S Levom Veľkým ma spája isté osobné puto. O to radšej strácam pár slov k jeho životu i k textu dnešného evanjelia.

Lev je jeden z najväčších pápežov v dejinách. Zvolený bol v roku 440, keď sa z diplomatických dôvodov nachádzal v Galii. Je to prvý pápež, po ktorom sa nám zachovali príhovory v jeho elegantnom štýle.

Levov pontifikát trval 21 rokov a nebol to ľahký čas. Pamätným je stretnutie s vodcom Hunov Atilom v Mantove, kde ho presvedčil, aby ďalej nepokračoval vo svojich výbojoch. Menej úspešným už bolo iné stretnutie, s Geiserichom, s cieľom zastaviť plienenie Vandalov. Akokoľvek, gesto Leva, ktorý bezbranný, obklopený iba svojím klérom, vyšiel z Ríma, aby sa stretol s dobyvateľom, bolo odvážne a dosiahlo aspoň to, že neboli zničené baziliky sv. Petra, Pavla a Jána, kde sa ukryla časť rímskeho ľudu.

V Ríme, ktorý trápili hlad, prílev utečencov, rozličné formy bezprávia a chudoba, organizoval charitatívne aktivity a rozhodne sa staval proti poverám a činnosti manichejcov. Slávenie liturgie prepájal s každodenným životom a predovšetkým učil, že ona nie je spomienkou minulých udalostí, ale aktualizáciou neviditeľnej reality, pôsobiacej v živote človeka.

Svojím listom chalcedonskému koncilu zásadne prispel ku kristologickej teológii. Ako Stvoriteľ na začiatku – píše Lev – oživil dychom racionálneho života človeka, tak Syn obnovil stratenú dôstojnosť darovanou milosťou: Syn, príbuzný ľudskému rodu, ale cudzí hriechu. V sile tohto nového dychu milosti sa deje obnova človeka a úsilie o pokoj a lásku majú svoje bezpečné osadenie.

Nedávno zosnulý režisér Jiří Menzel hovorieval: „Pracovať musíte prirodzene, ako keď dýchate…“ Veľmi mi ladí toto jeho vyjadrenie s Ježišovými slovami: „Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ Lebo tu nejde o nedostatok vedomia vlastnej hodnoty, či nedostatok sebaúcty. Naopak, ide o opravdivé prežívanie seba, ide o ľahkosť, slobodu a napokon aj schopnosť urobiť toho veľa a dobre. Ide – dovolím si prekročiť Menzelov výrok – o dýchanie Dy(u)chom života.

Vnútorný postoj „neužitočného služobníka“ oslobodzuje od zväzujúceho „ja“ a spôsobuje, že čoraz viac začína byť dôležité „ty“ a že sa otázka „čo by si si želal?“ stáva najväčšou túžbou (pokrmom). Nielen v rovine vedomosti – a teda, že by to tak malo byť –, ale predovšetkým silou tých príslovečných ignaciánskych vôd, vyvierajúcich zvnútra.

Táto túžba má svoj zdroj. Rodí sa v uvoľnení dosahovanom v momentoch samoty. Len dobrá samota, v ktorej sa dotýkam svojho bytia, uvoľňuje a spôsobuje, že sa môžem čoraz viac stretať so sebou samým: a potom, v dôsledku, aj s každým iným „ty“.

Je – použijem silné slovo – nesmierne dôležité strážiť si momenty samoty, zvlášť vo svete, ktorý až depresívne tlačí podnetmi a informáciami. Hoci to vyznie paradoxne, túžba počúvať druhého a vyjsť mu v ústrety v jeho skutočných potrebách môže sa rodiť iba v autentickej samote. V samote, ktorá však má aj konkrétnu formu. Lebo byť len tak neforemne, a tým aj bezobsažne sám, môže byť skôr nebezpečné (hoci aj momenty priblblo otvorených úst rybára počas „nudnej“ rybačky sú prepotrebné). Tá forma má prosté meno: modlitba.

Modlitba, ktorá je viac počúvaním ako hovorením. A keď je hovorením, tak len preto, že sa v ňom, komunikujúc, učím vzťahu(om). Vzťahu hlbšiemu ako dokáže človek nastoliť v prirodzenej rovine. Taká je skúsenosť všetkých vydarených životov v kresťanských dejinách. Tak – s prostotou, hoci v neľahkých textoch – hovorí aj kráľ kresťanského mysticizmu, Bonaventúra z Bagnoregio: nevyhnutnou podmienkou dokonalosti je jednoducho „modliť sa“.

Keď potom srdce čoraz viac premieňa pozornosť voči druhému a túžba „urobiť, čo mu vidím na očiach“ (o toto ide v našom – možno ošumelom a možno aj neurotizujúcom – „plniť Božiu vôľu“), konkrétne sa to prejavuje aj v podobe schopnosti, ba až akéhosi rozvíjania tej samej túžby, byť zabudnutý, nedocenený (nelajkovaný)... všetkými, iba Jedným nie.

Skúsenosť „neužitočného služobníka“ je skúsenosťou vnútornej chudoby. Plodí radosť a pavlovskú slobodu od mienky iných. Slobodu bez pasívnej agresivity, prejavovanú zároveň aj v slobode od posudzovania druhých. Všetky iné (sociálne i ostatné) väzby, ak nemajú túto pečať, vzďaľujú, ťažia a prinášajú neschopnosť vmestiť sa do vlastnej kože.

Čím viac človek, v oklamanej túžbe potvrdiť seba, uteká zo samoty, v ktorej môže stretnúť Neznámeho, tým menej vie, kto je…

Grécke achreios, „neužitočný“, v dnešnom texte evanjelia, má aj ekonomický významový odtieň „byť bez profitu, bez prospechu“. Vziať na seba tento šat neužitočnosti znamená aj (a v prvom rade) to, čo krásne vyjadril vo svojej básni jeden môj priateľ:

„Som šťastný, že ma nepotrebuješ,

že ma bláznivo miluješ…“

Majstrovo „povedzte: sme neužitoční sluhovia“ znie tónmi slobodného dýchania človeka, ktorému je nado všetok profit a užitočnosť skutočnosť, že je milovaný.