Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
10. november 2020

Kresťanské nebo

Pápež, ktorý odvážne krotil Hunov aj Vandalov

Skúsenosť „neužitočného služobníka“ je skúsenosťou vnútornej chudoby. Plodí radosť a pavlovskú slobodu od mienky iných.

Pápež, ktorý odvážne krotil Hunov aj Vandalov

Rafael - Stretnutie medzi Levom Veľkým a Atilom. Zdroj: Wikipedia

S Levom Veľkým ma spája isté osobné puto. O to radšej strácam pár slov k jeho životu i k textu dnešného evanjelia.

Lev je jeden z najväčších pápežov v dejinách. Zvolený bol v roku 440, keď sa z diplomatických dôvodov nachádzal v Galii. Je to prvý pápež, po ktorom sa nám zachovali príhovory v jeho elegantnom štýle.

Levov pontifikát trval 21 rokov a nebol to ľahký čas. Pamätným je stretnutie s vodcom Hunov Atilom v Mantove, kde ho presvedčil, aby ďalej nepokračoval vo svojich výbojoch. Menej úspešným už bolo iné stretnutie, s Geiserichom, s cieľom zastaviť plienenie Vandalov. Akokoľvek, gesto Leva, ktorý bezbranný, obklopený iba svojím klérom, vyšiel z Ríma, aby sa stretol s dobyvateľom, bolo odvážne a dosiahlo aspoň to, že neboli zničené baziliky sv. Petra, Pavla a Jána, kde sa ukryla časť rímskeho ľudu.

V Ríme, ktorý trápili hlad, prílev utečencov, rozličné formy bezprávia a chudoba, organizoval charitatívne aktivity a rozhodne sa staval proti poverám a činnosti manichejcov. Slávenie liturgie prepájal s každodenným životom a predovšetkým učil, že ona nie je spomienkou minulých udalostí, ale aktualizáciou neviditeľnej reality, pôsobiacej v živote človeka.

Svojím listom chalcedonskému koncilu zásadne prispel ku kristologickej teológii. Ako Stvoriteľ na začiatku – píše Lev – oživil dychom racionálneho života človeka, tak Syn obnovil stratenú dôstojnosť darovanou milosťou: Syn, príbuzný ľudskému rodu, ale cudzí hriechu. V sile tohto nového dychu milosti sa deje obnova človeka a úsilie o pokoj a lásku majú svoje bezpečné osadenie.

Nedávno zosnulý režisér Jiří Menzel hovorieval: „Pracovať musíte prirodzene, ako keď dýchate…“ Veľmi mi ladí toto jeho vyjadrenie s Ježišovými slovami: „Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ Lebo tu nejde o nedostatok vedomia vlastnej hodnoty, či nedostatok sebaúcty. Naopak, ide o opravdivé prežívanie seba, ide o ľahkosť, slobodu a napokon aj schopnosť urobiť toho veľa a dobre. Ide – dovolím si prekročiť Menzelov výrok – o dýchanie Dy(u)chom života.

Vnútorný postoj „neužitočného služobníka“ oslobodzuje od zväzujúceho „ja“ a spôsobuje, že čoraz viac začína byť dôležité „ty“ a že sa otázka „čo by si si želal?“ stáva najväčšou túžbou (pokrmom). Nielen v rovine vedomosti – a teda, že by to tak malo byť –, ale predovšetkým silou tých príslovečných ignaciánskych vôd, vyvierajúcich zvnútra.

Táto túžba má svoj zdroj. Rodí sa v uvoľnení dosahovanom v momentoch samoty. Len dobrá samota, v ktorej sa dotýkam svojho bytia, uvoľňuje a spôsobuje, že sa môžem čoraz viac stretať so sebou samým: a potom, v dôsledku, aj s každým iným „ty“.

Je – použijem silné slovo – nesmierne dôležité strážiť si momenty samoty, zvlášť vo svete, ktorý až depresívne tlačí podnetmi a informáciami. Hoci to vyznie paradoxne, túžba počúvať druhého a vyjsť mu v ústrety v jeho skutočných potrebách môže sa rodiť iba v autentickej samote. V samote, ktorá však má aj konkrétnu formu. Lebo byť len tak neforemne, a tým aj bezobsažne sám, môže byť skôr nebezpečné (hoci aj momenty priblblo otvorených úst rybára počas „nudnej“ rybačky sú prepotrebné). Tá forma má prosté meno: modlitba.

Inzercia

Modlitba, ktorá je viac počúvaním ako hovorením. A keď je hovorením, tak len preto, že sa v ňom, komunikujúc, učím vzťahu(om). Vzťahu hlbšiemu ako dokáže človek nastoliť v prirodzenej rovine. Taká je skúsenosť všetkých vydarených životov v kresťanských dejinách. Tak – s prostotou, hoci v neľahkých textoch – hovorí aj kráľ kresťanského mysticizmu, Bonaventúra z Bagnoregio: nevyhnutnou podmienkou dokonalosti je jednoducho „modliť sa“.

Keď potom srdce čoraz viac premieňa pozornosť voči druhému a túžba „urobiť, čo mu vidím na očiach“ (o toto ide v našom – možno ošumelom a možno aj neurotizujúcom – „plniť Božiu vôľu“), konkrétne sa to prejavuje aj v podobe schopnosti, ba až akéhosi rozvíjania tej samej túžby, byť zabudnutý, nedocenený (nelajkovaný)... všetkými, iba Jedným nie.

Skúsenosť „neužitočného služobníka“ je skúsenosťou vnútornej chudoby. Plodí radosť a pavlovskú slobodu od mienky iných. Slobodu bez pasívnej agresivity, prejavovanú zároveň aj v slobode od posudzovania druhých. Všetky iné (sociálne i ostatné) väzby, ak nemajú túto pečať, vzďaľujú, ťažia a prinášajú neschopnosť vmestiť sa do vlastnej kože.

Čím viac človek, v oklamanej túžbe potvrdiť seba, uteká zo samoty, v ktorej môže stretnúť Neznámeho, tým menej vie, kto je…

Grécke achreios, „neužitočný“, v dnešnom texte evanjelia, má aj ekonomický významový odtieň „byť bez profitu, bez prospechu“. Vziať na seba tento šat neužitočnosti znamená aj (a v prvom rade) to, čo krásne vyjadril vo svojej básni jeden môj priateľ:

„Som šťastný, že ma nepotrebuješ,

že ma bláznivo miluješ…“

Majstrovo „povedzte: sme neužitoční sluhovia“ znie tónmi slobodného dýchania človeka, ktorému je nado všetok profit a užitočnosť skutočnosť, že je milovaný.

Odporúčame