Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
19. máj 2020

Východní kresťania

Svoje skúsenosti s Turkami majú aj pontskí Gréci

V celosvetovej gréckej diaspóre sa 19. mája spomína na prenasledovanie, vraždenie a vyháňanie pontských Grékov v rokoch 1915 – 1923.

Svoje skúsenosti s Turkami majú aj pontskí Gréci

Pontos je dnes turecký región s metropolou Trabzon (kedysi Trapezunt) na juhovýchodnom pobreží Čierneho mora.

Odhaduje sa, že po svete sú dnes roztrúsené dva milióny potomkov kresťanských pontských Grékov, nemálo z nich žije v Austrálii.

Vo svojom posolstve k tohtoročnému spomienkovému dňu tamojší arcibiskup Makarios (Griniezakis) konštatuje, že s pomocou svojej kresťanskej viery a Božej milosti dokázali pontskí Gréci začať nový život v diaspóre.

Aj vladyka Makarios považuje uznanie zodpovednosti ittihadistických a kemalistických tureckých politikov za tieto zverstvá, ktoré označuje za genocídu, za nevyhnutný predpoklad pre ozajstné zmierenie medzi pontskými Grékmi a Turkami.

Po grécky hovoriaci moslimovia   

Dejiny Pontu sa líšili od dejín zvyšku Malej Ázie. Hoci bol Pontos od pádu Trapezuntského cisárstva v roku 1461 pod osmanskou nadvládou, zostal rozsiahlo kresťanský. Až v neskorom 17. storočí prestúpilo veľké percento pontských Grékov na islam, no neboli „turkizovaní“, naďalej rozprávali po grécky, hoci medzičasom začali používať namiesto gréckeho písma arabské. 

V dôsledku politiky „tanzimatu“ dochádzalo na prelome 19. a 20. storočia k renesancii gréckeho prvku v Ponte i na celom čiernomorskom pobreží. Vyskytovali sa hnutia návratu islamizovaného gréckeho obyvateľstva ku kresťanstvu.

Prečo pontskí Gréci nemajú radi „otca Turkov“?

Po uchopení moci Mladoturkami v Osmanskej ríši na začiatku prvej svetovej vojny sa začalo aj v Ponte dramatické prenasledovanie kresťanského obyvateľstva.  

Inzercia

Organizácie pontských Grékov v diaspóre dnes tvrdia, že od začiatku prvej svetovej vojny existovali precízne stratégie na genocídu v Ponte. Rátali s okamžitým pozabíjaním všetkých kresťanských mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Ženy, deti a seniori mali byť deportovaní do vnútrozemia Anatólie a zdecimovaní hladom.  

Krutosti sa zastavili až v apríli 1916, keď Trapezunt obsadili ruské jednotky. Štáty Dohody sa uzniesli, že Pontos treba pripojiť buď k cárskemu Rusku, alebo k jeho vazalskému štátu Arménsku.

Pontskí Gréci, posmelení dvomi ruskými revolúciami v roku 1917, vyhlásili v Trapezunte Pontskú republiku. Tá vydržala až do roku 1920, hoci už na jar 1918 osmanské jednotky prenikali do tejto oblasti.

V roku 1919 obsadili toto územie arménske jednotky a v mierovej dohode zo Sèvres v roku 1920 bol Pontos pririeknutý Arménsku.

V apríli 1920 napokon dostali pod kontrolu niekdajšie cisárske mesto Trapezunt turecké jednotky generála Mustafa Kemala, neskoršieho „Atatürka“ – „otca Turkov“. Nasledovalo vyháňanie kresťanského obyvateľstva a ničenie svedectiev prítomnosti kresťanstva v pontskom regióne. Podľa mierovej zmluvy z Lausanne z roku 1923 smeli len islamizovaní pontskí Gréci zostať vo svojej domovine.

Vedecké výskumy historikov dospievajú k záveru, že v rokoch 1915 až 1923 rukami Turkov a ich prisluhovačov zahynulo okolo 300-tisíc kresťanských pontských Grékov. Státisíce utiekli do Gruzínska, na Krym, do Grécka alebo do Zámoria.

Odporúčame