Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
07. jún 2020

Sviatok

Svätí sú našimi spolumodlitebníkmi, priateľmi a pomocníkmi

V liturgickom kalendári cirkví byzantskej tradície je prvá nedeľa po Nedeli Svätej Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha venovaná úcte všetkých svätých.

Svätí sú našimi spolumodlitebníkmi, priateľmi a pomocníkmi

Uctievanie svätých má v zbožnosti pravoslávia rovnako dôležité miesto ako v zbožnosti katolicizmu. V Pravoslávnej cirkvi sa zdôvodňuje tým, že svätí sú príbytkami božskej milosti, „čistými obydliami Boha“ (sv. Ján Damaský).

V pravosláví sa uctievajú aj relikvie svätých, pretože ich telá participovali na pôsobení milosti Svätého Ducha skrze omilostené duše. Vzývanie svätých v modlitbe malo vždy dôležité miesto v živote Pravoslávnej cirkvi.

Prečítajte si niekoľko myšlienok o uctievaní svätých v Pravoslávnej cirkvi, ktoré sú prevzaté z publikácie Pravoslávie od Rusa Sergeja Nikolajeviča Bulgakova (1871 – 1944), ktorý bol jedným z najplodnejších a najvýznamnejších pravoslávnych teológov 20. storočia. 

Svätí sú našimi orodovníkmi a ochrancami v nebi a sú preto živými a aktívnymi členmi bojujúcej pozemskej Cirkvi. Ich milostivá prítomnosť v Cirkvi, ktorá sa ukazuje navonok v ich ikonách a relikviách, nás obklopuje ako modlitbový oblak Božej slávy. Neoddeľuje nás od Krista, ale približuje nás k nemu, zjednocuje nás s ním.

Svätí nie sú prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi, ktorí by robili nadbytočným jediného prostredníka [Ježiša Krista], ale sú našimi spolumodlitebníkmi, priateľmi a pomocníkmi v našej službe pre Krista a nášmu spoločenstvu s ním.

Až po Kristovom príchode sa vyjasnil neprekonateľný odstup medzi Kristom a tými, ktorí patria Kristovi (Gal 5, 24), ako aj ich blízkosť k nemu. Cirkev je Kristovo telo a tí, ktorí sú zachraňovaní v Cirkvi, dostávajú Kristovu silu a Kristov život, sú zbožšťovaní, stávajú sa „bohmi podľa milosti“, sami sú kresťanmi v Ježišovi Kristovi.

Aj keď sa ľudský osud definitívne určuje až na Kristovom poslednom súde, predsa len už na takzvanom predbežnom súde, ktorý sa uskutočňuje pre každého človeka po smrti, sa vyjasní predurčenie pre slávu a veniec svätosti.

Veniec svätosti

Veniec svätosti horí už na čele Božieho spravodlivého, dokonca už počas jeho života, lebo súd je len zjavným otvorením jeho skutočného stavu. „Večný život“ v Bohu sa začína už teraz, vo vlnách času, ktorý má hĺbku večnosti, ale po opustení tohto sveta sa stane určujúcim princípom bytia.

Odôvodnenie pre takéto oslávenie pravoslávie nevidí v tom, že svätí si získali také zvláštne zásluhy pred Bohom, riadne i mimoriadne diela, za ktoré majú právo dostať od Boha náležité odškodnenie a o ktoré sa ešte musia podeliť s tými, ktorí sú bez takýchto prostriedkov.

Svätí sú tí, ktorí skrze akt svojej činnej viery a skrze pôsobiacu lásku v sebe uskutočnili svoju podobnosť s Bohom a tým ukázali božskú podobu, čím dostali podiel na pretekajúcej Božej milosti.

V tomto očisťovaní srdca skrze akt duše a tela spočíva aj cesta záchrany každého jedného človeka, do ktorého sa nasťahuje Kristus: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20), podľa Pánovho slova: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať. A prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok“ (Jn 14, 23).

Rozmanitá svätosť

Na tejto ceste spásy existujú medzi ľuďmi kvantitatívne rozdiely, ktoré sa stanú kvalitatívnymi a potom určia večný osud človeka. Až za týmto prahom sa uskutoční záchrana ako rozhodujúce sebaurčenie.

Začína sa vzrast v milosti, pri každom človeku podľa spôsobu a podľa typu jeho duchovnej osobnosti. Svätosť je taká rozmanitá, aká je rozmanitá aj ľudská individualita.

Inzercia

Akt svätosti má vždy individuálny charakter. Cirkev pozná rôzne stupne svätosti a duchovné formy záchrany: proroci, apoštoli, mučeníci, svätí, ekumenickí učitelia, prepodobní, bojovníci a cári, lekári a nezištníci, a tento zoznam, samozrejme, nie je vyčerpávajúci: rôzne epochy (medzi nimi aj tá naša) nachádzajú popri predtým existujúcich formách svätosti aj svoju vlastnú formu svätosti.

Pritom nie všetci svätí sú známi svetu; existujú takí, ktorých Pán nechal nepoznanými. Existuje však sviatok Všetkých svätých, ktorým sa slávi pamiatka všetkých svätých, oslávených i neoslávených, v ich jednote.

Dosiahnutá svätosť znamená predovšetkým vyjdenie zo stavu neurčitosti smerom k víťazstvu, čím sa uvoľňujú sily pre činnú lásku v modlitbe.

Ako nám svätí pomáhajú

Svätí nám nemôžu pomáhať podľa nadbytku svojich zásluh, ale podľa nimi získanej duchovnej slobody v láske, ktorá sa dosahuje skrze ich veľký čin.

Ten im dáva silu predstúpiť pred Boha v modlitbe a aj v pôsobiacej láske k ľuďom. Boh dovoľuje svätým (popri Božích anjeloch), aby uskutočňovali svoju vôľu v živote ľudí skrze aktívnu, aj keď obvykle neviditeľnú pomoc.

Svätí sú Božími rukami, ktorými Boh koná svoje diela. Preto je svätým dané, aby aj po smrti uskutočňovali diela lásky, ale nie ako konanie k vlastnej záchrane, ku ktorej už došlo, ale ako pomoc k záchrane ostatných spolubratov. Miera sily tejto činnej účasti zodpovedá miere ducha a veľkosti jeho skutku: „Veď hviezda od hviezdy sa líši jasom“ (1 Kor 15, 41).

Prostredníctvo svätých

Existencia svätých v Cirkvi je nielen možná, ale je pre nás aj potrebná. Každá duša musí osobne stáť pred Kristom, viesť s ním osobný rozhovor, viesť osobný život v Kristovi; v tomto neexistuje medzi dušou a Kristom žiadne prostredníctvo a ani nemôže existovať, presne tak ako v eucharistickom spoločenstve: každý človek tu prijíma Kristovo telo a krv a sviatostne sa s ním spája.

Svätí sú tí, ktorí skrze akt svojej činnej viery a skrze pôsobiacu lásku v sebe uskutočnili svoju podobnosť s Bohom a tým ukázali božskú podobu, čím dostali podiel na pretekajúcej Božej milosti. Zdieľať

Avšak toto bezprostredné spoločenstvo nevylučuje ani prostredné spoločenstvo a osobné státie duše pred Kristom neznamená, že duša je pri tom osamelá. Synovia človeka, ktorí patria k jednému ľudskému rodu, nikdy nemôžu a nesmú onemieť vo svojej osamelosti. A pred Kristom, ktorý nás naučil zvolať Otče náš, stojíme spoločne so svojimi bratmi, pokiaľ sa nachádzajú v tomto spoločenstve, t. j. predovšetkým so svätými. Toto je „spoločenstvo svätých“, communio sanctorum.

Ako osamelo a prázdno je v Božom chráme, z ktorého sú odobraté ikony svätých, ktoré naznačujú ich milostivú prítomnosť. Spoločne s týmito holými stenami sa odhaľuje aj naša biedna duša.

Avšak povedomie, že svätí sa modlia s nami a za nás ku Kristovi, nás podnecuje, aby sme k tejto modlitbe pripojili prosbu k nim o ich modlitbu a pomoc; v modlitbe k svätým sa rozširuje naša duša. Zároveň zažívame bezprostrednú blízkosť spoločenstva s Kristom, ale aj strach a chvenie pred božskou veľkosťou nášho Sudcu a Pána.

Pre nás je prirodzené a potrebné schovať sa pred touto veľkosťou, zmenšiť svoj strach z nej tým, že sa uchýlime pod ochranu prečistej Vládkyne a svätých, anjelov a ľudí, pretože títo patria k nášmu rodu; s nimi môžeme hovoriť v jazyku ľudskej slabosti a zároveň v jazyku lásky, pričom sa cítime duchovne bok po boku s nimi pred hrozným trónom Pána.

V modlitbe k svätým sa modlíme vlastne ku Kristovi v jeho Cirkvi, ku Kristovmu telu, k jeho ľudstvu. Samozrejme z toho vyplýva, že pri uctievaní svätých v modlitbách k nim musíme sledovať určitú vnútornú duchovnú perspektívu a vzájomnosť, aby sa nezúžila a nezastrela pre nás veľkosť Krista a náš život v ňom a skrze neho aj v Presvätej Trojici.

Odporúčame