Minikázeň
Vianočná radosť nie je omamujúca, ale triezva
Sme tu, aby sme aj počas Vianoc počuli „výkriky“ súčasných dejín a videli, že – napriek všetkému – Boh prišiel na túto zem a neopustil človeka a ľudstvo.
Foto - TASR/AP
Čo evanjelista Lukáš povedal o Ježišovom narodení historicky (Lk 2, 16-21), to isté vyjdaril evanjelista Ján teologicky (Jn 1, 1-18): je to radosť, jasot, svetielko v hlbokej tmavej noci, lebo na svet prišiel Boh, vrátil sa!
(1) Niektorí prirovnávajú katolícku vianočnú liturgiu k jasotu nočných strážcov, o ktorých píše prorok Izaiáš (52, 7-10). Noční trubači, ktorí strážili mesto, boli prví, ktorí sa od poslov dozvedeli, že Boh sa vracia do Jeruzalema, aby opäť on sám bol jeho vládcom a prepukli jasotom a radosťou. Vtelenie Syna je dôvodom našej historickej i teologickej radosti (Martini, 611).
(2) Ale osobitná radostná atmosféra Vianoc nie je popretím dramatickej či tragickej situácie našich súčasných dejín, nepopiera fakty, nezahmlieva „silu noci“, nemá nikoho opiť ani nadrogovať, aby sa zabudlo, čo sa stalo. Naopak, sme tu, aby sme aj počas Vianoc počuli „výkriky“ súčasných dejín a videli, že – napriek všetkému – Boh prišiel na túto zem a neopustil človeka a ľudstvo. Je to dôvod, aby sme aj tieto Vianoce považovali za „nový exodus“ do zasľúbenej krajiny, v ktorej vládcom je sám Boh.
