Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
09. júl 2020

Právne pohľady

Stabilita farára je dôležitá pre farnosť aj preňho samotného

Dobro veriacich si vyžaduje, aby si farár nenašiel zo dňa na deň v poštovej schránke dekrét o svojom preložení alebo odvolaní bez možnosti niečo k tomu povedať.

Stabilita farára je dôležitá pre farnosť aj preňho samotného

Foto – TASR/AP

Málokto postrehne takú „drobnosť“, že katolícki farári majú požívať v úrade farára stabilitu. Aby som nešiel ďaleko do minulosti, spomeniem len koncilový dekrét Christus Dominus o pastoračnej službe biskupov (čl. 31), kán. 522 Kódexu kánonického práva z roku 1983, ako aj kán. 283, § 3 Kódexu kánonov východných katolíckych cirkví.

Všetky tri spomínané dokumenty zdôrazňujú, že parochus in suo ufficio stabilis est (farár vo svojom úrade požíva stabilitu).

Stabilitu farára v úrade vyžaduje dobro nesmrteľných duší (animarum bonum), ako je to výslovne uvedené v spomínanom dekréte Druhého vatikánskeho koncilu (Christus Dominus, 31). To znamená, že stabilita farára v jeho úrade má byť preto, že dobro nesmrteľných duší si vyžaduje, aby medzi úsudkom farára na jednej strane a úsudkom jeho biskupa ohľadom farárovho preloženia/odvolania na druhej strane, existovala vyváženosť.

Kánonické právo túto vyváženosť nazýva „stabilitou farára v jeho úrade“. Lebo dobro veriacich si vyžaduje, aby si ich farár nenašiel zo dňa na deň vo farskej poštovej schránke dekrét o svojom preložení alebo odvolaní bez možnosti niečo k tomu povedať. Toto môže diecézny biskup urobiť iba v prípade farského administrátora alebo kaplána, ktorí stabilitu nepožívajú (porov. Communicationes 13/1981, s. 272 alebo Il diritto nel mistero della Chiesa, II., 470).

Kánonické právo garantuje stabilitu farára v jeho úrade dvomi právnymi ustanovizňami. Prvou je povinnosť ustanoviť kňaza do úradu farára na neobmedzený čas (ad tempus indefinitum) (kán. 522), druhou je povinnosť diecézneho biskupa zachovať predpisy kánonov 1740 – 1752 pri preložení a odvolaní farára z úradu. V nasledujúcich riadkoch sa dotkneme iba prvej ustanovizne a jej výnimky.

Ustanovenie na neobmedzený čas

Kánonické právo diecéznym biskupom nariaďuje, aby farára menovali na neobmedzený čas (ad tempus indeterminatum). To znamená, že v dekréte o menovaní kňaza do úradu farára v konkrétnej farnosti, nesmie diecézny biskup uviesť nijaký čas (napr. dva, tri alebo desať rokov) (kán. 522).

Zdá sa, že menovanie farára ad tempus indeterminatum je starobylou praxou Cirkvi (V. Bo, Storia della parrochia, s. 80), ktorú rešpektuje aj Druhý vatikánsky koncil, ktorý ju teologicky zdôvodňuje dobrom duší (ChD 31).

Napriek tomu Kódex kánonického práva v kán. 522 prináša výnimku a umožňuje ustanoviť farára do úradu aj na určitý čas (ad tempus determinatum). Túto výnimku môže diecézny biskup uplatniť iba vtedy, ak biskupská konferencia konkrétnej krajiny vydá všeobecný dekrét, ktorým takéto menovanie na určitý čas povolí, pričom treba dodať, že dekréty biskupských konferencií podliehajú „kontrole/schváleniu“ vatikánskej Kongregácie pre biskupov.

Diskusia ohľadom menovania farárov na určitý čas

Možnosť výnimky menovania farárov ad tempus determinatum vyvolala v radoch jednotlivých biskupských konferencií zaujímavú diskusiu. Niektoré biskupské konferencie výnimku neakceptovali, iné ju akceptovali.

Najviac biskupských konferencií prijalo dekrét o možnosti ustanoviť farára do farnosti na šesť rokov, ale sú biskupské konferencie, ktoré majú menej rokov (päť rokov) alebo viac rokov (Taliani aj Slováci majú deväť rokov). Boli aj také biskupské konferencie, ktoré žiadali Kongregáciu pre biskupov schváliť dekrét tak, že „čas môže určiť diecézny biskup“ (USA) alebo že farár má byť menovaný nie na menej ako na šesť rokov (Španieli) alebo nie na menej ako dva roky (Brazília).

Inzercia

Kongregácia pre biskupov takéto znenie výnimiek odmietla a žiadala, aby biskupské konferencie stanovili presný čas (G. Montini, s. 138). Z diskusií biskupských konferencií sa dá tiež dedukovať, ako chápu biskupi úrad farára. V anglosaských krajinách chápu úrad farára najmä ako „lídra“ spoločenstva veriacich farnosti (porov. Gresko, s. 152), v iných krajinách skôr ako „vlastného pastiera“, teda tak ako je farár definovaný v Kódexe kánonického práva, kán. 519 (Coccopalmerio, s. 49).

Diskusia a dekréty biskupských konferencií vyvolali ďalšiu diskusiu medzi teológmi a kánonickými právnikmi, o ktorej sa tiež treba zmieniť a uviesť, aké argumenty uvádzajú. Existuje kategória biskupov a iných autorov, ktorí odmietajú výnimku, čiže ustanovovanie farárov na stanovený čas, a ako dôvod uvádzajú, že to odporuje starobylej cirkevnej tradícii (proti menovaniu „ad tempus determinatum“ bola biskupská konferencia Lombardie, in: Montini, s. 148 alebo Dal Lago, s. 121).

Iní (napr. kardinál Coccopalmerio) lamentujú, že sa akceptovalo menovanie na krátky čas, ktorý bude na škodu dobra farnosti (farár má veriacich spoznať, oboznámiť sa so situáciou vo farnosti, stanoviť pastoračný program a stanoviť priority, a to nie je možné za taký krátky čas) (Parocchia, s. 49).

Ďalších, najmä kaplánov a administrátorov, psychologicky vyrušuje možnosť, že nájdu v poštovej schránke dekrét biskupa o preložení alebo odvolaní bez predbežnej konzultácie biskupa ohľadom ich budúceho pôsobiska, resp. urgentného zanechania farnosti, v ktorej pôsobia (Górski, Wieź 1. 7. 2020). Podobne nestabilita psychologicky vyrušuje aj farárov (Janicki, s. 44), a to neslúži dobru veriacich farnosti (Montini, s. 148).

Kým sa farár oboznámi s farníkmi, býva preložený

Ak kedysi bol farár v jednej farnosti aj 20 a viac rokov, dnes je to skrátené, resp. existuje vôľa väčšiny biskupov skrátiť to priemerne asi na 5 – 6 rokov. V praxi to znamená, že kým sa farár oboznámi s podmienkami farnosti, do ktorej prišiel, a s jej farníkmi, býva preložený a začína odznova.

Podobne je to aj z druhej strany, kým veriaci spoznajú svojho farára, je preložený a môžu začínať spoznávať nového pána farára. A keď dôvody preloženia diecézni biskupi v dekréte preloženia alebo odvolania farára spravidla neuvádzajú, vzniká priestor na rôzne špekulácie a otázky, prečo je to tak.

Niektorí tvrdia, že doba, v ktorej žijeme, je dynamická, a preto aj farári nemôžu byť príliš dlho na jednom mieste. Iní tomu oponujú, že aj keď je doba dynamická, aspoň farár by mohol byť určitým stabilizujúcim prvkom farnosti.

Iní poukazujú na problematickosť kňazov, ktorých biskupi vysviacajú z dôvodov malého záujmu o kňazský stav, či na ich psychickú či morálnu nestálosť. A potom namiesto skutočného riešenia týchto prípadov ich často prekladajú skôr, než ich veriaci stihnú skutočne spoznať alebo ak nastúpi problém medzi farárom a veriacimi, rieši sa to preložením. Toto v podstate nie je skutočným riešením, iba oddialením riešenia alebo hromadením problémov, ktoré sa kumulujú (P. Górski, Wieź, 1. 7. 2020).

Nech je to už akokoľvek, žiada sa poznamenať, že stabilita farára vo svojom úrade poukazuje na stabilitu jeho kňazského povolania a, na druhej strane, nestabilita farára v jeho úrade poukazuje na nestabilitu jeho kňazského vnútra. A už len toto konštatovanie naznačuje, že niečo tu nie je v poriadku.

Odporúčame