Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
15. marec 2020

Už ste niekedy počuli o Logos protreptikos?

Klement Alexandrijský pozýva mladého čitateľa, aby sa namiesto rétoriky alebo filozofie oddal kresťanskému náboženstvu.
Už ste niekedy počuli o Logos protreptikos?

Základnou témou apologetickej literatúry je nadradenosť monoteistického náboženstva v kresťanskej verzii nad pohanským polyteizmom.

Kresťania verzus Židia

Polemika o pravom náboženstve sa rozšíri aj na konfrontáciu medzi kresťanským a židovským monoteizmom, ktorá inšpirovala literárny prúd odlišného charakteru v porovnaní s literárnym prúdom protipohanskej polemiky, pretože tieto dva monoteizmy mali veľa spoločného.

Ako čítame v Justínovom Dialógu so Židom Tryfónom, polemika proti Židom zdôrazňovala predovšetkým zavŕšenie a dokončenie, ktoré židovské náboženstvo, ako sa vyjadruje v Starom zákone, dostalo od zjavenia prineseného Kristom a rozšíreného Pavlom a ďalšími apoštolmi.

Definícia Dialógu, ktorá je charakteristická nielen pre Justínovo dielo, ale aj pre Dialóg medzi Jásonom a Papiskom od neznámeho autora (Ariston z Pelly?), hodnotí presne konfrontáciu medzi kresťanmi a Židmi, ktorá je založená na rozsiahlej spoločnej platforme.

Kresťania verzus pohania

Naopak, nič spoločné nevideli kresťania medzi svojou vierou a pohanským náboženstvom a obrana ich monoteizmu tvorila jeden celok s konfutáciou polyteizmu, ktorý považovali za modloslužobný.

O hlavných znakoch takejto konfutácie postačí povedať, že kresťanskí polemisti nielenže zdôrazňovali nemorálnosť niektorých pohanských kultov, ale aj preberali niektoré vysvetlenia, ktoré vymysleli už pohania, že rozličné božstvá tradičného pantheónu sú personifikáciami prírodných živlov, alebo ide o ľudí z minulosti, ktorí sa rozličným spôsobom zaslúžili o iných ľudí, a preto boli zbožšťovaní (evemerizmus, od Evemera Messenského z prelomu 3. a 4. storočia pred Kr., ktorý ako prvý navrhol túto teóriu).

Toto vysvetlenie bolo ďalej rozširované na základe presvedčenia, že vo svete pôsobí rod démonov, ktorí sú nepriateľmi ľudí a podnecujú ich k falošným predstavám o bohoch, cez ktoré ich držia vo svojej moci. Túto tému zhodnotil predovšetkým Justín, ktorý určité podobnosti medzi kresťanským kultom a niektorými mysterickými kultmi vysvetľoval hypotézou o bohorúhavých napodobeniach kresťanského kultu z pohanskej strany z dôvodu démonickej inšpirácie.

Polemika s prvými heretikmi  

Okrem apologetickej aktivity, ktorá bola adresovaná v prvom rade pohanským čitateľom, boli Justín a Teofil aktívni aj na vnútrocirkevnom fronte v polemike s prvými heretikmi. A navyše Justína sme videli zaangažovaného aj v dialógu so Židmi.

V týchto kontextoch mali títo apologisti príležitosť vypracovať významné doktrinálne témy, ktorým venovali určitý priestor aj v špecificky apologetických spisoch, keď ich zámerom bolo konfrontovať kresťanskú doktrínu s gréckou filozofiou.

Tu sa obmedzíme na spresnenie, že Justín, Atenagoras, Tacián a Teofil boli predstaviteľmi doktríny o Logu. Ide o náuku, ktorá Krista, pretože je Logos, totiž Boží rozum a Božie slovo, považuje za božskú entitu, ktorá je zrodená (emanovaná, vyrieknutá) z Boha Otca, aby sa postarala o stvorenie a vedenie sveta.

Grécki apologisti si nepotrpeli na štýl

Postačí ešte doplniť, že až na list Diognetovi, ktorý je skvele prepracovaný z hľadiska štýlu, grécki apologisti 2. storočia nevykazujú zjavnú záľubu v tomto zmysle. Z tohto hľadiska bol ich literárny žáner spríbuznený s literárnym žánrom filozofickej literatúry, ktorý si nevyžadoval mimoriadne štylistické úsilie a obvykle nachádzal vyjadrenie v próze strednej úrovne, ktorá bola charakteristická pre hypomnematickú literatúru, t. j. memoárovú, dokumentárnu literatúru.

Hoci so zjavnými variáciami od jedného k druhému, úmerne odlišným vyjadrovacím schopnostiam a literárnym ambíciám, aj kresťanskí apologisti sa prispôsobili tomuto spôsobu vyjadrovania sa. 

Inzercia

Klement Alexandrijský

Apologetické úsilie zaiste nebolo prvoradé pre predstaviteľov alexandrijskej kresťanskej kultúry v období medzi koncom druhého a polovicou tretieho storočia. Klement i Origenes svoju literárnu aktivitu, ktorá bola zameraná na školské vyučovanie a v Origenovom prípade aj na kázanie v Cirkvi, venovali predovšetkým vnútorným cieľom v Cirkvi. Napriek tomu mali príležitosť angažovať sa aj v apologetickej oblasti.

Klement venoval apologetike prvý spis svojej trilógie Protreptikos, Paidagogos, Stromata, ktorá zostala nedokončená v tretej časti. Táto trilógia mala byť pomôckou, ktorá by sprevádzala veriaceho od prvého kontaktu s kresťanským náboženstvom až po jeho plnú formáciu. A v tomto zmysle spis Protreptikos (po slovensky: „Výzva Grékom“) prináša už tradičnú apologetickú tému o nadradenosti kresťanského kultu nad pohanskými kultmi.

V Klementovom spise sa pojednáva o viac-menej obvyklých témach, pričom osobitný dôraz sa kladie na konfrontáciu medzi kresťanským náboženstvom a mysterickými kultmi, ktoré boli veľmi rozšírené počas druhého a tretieho storočia a kresťanské náboženstvo muselo s nimi súperiť. 

Klement neváha široko používať terminológiu odvodenú práve z mysterických praktík, a to s cieľom posilniť svoje tvrdenie, že kresťanské tajomstvo je tým pravým tajomstvom.

Táto terminologická otvorenosť nachádzala vzdialenú podporu v celkovo skôr otvorenom postoji, po boku Justína, ku gréckej kultúre. Ako Justín, tak aj Klement bol presvedčený, že grécki filozofi zužitkovali iskry pravdy, takže štúdium základných predmetov tradičnej paideie mohlo byť podstúpené ako propedeutické k štúdiu Písma. Išlo o stanovisko, ktoré zastával aj Origenes a ktoré sa postupne presadilo v grécky hovoriacom kresťanskom svete.

Logos protreptikos

Ale najdôležitejším špecifikom Klementovho textu oproti už predstaveným apologetickým spisom je titul Protreptikos, totiž Logos protreptikos, teda reč, ktorá čitateľa pozýva, nabáda. K čomu?

Keď Klement diktoval tento svoj spis, protreptická literatúra už mala za sebou dlhé dejiny. Mladému Grékovi, ktorý mohol absolvovať základnú školskú formáciu a bol schopný pokračovať v štúdiách na úrovni, ktorú by sme dnes označili za univerzitnú, sa črtali podobne ako dnes rozličné možnosti, medzi ktorými bola hlavnou bezpochyby rétorika, za ňou nasledovala so značným odstupom filozofia a s ešte väčším medicína atď.

Veľký rečník zo 4. storočia pred Kr. Isocrates vytvoril spis Logos protreptikos, aby pozval mladíkov k štúdiu rétoriky. A predstavitelia iných odborov napodobňovali jeho príklad. Slávny Protreptikos napísal Epicuros. 

Do tejto literárnej tradície sa zámerne zaradí Klement, ktorý svojou protreptickou rečou pozýva čitateľa, ktorého si predstavuje ako mladého, aby namiesto rétoriky alebo filozofie sa oddal kresťanskému náboženstvu.

Protreptická reč, pretože patrila do presnej rétorickej tradície, musela byť štylisticky bohatá, a takou presne je Klementov Protreptikos, ktorý sa z tohto hľadiska pozoruhodne odlišuje od Justínových apologetických spisov.

Prečítajte si aj skoršie príspevky o apologetickej literatúre od profesora Manlia Simonettiho. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Odporúčame