Slovo kňaza Stretnutie, ku ktorému by neprišlo, keby...

Pri čítaní Evanjelia podľa Jána rýchlo prídeme na to, že je to text o veľkých stretnutiach, ktorým je venovaná relatívne veľká plocha. Je to jedna z hlavných čŕt tohto textu, ktorá ho odlišuje od synoptikov. Stretnutie pod figovníkom, na svadbe, pod olivovníkom, pri studni, v stĺporadí... až po stretnutie pri Genezaretskom jazere. Dnes by som sa chcel zamyslieť nad jedným dôležitým stretnutím, ktoré sa však javí, že k nemu vlastne vôbec neprišlo, či?

Ježiš vykonal všetkých sedem znamení a prišla jeho hodina. Vyjde z Betánie a cez Olivovú horu vstupuje do Jeruzalema za nadšeného spevu zástupov s palmovými ratolesťami. Farizeji majú nervy, keď vidia, že celý svet ide za Ježišom. A tu zrazu, kde sa vzali, tu sa vzali, nikto nevie odkiaľ prišli, pristúpili akísi Gréci s jasnou požiadavkou: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“

Je prirodzené, že títo cudzinci predkladajú svoju žiadosť mužovi, u ktorého predpokladajú, že by mohol byť jedným z nich – apoštolovi Filipovi. Hoci Filip bol židovského pôvodu, jeho meno je grécke. Rovnako je tomu aj v prípade Ondreja, Šimonovho brata. Filip i Ondrej sa dobre poznali, obaja pochádzali z Betsaidy, mesta, ktoré v tom čase podliehalo právomoci tetrarchu, jedného zo synov Herodesa Veľkého, ktorý sa zhodou okolností tiež volal Filip. 

Nie je nič nezvyčajné, keď Ježiš v evanjeliách reaguje inak, než by sme čakali. Je mnoho situácií, keď za Ježišom niekto príde s nejakou otázkou alebo požiadavkou, no jeho reakcia sa nám zdá byť dosť od veci. Kým otázka alebo požiadavka je jasná a zrozumiteľná, Ježišova odpoveď býva často rozmazaná, obsiahnutá v nejakej dlhšej úvahe alebo v podobenstve. Ako sa u nás vraví: jeden o koze, druhý o voze.

Rovnako je tomu aj v prípade týchto našich Grékov. Nie je tam žiadne také, že: „Jéj, vitajte, aj vy ste prišli? Aká bola cesta? Poďte, posaďte sa, o čom by ste sa chceli porozprávať?“ Miesto toho čítame: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený...“ Chýba nám tam nejaká prirodzená interakcia, nejaké „normálne“ slová, ktoré by Ježiš povedal tým Grékom ešte predtým, než začne hovoriť o sebe. Ako keby ich odignoroval. Vlastne ani nevieme povedať, či jeho slová boli v tej chvíli povedané tým Grékom alebo Filipovi s Ondrejom, alebo niekomu inému, alebo všetkým naraz.

S určitosťou však vieme povedať, že Filip sa nenechá prítomnosťou Grékov a ich požiadavkou vyrušiť. Bez ohľadu na to, čo sa v tej chvíli deje okolo neho alebo v ňom samom, Filip je voči nim otvorený. To je dôležitá vec. Koľkokrát sa nám stalo, že ak niekto nečakane vyrušil naše kruhy, naša reakcia nebola práve taká, za ktorú by sme sa neskôr nemuseli hanbiť? Robíme práve niečo dôležité alebo len tak leňošíme v kresle a tu nám zrazu zazvoní telefón: „Potrebujem tvoju pomoc, najlepšie hneď teraz!“ Čím vzdialenejší je nám človek, ktorý je na druhom konci linky, tým menšia ochota z našej strany vyhovieť mu. A koľkokrát sa nám však stalo, že, vidiac meno volajúceho, sme ani len nedvihli telefón?

Filipovi nezvonil mobil, prišli za ním úplne cudzí ľudia. Filip v tej chvíli možno nevie, či je vhodné ich požiadavke vyhovieť, preto sa ide poradiť so svojím priateľom a kolegom Ondrejom. Filip nehľadá únik z tejto situácie, hľadá spôsob, ako to najlepšie zariadiť. Ako sa hovorí: „Kto nechce, hľadá dôvody, kto chce, hľadá spôsoby.“ Možno keby v tej chvíli naši Gréci natrafili na niekoho iného z apoštolov (nebudem radšej menovať), ten by ich poslal kade ľahšie. Je totiž ľahšie niekoho poslať „kade ľahšie“, než premôcť sa a vyhovieť mu. Poznáme to všetci zo svojho života. A všetci tiež poznáme, že sa nám to potom nejakým spôsobmi vráti.

Filip s Ondrejom spoločne predniesli požiadavku našich Grékov Ježišovi. Evanjelium nám ponúka tajomné slová, ktoré Ježiš následne povedal: niečo o hodine a o pšeničnom zrne, ktoré má odumrieť. Slová o utrpení a oslávení. Ako ich mali vtedy pochopiť tí Gréci? Ako ich mali vtedy pochopiť apoštoli – Židia? Ako ich máme pochopiť dnes my? O niekoľko dní na to Ježiš zomiera na kríži. Pre Grékov bláznovstvo, pre Židov pohoršenie, pre nás vykúpenie.

Filip s Ondrejom sa tu stávajú symbolom kultúrnej otvorenosti, akýmsi mostom, na ktorom sa môže odohrať stretnutie záhadných gréckych pútnikov s ešte záhadnejším židovským rabínom. Grékov zasa môžeme vnímať ako symbol niečoho cudzieho, čo nám nepasuje do celkovej atmosféry príbehu odohrávajúcom sa na pozadí púte do Jeruzalema, kde sa práve Židia chodili klaňať jedinému pravému Bohu. Pretnutie sveta židovského a gréckeho vytvára novú dynamiku, ktorá sa nebije, ale nádherne spojí.

Kristov kríž má byť univerzálnym symbolom lásky Boha k človeku. Každému človeku bez rozdielu. V Kristovi už niet ani Gréka, ani Žida, všetci sme súčasťou Božieho ľudu. Kríž spája nebo so zemou a človeka s Bohom. Kríž spája všetkých ľudí do jednej rodiny. Nie je to ani bláznovstvo, ani pohoršenie, ale Cesta, Pravda a Život.

Ježišova otvorenosť je prameňom otvorenosti jeho apoštolov, ktorá pokračuje v otvorenosti cirkvi. Preto sa naša cirkev nazýva jednoducho a výstižne katolícka, čiže po slovensky všeobecná, cirkev pre každého a pre všetkých. Pretože Ježiš vyzdvihnutý na kríži „všetkých priťahuje k sebe“.

Ak je naša cirkev katolícka, musíme byť takými aj my, ktorí sa k nej hlásime. Osvojiť si postoj Filipa a Ondreja, židovských mužov s gréckymi menami. Osvojiť si postoj tých, ktorí prehliadajú rozdiely a hľadajú to, čo spája. Prokreatívny postoj hľadajúci spôsoby, ako to ide, nie taký náš pohodlný štandard, ktorý pričasto podčiarkuje dôvody, prečo niečo nejde.

Ak sa nám pri čítaní tohto úryvku evanjelia javí, že k bezprostrednému stretnutiu Ježiša a Grékov neprišlo, je to možno preto, že sa odohralo inak, než by sme čakali. Skutočnosť, že Ježiš prijal Grékov bez toho, aby ich prítomnosť osobitným spôsobom vyzdvihol, je totiž v tomto prípade presne v intenciách univerzalizmu spásy. Ak chceme niekoho skutočne prijať, prijmeme ho bez toho, aby sme okolo toho robili zbytočné haló. Odohrá sa to úplne prirodzene a s dôrazom na to, čo je podstatné.

A to podstatné v tomto texte je, že Ježiš zomrel na kríži za každého človeka.