Neubehlo ani jeden a pol storočia od konverzie kráľovstva a v roku 451 arménska cirkev už podstúpila prvý spoločný krst krvi, ktorý je známy ako „mučeníctvo Vardana a jeho spoločníkov“.

Arménska cirkev sa nechala viesť deklarovaným presvedčením: „Kto si myslel, že kresťanstvo je pre nás ako odev, teraz sa dozvie, že kresťanstvo je pre nás ako farba pokožky a tú nemožno odstrániť“ (Egiše, kap. V).

Takéto presvedčenie spečatí na storočia ducha a kultúru arménskeho ľudu a ovplyvní príznačným spôsobom genocídu rokov 1915 – 1916. Hoci jej pôvodcovia boli motivovaní faktormi iného ako náboženského charakteru, náboženstvo bolo rozlišovacím kritériom pri rozhodovaní medzi životom a smrťou: hoci nie vždy, zachrániť sa mohol, kto sa zriekol svojej kresťanskej viery a prijal islamskú vieru.

Významné sú slová Jána Pavla II. v apoštolskom liste pri príležitosti 1700. výročia pokrstenia Arménska: „Mučeníctvo je ustavične prítomné v dejinách vášho ľudu. Vaša viera zostáva neoddeliteľne spätá so svedectvom krvi vyliatej za Krista a za evanjelium“ (č. 4).

Prenikanie kresťanstva

Kresťanstvo prenikalo do Arménska súčasne z juhu zo Sýrie a zo západu z Kapadócie. Novšie štúdie odhaľujú aj veľmi silné jeruzalemské vplyvy v prvopočiatočnej arménskej liturgii, ktorých odtlačky neboli zakalené ani počas stáročí.

Arménsky obrad je blízky antiochijskej rodine obradov a je považovaný za samostatnú vetvu v komplexe východných obradov.

Priame byzantské vplyvy v eucharistickej liturgii sú z relatívne neskorej epochy  (11. – 12. storočie). Ešte neskoršie sú západné vplyvy v liturgii a v obrade vysviacok (13. – 15. storočie).  

Vagharšapat

Gregor Osvietiteľ stanovil svoje biskupské sídlo vo Vagharšapate, hlavnom meste kráľovstva. Vagharšapat je situovaný juhozápadne od dnešného Jerevanu. Podľa tradície vo Vagharšapate založil prvú katedrálu Arménska na mieste, ktoré mu ukázal Kristus. Odtiaľ pochádza pomenovanie Ečmiadzin, ktoré znamená „(tu) zostúpil Jednorodený“.

Hoci na počiatku existovalo veľké množstvo pomenovaní pre hlavu arménskej cirkvi, čoskoro prevládlo pomenovanie katholikos, ktoré sa počnúc 5. storočím rozšírilo v cirkvách na východnom okraji Východorímskej ríše.

Druhým po Vagharšapate v hierarchickom poriadku bolo biskupské sídlo na juhu v Aštišate, ktoré požívalo v prvých dobách veľkú prestíž a autoritu pravdepodobne kvôli veľmi skorej prítomnosti kresťanov v tejto oblasti.  

Obrad a osobitné znaky

Počas celého 4. storočia boli liturgickými jazykmi sýrčina a gréčtina, pretože arménčine chýbala abeceda a slúžila len ako hovorená reč.

Táto situácia sa zmenila vďaka mladému hieromanochovi vardapetovi Mesropovi Maštocovi, ktorý s podporou katholika Sahaka a vládcu Vramšapuha dokončil v rokoch 405 – 406 tvorbu abecedy pre arménsky jazyk.

Následne boli do arménskeho jazyka preložené hlavné cirkevné diela tej doby a synodálne kánony. Arménska literatúra má spisovateľov a učiteľov primárnej hodnoty v rámci celkovej kresťanskej tradície.

Mimoriadne bohatá je historiografická produkcia. Arménske preklady sú často vo vynikajúcej kvalite. Preklad Biblie, ktorá bola prvým preloženým textom do arménčiny, bol taký verný a elegantný, že bol nazvaný „kráľom prekladov“.

Len v arménskych verziách boli úplne alebo čiastočne uchované niektoré diela cirkevných otcov a Filóna Alexandrijského.

Vardapet

Mesrop je arménskou tradíciou považovaný za pravzor vardapeta (majstra, učiteľa). Ide o osobitnú funkciu v arménskej cirkvi, ktorú smie zastávať len celibátny klerik.

K Mesropovi siaha v neprerušenej línii funkcia vardapeta, ktorú symbolizuje baculum magisteriale (gawazan vardapetakan), ktorá sa odovzdáva počas špeciálneho liturgického obradu.

Odmietnutie chalcedónskeho koncilu

Rok „mučeníctva Vardana a spoločníkov“ (r. 451) sa javí ako rozhodujúci v arménskych dejinách. Arménska cirkev patrí ku skupine takzvaných predchalcedónskych cirkví.

Proces separácie, ktorý sa jasne začal na druhom koncile v Dvine (553 – 555), bol spečatený v rokoch 607 – 608 za katholika Abraháma I. Aghdabaneciho. V tomto historickom momente došlo aj k definitívnemu rozchodu medzi arménskou a gruzínskou cirkvou.

Antichalcedónsky postoj sa v lone tejto cirkvi stal niečím „normálnym“ a „normatívnym“ až v prvých desaťročiach 8. storočia, keď za katholika Hovhana Odzneciho našla formulácia arménskej kristológie svoju definitívnu podobu.

Za takýmto rozhodnutím treba vnímať súhrn faktorov, ktoré možno zhrnúť všeobecne ako „náboženská politika“ zahrnujúca teológiu, právo, kultúru i politiku.

Politika bola poznačená zvlášť zjavnou justiniánskou vôľou urobiť z Arménska provinciu impéria. Rozličné pokusy o cirkevnú úniu – z ktorých najzávažnejšie boli pokusy v dobách cisára Herakleia a katholika Ezra, patriarchu Fótia a katholika Zachariu, cisára Manuela Kommena a katholikov Nersesa Šnorhaliho (1165 – 1173) a jeho nástupcu Grigora Tghu (1173 – 1193) – nepriniesli hmatateľné výsledky.  

Napriek tomu Nerses Šnorhali „načrtol línie cirkevnej únie, ktoré zostali navždy platné“. Vo svojej dobe sa stal podporovateľom  a tvorcom skutočne ekumenickej teológie ante litteram, ktorá bola veľmi originálna a hlboká.

Prochalcedónske frakcie

Konzistentné a na vysokej úrovni existujúce frakcie prívržencov Chalcedónskeho koncilu (r. 451) naďalej existovali v priebehu storočí v lone arménskej cirkvi, ktorá až do nedávnych čias na prelome 18. a 19. storočia manifestovala charizmu spájania rozličných teologických prúdov a cirkevných vyznaní v jednote tej istej hierarchie.

Takáto situácia pretrvala až do vytvorenia odlíšeného katolíckeho patriarchátu, ktorý značí rozhodujúci krok k vytýčeniu hraníc. To sa skutočne stalo v roku 1742 za pontifikátu Benedikta XIV. povýšením aleppského biskupa Abraháma Ardziviana do patriarchálnej hodnosti s titulom „patriarcha Kilíkie“ katolíckych Arménov.

Prvé sídlo patriarchátu bolo v Kreim v Libanone, no čoskoro bolo preložené (1751) do blízkej lokality Bzommar, kde zostalo až do presťahovania do Konštantínopolu.

Od tej chvíle sa zrodila odlíšená komunita, nazývaná Arménska katolícka cirkev.

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.