Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
24. júl 2020

Kresťanské nebo

K odkazu strastoterpcov Kyjevskej Rusi sa hlásia Bielorusi, Rusi i Ukrajinci

Svätí Vladimír a jeho synovia Boris a Gleb, ktorí sa stali obeťami politickej vraždy, sú najstaršími svätcami Kyjevskej Rusi.

K odkazu strastoterpcov Kyjevskej Rusi sa hlásia Bielorusi, Rusi i Ukrajinci

Ikona sv. Borisa a Gleba zo 14. storočia, Múzeum ruského umenia v Kyjeve. Zdroj: Wikipedia

V liturgickom kalendári cirkví byzantského obradu majú v júli svoje miesto sviatky najstarších kanonizovaných svätcov Kyjevskej Rusi.

Gréckokatolíci i pravoslávni si 15. júla pripomínajú „sväté apoštolom rovné a veľké knieža Vladimíra, pri svätom krste nazvané Bazil“.

A 24. júla veriaci konštantínopolskej tradície slávia pamiatku Vladimírových synov, totiž „svätých mučeníkov Borisa a Gleba, pri svätom krste nazvaných Roman a Dávid“.

Za priamych duchovných dedičov svätých Vladimíra a Borisa a Gleba sa dnes považujú Bielorusi, Rusi i Ukrajinci.

Svätý Vladimír

Svätý Vladimír bol panovníkom Kyjevskej Rusi, ktorý prijal od Byzancie krst a potom ho nanútil celej krajine, v ktorej do tej doby prevládal tradičný polyteizmus východných Slovanov.

Rozhodujúcou pohnútkou k prijatiu krstu podľa byzantského obradu sa stali udalosti v Byzancii. V roku 987 musel cisár Basileos II. čeliť veľkému povstaniu vojvodcu Bardasa Fokasa. Vladimír bol ochotný poskytnúť cisárovi vojenskú pomoc, ale žiadal za ňu ruku jeho sestry Anny. Sobášom s ňou by sa totiž stal príbuzným cisára a jeho a Annini potomkovia by sa v očiach vtedajších európskych vládcov vyrovnali príslušníkom najvznešenejších dynastií.

Cisár s Vladimírovým návrhom súhlasil a kyjevské veľkoknieža potrebnú pomoc poskytlo. No bolo úplne nemysliteľné, aby si dcéra kresťanského cisára vzala za manžela pohana. Cisár podmienil svadbu tým, že Vladimír odoženie všetky svoje dovtedajšie manželky a konkubíny a prijme krst.

Tento dôležitý liturgický akt, pri ktorom sa nechala pokrstiť aj celá Vladimírova družina, sa rovnako ako svadba uskutočnil v čiernomorskom Chersone, ktorý Vladimír predtým dobyl.

Po návrate do Kyjeva Vladimír, ako píše letopisec Nestor, „prikázal modly zvrhnúť, niektoré rozsekať a iné spáliť“. Potom mal Vladimír nechať vyhlásiť po celom Kyjeve, aby sa všetci bez ohľadu na stav a bohatstvo dostavili k rieke.

Neuposlúchnutie by sa považovalo za odpor voči kniežacej moci, preto sa netreba diviť, že všetci sa „s radosťou“ ponorili až po krk do rieky Dneper, v ktorej ich pokrstili byzantskí kňazi povolaní Vladimírom. Stalo sa tak niekedy medzi rokmi 987 a 990 a obvykle uvádzaný rok 988 je len symbolickým dátumom.

Neskôr nasledoval krst obyvateľstva iných dôležitých miest Kyjevskej Rusi, odkiaľ sa nová viera šírila do ďalších obývaných miest.   

Vladimír po prijatí krstu vykonal mnoho pre ďalšie šírenie kresťanstva, za čo mu neskoršia cirkevná tradícia dala prímeno „apoštolom rovný“. Zdieľať

Kyjevská Rus vstúpila do zväzku kresťanských štátov a Vladimír sa stal plnoprávnym členom rodiny európskych panovníkov, hoci aj za tú cenu, že (aspoň teoreticky) uznával postavenie byzantského cisára ako vrchného vládcu a svetskú hlavu všetkých kresťanov. Pritom v tej dobe západná Európa už mala vlastného cisára z radu východofranských, respektíve nemeckých kráľov, ktorých korunovali pápeži v Ríme.

Vladimír po prijatí krstu vykonal mnoho pre ďalšie šírenie kresťanstva, za čo mu neskoršia cirkevná tradícia dala prímeno „apoštolom rovný“.

Kyjevská Rus rozbehla vlastnú misijnú činnosť a na jej území vznikali nové eparchie, ktoré prostredníctvom kyjevského metropolitu podliehali ekumenickému patriarchovi v Konštantínopole.

Inzercia

Svätí mučeníci Boris a Gleb

Keď 15. júla 1015 zomrelo kyjevské veľkoknieža Vladimír, v Kyjeve bol iba jeho najstarší syn Svjatopolk. Vo svojej túžbe po moci nechcel byť len prvým, ale aj jediným následníkom veľkokniežacieho stolca.

Svjatopolkovi sa podarilo odstrániť brata Borisa, keď sa tento schopný vojvodca vracal z výpravy proti Pečenehom. Najatí vrahovia Borisa najskôr ťažko zranili a cestou do Vyšgorodu 24. júla 1015 zavraždili.

Najmladšieho Svjatopolkovho brata Gleba, ktorý bol ešte chlapcom, najatí vrahovia dolapili 5. septembra 1015 v blízkosti Smolenska na riečke Smjadyni. V rovnakom roku Svjatopolkovi ľudia zavraždili aj ďalšieho brata Svjatoslava počas úteku do Uhorska.

Svjatopolkovo vyvražďovanie bratov sa pokúsil zastaviť ďalší z bratov Jaroslav, ktorý bol novgorodským kniežaťom. Jaroslav vyhral rozhodujúci bitku na Alte (na mieste Borisovej vraždy) a Svjatopolk zahynul na úteku kdesi na poľsko-českom pomedzí.

V roku 1019 sa Jaroslav stal kyjevským veľkokniežaťom. V snahe legalizovať a sankcionovať svoje postavenie (keďže vystúpil, hoci ako pomstiteľ vrážd, proti zákonnému nástupcovi trónu), Jaroslav vyvinul všetko úsilie pre to, aby sa bratom, ktorých pomstil, dostalo čoskoro verejnej úcty a kanonizácie.

Po uzdravení chromého a slepého pri rakvách Borisa a Gleba bol postavený ku cti týchto mučeníkov prvý chrám vo Vyšgorode. Zdieľať

Jaroslav nechal slávnostne preniesť telo brata Gleba do Vyšgorodu a uložiť ho vedľa Borisa. Po prvých podivuhodných znameniach nad hrobmi obidvoch bratov Jaroslav pohol kyjevského metropolitu Jána I. k tomu, aby boli telá bratov exhumované a vystavené k verejnej úcte. Po uzdravení chromého a slepého pri rakvách Borisa a Gleba bol postavený ku cti týchto mučeníkov prvý chrám (vo Vyšgorode), pričom jeho posviacka sa konala v deň Borisovej mučeníckej smrti 24. júla.

Rovnaký deň bol vyhlásený za sviatok obdivoch mučeníkov a slávnostným prenesením ich rakiev do nového chrámu bola uskutočnená ich kanonizácia. Pretože ju podľa prameňov vykonal Ján I., muselo k nej dôjsť pred rokom 1039, pretože v tomto roku je doložený na kyjevskom metropolitnom stolci už Theopemptos.

Úcta staroruských prvomučeníkov prenikla i za hranice Kyjevskej Rusi. Koncom 12. storočia je dosvedčená existencia ikony svätých Borisa a Gleba v konštantínopolskej Hagii Sofii.

Keďže nad ostatkami svätého Vladimíra sa dlhé obdobie nediali žiadne zázraky, mohol byť kanonizovaný až neskôr, okolo roku 1250.

Obete politickej vraždy

Keďže Boris a Gleb boli obeťami politickej vraždy, vzniká otázka, akým právom sa o nich hovorí ako o kresťanských mučeníkoch, t. j. ako o ľuďoch, ktorí zomreli pre vieru v Krista.

Ortodoxný teológ Timothy Ware na túto námietku odpovedal: „Pretože brali doslova príkaz evanjelia, nekládli odpor, hoci ľahko mohli; obidvaja boli potom zavraždení Svjatopolkovými emisármi. Ak sa mala preliať krv, tak Boris a Gleb dali prednosť tomu, aby to bola ich krv. Hoci neboli mučeníkmi pre vieru, ale obeťami politických sporov, obidvaja boli kanonizovaní a dostalo sa im titulu mučeníkov (tzv. strastoterpcov). Všetci cítili, že svojou nevinnosťou a dobrovoľným utrpením sa podieľali na Kristovom utrpení. Rusi vždy kládli veľký dôraz na miesto utrpenia v kresťanskom živote.“  

Zdroje: T. Ware, The Orthodox Church, Harmondsworth 1972; Ruská středověká literatúra. Výbor textů 11. – 14. století, Pavel Mervart 2013; Dějiny Ukrajiny, Nakladatelství Lidové noviny 2015.

Odporúčame