kristus treba odvádzať od krizmy (10). Analogické platí o kresťanoch: „všetci sa nazývajú kvôli mystickej krizme kresťanmi“ (11). Preto pomazanie krizmou patrilo k iniciácii, k vstupu do kresťanského životného stavu. Bolo doplnené vkladaním rúk, modlitbami a obradom nazývaným „spečatenie – consignatio“. Nemáme žiadny opis, ako sa robilo toto spečatenie, no zohráva dôležitú rolu v Augustínovej teológii o „znaku vlastníctva“ – „character (indelebilis)“, ktorý je vtláčaný sviatosťou krstu. V profánnej oblasti praktizovaný zvyk, ktorý spočíval v označovaní zvierat alebo aj otrokov a vojakov kvôli stanoveniu vlastníckych pomerov, bol rituálne prevzatý už v ranej Cirkvi. Kresťan už nie je pánom seba, patrí svojmu lénnemu pánovi Kristovi, ktorému sa v krste odovzdal do vlastníctva. Ako vojak nosí vytetované znamenie svojho vojvodcu aj po tom, čo dezertuje, tak aj kresťan si nezmazateľne v duši uchováva charakteristický znak svojho Pána. 

Biely odev neofytov a ich prvá účasť na slávení eucharistie

Pokrstení na nazývali „neopfyti – novozrodení“ a vzhľadom na Matku Cirkev, ktorá ich počas Paschálnej noci prostredníctvom krstu porodila do nového života nesmrteľnosti, „infantes – deti“ (12); sú „jej výhonkami – nouella germina matri ecclesiae“ (13). Keďže krst podľa viery Cirkvi vyhladil všetky hriechy a všetku vinu (14), dostali biely odev, ktorý bol odjakživa znamením kultovej čistoty. Tento symbolický odev mali neofyti nosiť počas celej Veľkonočnej oktávy. Nechajme ešte raz prehovoriť Fritza van der Meera, ktorý veľmi názorne opisuje návrat znovuzrodených z baptistéria do baziliky na eucharistickú slávnosť: „Takto – bez nejakého zvieracieho vlákna na tele, bez prsteňa alebo náramku, bez ihlice vo vlasoch alebo reťaze okolo krku, v novom odeve a s rozpustenými vlasmi, znovuzrodení, pomazaní, obdarovaní Duchom a spečatení – idú novoosvietení do vyzdobenej baziliky, aby sa uprostred cirkevnej obce prvý raz zúčastnili na sviatosti veriacich. Ešte nevedia, čo to vlastne je. Po prvý raz zostanú stáť, keď budú katechumeni poslaní preč a dvere chrámu sa zavrú. Teraz stoja úplne vpredu, tesne pri oltári. Už často počuli narážky na to, tušia, že tu bije srdce kresťanských tajomstiev. Ale aké to bude, keď ich uvidia na vlastné oči?“ (15).

Poznámky:

1. F. van der Meer, Augustinus der Seelsorger. Leben und Wirken eines Kirchenvaters, Koeln 1958, s. 379.
2. Podľa Sermo Wilmart 4,1 zaujíma veľkonočná vigília medzi všetkými vigilnými slávnosťami prvé miesto: „istam uigiliam... uigiliis omnibus quae ad die cultum exhibentur esse praelatam“.
3. Sermo 221,4; 223,1; 225,1; 226.
4. Sermo 222; 223,1; 225,4; 226.
5. Sermo 58,13.
6. Sermo 352,3.
7. Sermo 125,6.
8. F. van der Meer, s. 384n.
9. Contra aduersarium legis et prophetarum 2,12.
10. De nuptiis et concupiscentia 1,33.
11. In Iohannis euangelium tractatus 33,3.
12. Sermo 254 a 260.
13. Sermo 228,2.
14. Sermo Wilmart 5,2 a sermo Guelferbitans 9,2.
15. F. van der Meer, s. 388.

Pôvodne publikované na internetovej stránke Centra pre výskum Augustína na Univerzite Júliusa Maximiliána vo Wuerzburgu. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.