Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
19. jún 2020

Právne pohľady

Biskupov aj farárov zaväzuje povinnosť rezidovať: čo to znamená?

Nestačí byť v diecéze či vo farnosti prítomný len fyzicky, ale aktívne, zdôrazňoval pápež Benedikt XIV.

Biskupov aj farárov zaväzuje povinnosť rezidovať: čo to znamená?

Ilustračné foto - TASR/AP

Málokto si v Katolíckej cirkvi uvedomí, že pre nositeľov „kapitálnych úradov“ existuje nenápadná „povinnosť rezidovania“.

Kapitálnymi sú také úrady, ktorých nositelia stoja na čele cirkevného spoločenstva, sú hlavou cirkevného spoločenstva (kapitálny úrad je odvodený od latinského slova caput, hlava). Povinnosť rezidovania má diecézny biskup (kán. 395 CIC), pomocný biskup s právom nástupníctva i pomocný biskup bez práva nástupníctva (kán. 410, hoci tu nejde o kapitálny úrad, lebo pomocný biskup, resp. nijaký titulárny biskup, nie je hlavou konkrétneho cirkevného spoločenstva).

Povinnosť rezidovať má aj farár, lebo je to kapitálny úrad (kán. 533).

Nariadenia Tridentského a Druhého vatikánskeho koncilu

Vývoj povinnosti rezidovať bol vcelku zaujímavý. Tridentský koncil (1545 – 1563) naliehal, aby sa vyšší i nižší cirkevní preláti zdržiavali pri veriacich im zverených.

Problém bol najmä v tom, že arcibiskupi a biskupi prijali na seba službu a postavili sa do čela diecéz, nechali sa veriacimi svojich diecéz materiálne vydržiavať, ale o ich duchovné dobro príliš nedbali a zdržiavali sa mimo diecézy, niektorí priamo v Ríme. V tom lepšom prípade sa nechali zastupovať tzv. svätiacimi biskupmi, ktorí vykonávali službu za nižší majetkový obnos.

Ak Tridentský koncil chcel v Cirkvi urobiť poriadok, musel naliehať, aby sa biskupi zdržiavali vo svojich diecézach a plnili si svoje pastoračné povinnosti. Túto zásadnú povinnosť Tridentský koncil pripomína biskupom, ako aj iným stojacim na čele cirkevných spoločenstiev, v Dekréte o reforme, sesia XXIII, can. I.

Čo je prekvapivé, uvedený Dekrét Tridentského koncilu tvrdí, že ide o povinnosť vyplývajúcu z Božieho ustanovenia: „Cum praecepto divino mandatum sit...“, pričom sa odvolával na Ježišovo podobenstvo o Dobrom Pastierovi (Jn 10, 1 – 18). Náprava ale nenastala ihneď.

Po Tridentskom koncile nebolo azda jediného pápeža, ktorý by nenaliehal, aby sa naplnil príkaz Tridentu o rezidovaní. Kódex kánonického práva z roku 1917 možno považovať za legislatívu Tridentského koncilu, a preto v legislatíve CIC 1917 nachádzame rovnaké predpisy, aké stanovuje Tridentský koncil.

Farár má bývať na fare pri kostole počas celého roka; môže sa vzdialiť z farnosti najviac na jeden mesiac v roku, napríklad v čase dovolenky. Inokedy, len ak sú na to veľmi vážne dôvody. Zdieľať

Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965), ako sa zdá, nepriniesol zásadné zmeny. V CIC 1983, ktorý je už legislatívou Druhého vatikánskeho koncilu, nachádzame predpis o rezidovaní diecézneho biskupa, pomocného biskupa s právom nástupníctva (koadjútora) i bez práva nástupníctva (pomocného biskupa) (kán. 395) i farára (kán. 533).

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu vzali do úvahy dve skutočnosti: (1) zmena/kríza tradičnej farnosti pre meniace sa sociálne podmienky a (2) klesajúci počet kňazov. Ako riešenie navrhli tieto opatrenia: (1) možnosť ustanoviť personálne farnosti (kán. 517,§ 2) a (2) možnosť ustanoviť jednu veľkú farnosť, ktorá bude rozdelená na sektory a bude farnosťou „in solidum“ (s viacerými farármi) (kán. 517,§ 1).

Čo znamená povinnosť rezidovať?

Pokiaľ ide o to, čo znamená povinnosť rezidovať, predpisy Kódexu kánonického práva sú v tomto ohľade dosť skúpe.

Inzercia

Napríklad, v prípade farára sa obmedzuje na konštatovanie, že farár má bývať na fare pri kostole počas celého roka; môže sa vzdialiť z farnosti najviac na jeden mesiac v roku vcelku alebo osobitne, čo je obdobie dovolenky. Inokedy, len ak sú na to veľmi vážne dôvody (napr. zdravotné dôvody alebo duchovné cvičenia).

Ak sa vzdiali z farnosti na viac než jeden týždeň, musí o tom upovedomiť diecézneho biskupa a musia existovať predpisy, kto sa o farnosť v jeho neprítomnosti postará (porov. kán. 533).

Trochu viac v tomto smere poodhaľuje kán. 529, kde sa uvádza, že farár má poznať svojich veriacich, má navštevovať rodiny, má vyjadrovať svoju účasť na ich starostiach, zármutku, povzbudzovať ich v Pánovi a rozumne, starať sa o chudobných a núdznych a dbať o rast kresťanskej viery v rodinách, vysluhovať sviatosti a sväteniny, ohlasovať evanjelium.

Téma na novú diskusiu

Autori, či už kánonickí právnici alebo teológovia, sa touto úlohou biskupov a farárov príliš nezaoberajú a nevenujú jej potrebnú pozornosť. Mnohí však citujú pápeža Benedikta XIV. (1740), že to nemá byť len fyzická (telesná) prítomnosť farára vo farnosti, ale musí to byť aktívna prítomnosť (in: F. Capello, Summa Iuris Canonici, s. 513).

Iní vyzývajú k dôslednejšej definícii tejto povinnosti (A. Longhitano, s. 162). Ďalší považujú za dôležité, aby sa táto povinnosť nanovo prediskutovala, berúc do úvahy zložitosť súčasného života a možnosť nových prostriedkov sociálnej komunikácie (L. Chiappetta, s. 32).

Na jednej strane sa síce farnosť oslobodila od sociálnej, politickej angažovanosti a voľnočasových aktivít a môže sa venovať primátu viery a duchovnému životu cirkevnej komunity, ale na druhej strane, práve vyššie uvedené aktivity často pomáhali mobilizovať aj duchovné aktivity vo farnosti (A. Monticone, La parrochia, s. 65).

Zdá sa, že téma rezidovania nositeľov kapitálnych úradov v rámci svojej činnosti a úloh by si vyžadovala novú diskusiu v rámci spoločenstiev Katolíckej cirkvi.

Možno určité riešenie naznačuje predpis kán. 1741: „Ak sa pôsobenie farára vo farnosti stane škodlivým alebo aspoň neúčinným, diecézny biskup ho má odvolať“.

Neúčinnosť alebo škodlivosť farárovho pôsobenia nemusí byť zavinené samotným farárom, ale je to faktická situácia. Analogicky tento predpis platí rovnako aj o nositeľoch iných kapitálnych úradov.

Iste, rozhodnutie o uvedenej škodlivosti, resp. neúčinnosti pastoračného pôsobenia farára prináleží diecéznemu biskupovi a, v prípade biskupa, Apoštolskému stolcu.

Odporúčame

Pred 50 rokmi zomrel biskup Ján Vojtaššák. Dočká sa blahorečenia?

Pred 50 rokmi zomrel biskup Ján Vojtaššák. Dočká sa blahorečenia?

Svätá stolica nateraz nepovažuje za vhodné blahorečenie bývalého spišského biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý zomrel pred päťdesiatimi rokmi. Súčasný biskup a mnohí veriaci sa napriek tomu stále modlia na tento úmysel. O zhrnutie stavu procesu blahorečenia a dôvodov, pre ktoré by mal byť biskup Vojtaššá...