Veľký piatok: Ježišovo umučenie a smrť

Ježišovo umučenie a smrť sú neoddeliteľne späté s jeho životom. Život Ježiša sa v jeho umučení a smrti konkretizuje ako obeta k spáse ľudí.

Vo svojom utrpení a smrti Ježiš obetoval svoj život za druhých. V spojení so vzkriesením z mŕtvych patrí spásny význam Ježišovho umučenia a smrti k ranokresťanskej kerygme: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15,3–5).

Od začiatku sa premýšľalo o spásnom význame Ježišovho umučenia a smrti pomocou rôznych soteriologických modelov, pričom pretrvá základné presvedčenie, že Ježiš zomrel pre ľudské hriechy (Rim 4,25). Krátka biblická formula pre spásny význam Ježišovho umučenia a smrti znie „za nás“ (pro nobis) – je súčasťou najstaršej vrstvy posvätnej Tradície.

Pre evanjelistu Jána znamená Ježišovo umučenia a smrť jeho povýšenie a oslávenie (Jn 3,14–15; 12,32–33; Jn 17,1.5.9). Evanjelista Lukáš zdôrazňuje, že umučenie a smrť patria k tej Ježišovej ceste, ktorá ho vedie do slávy, keď napĺňa Boží zámer (Lk 9,22; 13,33; 17,25).

V kontexte pašiového príbehu vykresľujú správy o Poslednej večeri spásny význam Ježišovho utrpenia a smrti ako zmierneho diania. Niektorí exegéti sa domnievajú, že Ježiš v línii štvrtej Izaiášovej piesne o Božom služobníkovi (porov. Iz 52,13-53,12) otvorene pripísal spásny význam svojej smrti; iní exegéti to popierajú. 

Počnúc dobou cirkevných otcov    

V dobe cirkevných otcov sa systematicky rozvíja novozákonná teológia kríža, nevyvíja sa však jednotná soteriológia. Cirkev v patristike nedefinovala náuku o spáse. Patristika vníma Ježišov život celkom vo svetle jeho umučenia a smrti, na ktoré sa čoraz viac koncentrovala soteriológia na latinskom Západe – bez ujmy pre vklady soteriológie, ktorá sa zameriavala na inkarnáciu božského Loga v Ježišovi z Nazareta a myšlienku „zbožštenia“ (theosis) človeka.

Umučenie a smrť Ježiša Krista patria k najstaršiemu základu kresťanského vyznania viery.Zdieľať

Vyvinú sa teórie o preľstení diabla Kristom, o vykúpení hriešnikov zo zlej moci, o Kristovom zástupnom utrpení, ktoré Bohu Synovi uložil Boh Otec a ktorým Kristus zaplatil trest za ľudské hriechy, ale nedokážu sa presadiť všeobecne. Pre západnú teológiu zohráva ústrednú rolu „teória zadosťučinenia“ (spis Cur Deus homo), ktorú sformuloval Anzelm Canterburský († 1109).

Moderná teológia zdôrazňuje význam Ježišovho oslobodzujúceho života pre druhých, ktorému sa v teológii oslobodenia pripisuje aj politická dimenzia. Občas má moderná exegéza (a teológia, ktorá ju nasleduje) sklon upadať do protikladu k tradičnej soteriológii a zdôrazňovať výlučne spásny význam Ježišovho života pre druhých; časť teológov považuje Ježišovu smrť výlučne za násilný skutok a rezultát nábožensko-politického konfliktu.

Čo vlastne bolo dosiaľ definované

Umučenie a smrť Ježiša Krista patria k prazákladu kresťanského vyznania viery (DH 6; 10; 30; 42). Apostolicum hovorí o Ježišovi z Nazareta, že „trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný“.

Odkaz na rímskeho miestodržiteľa zdôrazňuje, že Ježiš Kristus je historická osoba, ktorú v dobe, keď bol Pilát prokurátorom v Palestíne, popravila rímska okupačná moc. Toto vyjadrenie vo vyznaní viery je namierené proti gnostickým a doketickým názorom, podľa ktorých Ježiš nezomrel na kríži skutočne alebo že niekto iný zomrel namiesto neho.

Cirkev definovala, že Ježiš dobrovoľne vzal na seba svoje utrpenie a smrť (DH 6; 62–63; 325; 423; 442; 1364). Ježišovo umučenie a smrť tvorí stred Božieho zjavenia: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Ježiš bol „za nás ukrižovaný“ (DH 150). Smrť Ježiša, Krista, je „obetnou smrťou“.

Ježiš obetoval svoj život za spásu ľudí. Toto presvedčenie patrí k autentickej tradícii viery Cirkvi. Potvrdzuje ho Tridentský koncil vo svojom dekréte o omšovej obete: Ježišova smrť je „čistá obeta“ (Mal 1,11), ktorú predobrazila starozákonná obeta a ktorá sa sviatostne sprítomňuje pri slávení svätej omše (DH 1742-1743).

Druhý vatikánsky koncil vidí v „tajomstve Paschy“ (v mysterium paschale – v Ježišovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní) stred liturgie (SC 5-6). „V božskej obete Eucharistie“ sa uskutočňuje „dielo nášho vykúpenia“ (SC 2).

V Ježišovom umučení a smrti sa potvrdí jeho život pre druhých a stane sa definitívnou skutočnosťou. Vzkriesením Ježiša z mŕtvych sa stal zjavným univerzálny spásny význam jeho života a smrti (1 Tim 2,1-7).

Zodpovednosť za Ježišovu popravu

Za popravu Ježiša, ktorého Cirkev vyznáva ako Božieho Syna a Mesiáša, sú zodpovední členovia židovskej veľrady (synedria) a rímska okupačná moc.

Od obviňovania Židov z bohovraždy sa dištancoval Druhý vatikánsky koncil: „Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení. A hoci Cirkev je novým Božím ľudom, predsa neslobodno Židov predstavovať ani ako Bohom zavrhnutých, ani ako prekliatych“ (NA 4).

Židovský ľud – naši „starší bratia vo viere“ (pápež Ján Pavol II.) – má „nevypovedanú zmluvu s Bohom“  (porov. Rim 9,4–5; 11,1–2). Apoštol Pavol má pevnú nádej, že na konci Mesiáš Ježiš, „vysloboditeľ zo Siona“ (Rim 11,25-27), zachráni „celý Izrael“.

Vzkriesený Ukrižovaný a Izrael ako celok, ktorý nenájde Krista skrze cirkevnú misiu, patria neoddeliteľne k sebe.