Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Cirkev Svet kresťanstva
11. december 2020

Teológ Juhás

Pochybnosti môžu byť pozitívnou súčasťou prežívania viery, mali ich aj svätci

Rozhovor s katolíckym teológom Vladimírom Juhásom o dogmách, pápežskej neomylnosti aj o pochybnostiach vo viere.

Pochybnosti môžu byť pozitívnou súčasťou prežívania viery, mali ich aj svätci

Foto – Tomáš Puškáš

Nielen veriaci ľudia, ale aj neveriaci často používajú slovo dogma. Neraz v nesprávnom význame, napríklad v spojitosti s kňazským celibátom. Ako by ste jednoducho vysvetlili, čo je to dogma?

Toto slovo bolo v rôznych dejinných obdobiach chápané rozdielne. Grécky termín dogma pôvodne označoval akýkoľvek filozofický názor, mienku. Kresťania ho postupne začali používať pre označenie vyznania, ktoré sa ukázalo ako správne. Ani Tridentský koncil v 16. storočí nepoužíval termín dogma v takom význame, ako ho chápeme dnes, ale hovoril o článkoch viery. Až v 18. – 19. storočí sa pod týmto pojmom rozumie výrok viery, o ktorom cirkev vyhlasuje, že je Bohom zjavený vo Svätom písme a následne sa rozvíja v tradícii.

Možno teda povedať, že „autorom“ dogiem je samotný Boh, pričom cirkev ich nejakým spôsobom rozpoznáva a verbalizuje?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že Boh o sebe nikdy nenapísal žiadnu definíciu, ale zjavil sa ako udalosť, ako osoba, s ktorou má človek skúsenosť. Ani samotná Biblia Boha nedefinuje, iba ho opisuje. Práve to je na Bohu obdivuhodné, že sa necháva interpretovať.

Keď sa človek pokúša vytvárať vyjadrenia o Bohu, vždy to robí prostredníctvom dostupných myšlienkových konceptov, pojmov a formuluje to obmedzeným ľudským jazykom. Môžeme vykresliť obraz Boha, ale nikdy ho nedokážeme presne vystihnúť. Musíme byť pripravení na to, že tento obraz nikdy nebude dokonalý, musíme byť ochotní nanovo ho dotvárať, s vedomím, že nikdy nebude absolútny. Pretože naše vyjadrenie o Bohu nie je Boh.

V kontexte, ako ste ho popísali, je správne označovať články apoštolského vyznania viery za dogmy?

Dnes naše vyznania viery nazývame dogmy a v západnom kresťanstve ich chápeme značne racionálne. Pre prvých kresťanov boli pravdy viery obsahom, ktorý predovšetkým vyznávali a svedčili o ňom. Nebolo to pre nich niečo, čo treba presne pojmovo definovať a špecifikovať. To sa dialo až neskôr, keď sa objavujú prvé kristologické nezrovnalosti a keď sa pod vplyvom rôznych filozofických smerovaní objavuje potreba nachádzať nové a presnejšie pojmy a vyjadrenia.

Počas celých dejín vstupuje teológia do konfrontácie s aktuálnymi myšlienkovými smermi a je nimi ovplyvňovaná, najmä na kresťanskom Západe. V 19. storočí sa v tomto napätí s vedeckým svetom až príliš necháva strhnúť do oblasti dokazovania, čoho výsledkom je novoscholastická racionalizácia teológie. Zoči-voči vonkajšiemu „nepriateľovi“ – vede chce mať cirkev presné pojmy, definície a dôkazy. V tomto snažení však trochu pozabudla na to, že teológia nemá dokazovať, ale svedčiť o nedokázateľnom.  

Vieme dnes presne určiť počet dogiem, ktoré vyznáva katolícka cirkev?

To je ako keby ste sa pýtali na počet ekumenických koncilov – k nejakému číslu dospejete vždy podľa toho, aké kritériá si stanovíte. V rôznych dejinných obdobiach bol počet či rozsah právd viery chápaný rozdielne – niekedy ako jeden celok, inokedy ako viac článkov jedného celku. V oblasti dogmatickej teológie preto nedokážeme dospieť k jasnému číslu tak, ako napríklad pri počte kánonov Kódexu kánonického práva.

Boh nie je definíciou, ktorú sa naučíme a potom ju už len opakujeme, ale je vzťahom, v ktorom žijeme, v ktorom hľadáme, nachádzame a niekedy opakovane strácame. A pochybovanie je niekedy legitímnou súčasťou tohto hľadania. Zdieľať

Keď nedokážeme určiť počet dogiem, tak potom zrejme nevieme zostaviť ani ich hierarchiu?

Ale áno. Mohli by sme povedať, že jestvujú základné pravdy viery a ostatné pravdy viery. Tie základné vytvárajú rámec nášho vyznania – Krédo. Ostatné výpovede viery môžeme formulovať tak, aby napríklad neboli prekážkou v ekumenickom dialógu.

Sú katolíci povinní veriť obsahu všetkých dogiem? Počnúc tými prvými, teda Krédom, až po tie posledné, ktorými sú dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, neomylnosti pápeža a Nanebovzatí Panny Márie?

Dogmy predstavujú vieroučný rámec, v ktorom sa katolíci pohybujú, v ktorom žijú. Ak tento rámec opustia, tak, pochopiteľne, prestávajú byť katolíkmi. Nerád by som však hovoril o povinnosti v niečo veriť, musí tu predsa ísť o vnútorné chcenie. Nikto nás nenúti byť katolíkmi, človek ním sám chce alebo nechce byť. Viera je vždy slobodným rozhodnutím, nie povinnosťou.

Ale čo ak niekto vieroučný rámec vo všeobecnosti prijíma, ale pri niektorých konkrétnych bodoch má pochybnosti?

Pochybnosti patria k viere, predstavujú hľadanie, ktoré netreba vnímať hneď negatívne. Práve naopak, niekedy môže byť pozitívnou súčasťou prežívania viery. Pochybnosti predsa sprevádzali starozákonných prorokov a neskôr aj apoštolov, najväčší svätci prežívali obdobia temných nocí.

Spomínaný rámec viery nie je čímsi empiricky daným, lebo potom by sme už nehovorili o viere, ale o dôkazoch. Stačil by tak jeden koncil, na ktorom by sa všetko raz a navždy zadefinovalo, a vec by bola vybavená. Lenže v dejinách kresťanstva vidíme, že po jednom koncile nasledoval ďalší a po ňom ďalší a zase ďalší, pričom opakovane boli otvárané a nanovo interpretované témy, ktoré sa v minulosti možno javili ako uzavreté. Dejiny cirkvi sú dejinami koncilov a hľadania. 

Ináč povedané, Boh nie je definíciou, ktorú sa naučíme a potom ju už len opakujeme, ale je vzťahom, v ktorom žijeme, v ktorom hľadáme, nachádzame a niekedy opakovane strácame. A pochybovanie je niekedy legitímnou súčasťou tohto hľadania.

V prvých kresťanských storočiach boli definované pravdy viery, ktoré dnes súhrne nazývame Krédo. V 19. a 20. storočí boli vyhlásené tri spomenuté novodobé dogmy. Čo bolo medzi tým?

Každý koncil či synoda v dejinách nejakým spôsobom rozvíjali kresťanskú tradíciu – väčšinou v reakcii na aktuálne dianie v cirkvi a v spoločnosti, ktoré sa neraz prekrývali.

Prečo sa práve pápež Pius IX. rozhodol v roku 1854 vyhlásiť dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a neskôr zvolať Prvý vatikánsky koncil, ktorý na jeho podnet v roku 1870 vyhlásil dogmu o pápežskej neomylnosti?

Dianie v cirkvi nikdy nebolo odtrhnuté od diania v spoločnosti. Aj obe spomenuté dogmy vznikli v určitom dejinno-spoločenskom kontexte. Pius IX. stál na čele cirkvi v rokoch 1846 – 1878, teda v čase vedeckých, priemyselných a politických zmien. V Európe sa po Francúzskej revolúcii rúcali staré poriadky a rodilo sa čosi nové, padali monarchie, ktoré nahrádzali národné štáty.

Pápež tieto zmeny najprv vítal, ale zároveň si neskôr stále viac uvedomoval, že cirkev musí v pohnutých časoch rúcania autorít predstavovať istú stabilitu, bezpečnosť, ochranu, byť akousi pevnou skalou. To všetko sa premietlo do teologického konceptu pápežskej neomylnosti, ktorá mala byť účinným nástrojom pre ponúkanie jasných odpovedí na rastúce množstvo otázok. Tieto očakávania sa však celkom nenaplnili.

Inzercia

Prečo?

Lebo v teológii sa nedajú veci riešiť rýchlym spôsobom, „skratkami“, vytvorením inštitútu na hotové odpovede. V dejinách cirkvi sa k odpovediam vždy prichádzalo prostredníctvom dlhého, neraz namáhavého procesu hľadania a nachádzania širšieho konsenzu.

Je známe, že na znak nesúhlasu so zámerom vyhlásiť dogmu o pápežskej neomylnosti opustila Prvý vatikánsky koncil približne pätina biskupov. Nešlo však o výnimočnú situáciu. Aj predošlé koncily sa končili tým, že z nich biskupi odchádzali s rôznymi názormi, aby sa o niekoľko rokov či desaťročí opäť zišli a znova sa pokúsili nájsť spoločné stanovisko.

Žiadny koncil v dejinách sa nechápal ako posledný, ale pozýval k ďalšiemu. Preto tu máme reťaz koncilov, ktorá sa raz začala a nikdy sa neskončí. Zrejme aj preto, aby sme si uvedomili, že na zemi sme jednoducho stále na ceste a pred nami stojí človeku síce blízky, no zároveň neuchopiteľný Boh.

Keby mal pápež Pius IX. ďalekohľad do budúcnosti, tak by sa možno trochu čudoval, prečo jeho nástupcovia v 20. a 21. storočí o niektorých veciach nerozhodujú z pozície pápežskej autority, ale zvolávajú rôzne synody a pracovné skupiny. Zdieľať

Dôležitejšie ako spoločenský kontext je však samotné biblické zdôvodnenie pápežskej neomylnosti. To je aké?

Tradične sa tu poukazuje na Petrov primát, ktorý však ináč vníma západná a ináč východná cirkev. A nielen to. Aj na samotnom Západe vidíme v jednotlivých historických obdobiach iné prístupy. V kresťanskom staroveku bol rímsky biskup ostatnými patriarchami sídliacimi na východe akceptovaný ako primus inter pares, prvý medzi rovnými. Mal primát v láske, bol výrazom jednoty, ale nemal takú jurisdikčnú moc nad ostatnými, akú má dnes. Tá sa vyvíjala postupne. A hoci bol jediným patriarchom Západu, musel rešpektovať autonómiu významných biskupských miest, ako boli Miláno, Kartágo, Toledo či Lyon. Platilo to však aj naopak, biskupi týchto diecéz rešpektovali primát Ríma a usilovali sa o jednotu s ním. Nič nerobili bez rímskeho biskupa a proti nemu.

Keby sme postupne prechádzali ďalšími historickými obdobiami, videli by sme istú sínusoidu pápežskej moci – raz bola hore, inokedy dole. Keď slabla pozícia pápežov, stúpal význam koncilov. A naopak. Práve počas pontifikátu Pia IX. bolo pápežstvo na jednom z vrcholov svojej moci. Z nášho pohľadu zatiaľ poslednom, ak nerátame silnú pozíciu pápeža Jána Pavla II.

Ako to myslíte?

Všimnite si, že hoci Prvý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus definoval pojem pápežskej neomylnosti, nástupcovia Pia IX. s týmto nástrojom narábali veľmi opatrne. V podstate ho využil len Pius XII. v roku 1950 pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie, ale aj ten to urobil pomerne opatrným spôsobom, keď so žiadosťou o názor na túto otázku oslovil biskupov a teológov z celého sveta. Medzi nimi bol aj slovenský gréckokatolícky profesor Mikuláš Rusnák.

Keby mal pápež Pius IX. ďalekohľad do budúcnosti, tak by sa možno trochu čudoval, prečo jeho nástupcovia v 20. a 21. storočí o niektorých veciach nerozhodujú z pozície pápežskej autority, ale zvolávajú rôzne synody a pracovné skupiny.

Druhý vatikánsky koncil totiž preniesol dôraz na jednotlivých biskupov. Vzťah pápež – kolégium biskupov sa teda opäť trochu mení. Keď dogmatická konštitúcia Lumen gentium hovorí o neomylnosti pápeža, ako subjekt tejto neomylnosti predstavuje celú cirkev, ktorá koná prostredníctvom pápeža.

V katolíckej tradícii vnímame dogmu ako niečo, čo je otvorené dopredu. Metaforicky povedané, dogma nikdy nie je definitívnou bodkou, ale sú to tri bodky. Jej výpoveď je vždy pravdivá, pretože dogma participuje na Božej pravde. Zároveň však platí, že my túto pravdu nikdy nedokážeme vlastniť v jej úplnosti – ona vlastní nás a my sa ju snažíme rozpoznávať, nakoľko sme toho v tej-ktorej dobe schopní.

Ešte jedna otázka k samotnej pápežskej neomylnosti – na čo presne sa vzťahuje? Lebo v tomto nemajú jasno ani mnohí katolíci.

Jednoducho povedané, pápež sa vo veciach viery a morálky nemôže mýliť. Musíme však dodať, že neomylnosť sa neviaže na osobu pápeža, ale na výpoveď viery, ktorú vysloví z moci svojho úradu – to vystihuje práve ten známy termín ex cathedra. Teda neomylná je výpoveď, nie osoba pápeža ako subjekt. Čiže „sila neomylnosti“ nevychádza z osoby, ale je garantovaná tým, že pápež hovorí v Božom Duchu. Zároveň je pri tom viazaný Písmom a Tradíciou.  

V tejto línii uvažovania pokračoval aj Druhý vatikánsky koncil, ktorý zdôraznil, že cirkev nie je neomylná sama osebe a zo seba, ale iba ako spoločenstvo, ktoré hovorí v Duchu Svätom.

V tomto roku si pripomíname nielen 150. výročie vyhlásenia dogmy o neomylnosti pápeža, ale aj spomenuté 70. výročie vyhlásenia dogmy o Nanebovzatí Panny Márie. Čo priviedlo Pia XII. k tomuto rozhodnutiu?

Aj keď Biblia o nanebovzatí Panny Márie – rovnako ako o jej nepoškvrnenom počatí – nehovorí, predsa sa už od 5. – 6. storočia v cirkevnej tradícii otvára priestor mnohým rozprávaniam a úvahám, ale aj teologickým reflexiám o tejto téme. Niektoré z nich sú skôr literárne a svojím spôsobom vyobrazujú posledné chvíle Ježišovej matky. Tieto príbehy majú však svoju legitímnosť, náboženský význam a duchovný zámer, aj keď z nich nemôžeme rekonštruovať historickú skutočnosť. Smerujú však k základnému kresťanskému presvedčeniu, že s Máriou sa udialo to, čo pri vzkriesení mŕtvych čaká všetkých ľudí.

Liturgické slávenie sviatku Nanebovzatia Panny Márie je silnou teologickou výpoveďou, ktorá sa stavia nielen proti mnohým dualistickým tendenciám v kresťanstve, ale zároveň sa stavia na stranu biblického chápania človeka ako jednoty tela a duše. Preto Máriu – ako prvú z ľudí – predstavuje a oslavuje prijatú u Boha celú, s telom i dušou.

Snaha pápeža Pia XII. vyhlásiť v roku 1950 túto starokresťanskú výpoveď za dogmu, mala nielen teologické, ale aj dejinné motívy, ktoré úzko súviseli s čerstvou skúsenosťou druhej svetovej vojny. Len pár rokov predtým celý svet zmätene pozeral na znevážené a zmučené ľudské telá. Práve tento šok z neľudskosti bol silnou pohnútkou pre Pia XII., aby opäť povýšil to, čo vojna tak kruto ponížila. Sviatok Nanebovzatia je silným výrazom Božej nehy, ktorá prijíma k sebe všetok bôľ a žiaľ žitý v ľudskom tele. Toto zohavené a ponížené ľudské telo Boh povyšuje, objíma a prijíma k sebe. Sviatok Nanebovzatia je tak dokonalým vyjadrením Božieho milovania človeka v tele a s telom. Boh nevyslobodzuje človeka z tela ako z väzenia, ale prijíma ho s telom, prijíma ho s celým jeho bytím.

Objavili sa odvtedy nové úvahy o vyhlásení nejakej ďalšej dogmy?  

Nateraz nie. V dejinách boli obdobia, keď cirkev mala potrebu niečo jednoznačnejšie vysloviť. Ale boli aj obdobia, keď vypovedala málo. Súvisí to aj s atmosférou a spôsobom myslenia, ktoré v danej dobe prevládalo. Druhý vatikánsky koncil prebehol v úplne inej atmosfére ako Prvý vatikánsky koncil. Prvý mal potrebu definovať. Druhý, naopak, nedefinoval nič – myslím teraz výslovne použijúc úrad neomylnosti pápeža ex cathedra. Ale to neznamená, že jeden alebo druhý koncil sa prejavil lepšie či horšie. Iba sa odohrali v neporovnateľne odlišných atmosférach a každá z nich si vyžadovala iný prístup. 

Kto je Vladimír Juhás

Narodil sa v roku 1974, pochádza z obce Geča pri Košiciach. V roku 1998 ukončil štúdium na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a bol vysvätený za kňaza. Doktorát z teológie získal na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme, vo svojej dizertačnej práci sa venoval téme ekleziológie a eschatológie. Na Teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach prednáša dogmatickú teológiu. Je redaktorom odborného časopisu Verba Theologica.

Foto – Tomáš Puškáš

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.