Slovo kňaza Ako manželstvo a plodnosť spolu kráčali dejinami

Po odpoveď na túto otázku je potrebné ísť do širšieho kontextu tejto problematiky a pripomenúť si, ako naša kultúra chápe podstatu a ciele manželstva, teda vzťahu, ktorý je najvhodnejší na splodenie dieťaťa. Rôzni ľudia môžu mať rôzne predstavy o podstate a cieľoch manželstva, ktoré sa rozhodnú uzavrieť či neuzavrieť.

Veriaci katolíci by mali byť formovaní osvojiť si v tomto náuku Magistéria Cirkvi. Rozhodnutie uzavrieť svoje manželstvo pred Bohom a Cirkvou so sebou prináša záväzok rozhodnúť sa preň tak, ako ho ustanovil Boh a ako ho definuje Cirkev.

Prečo by sme mali mať deti?

Iste sme sa stretli s názorom, že z pohľadu Cirkvi je zmyslom manželstva plodenie detí. Ak by sa to niekomu v dnešnej dobe azda javilo ako stredoveké uvažovanie, nasledujúce riadky ho ľahko vyvedú z omylu. Totiž, v skutočnosti siaha takýto pohľad na manželstvo až do obdobia staroveku a vôbec ho nevynašla Cirkev.  

Už antická filozofia vníma manželskú plodnosť ako dobro nielen pre konkrétnu rodinu, ale najmä ako spoločné dobro. Platón vidí ako najdôležitejšie zložky spoločnosti filozofov a bojovníkov, preto majú podľa neho ostať slobodní, a tým pádom bezdetní, aby sa mohli plne venovať rozvoju a obrane spoločného dobra. Deficit detí spôsobený Ich celibátom doplnia ostatní členovia spoločnosti.

Aristoteles podčiarkuje význam rodiny a poukazuje na dôležitosť manželskej plodnosti, z ktorej nikoho nevylučuje. Podľa neho je najideálnejší vek na zodpovedné počatie dieťaťa 18 rokov u ženy a 37 rokov u muža. Dieťa by malo byť podľa neho počaté v zime a počet detí v rodine by nemal byť príliš veľký, aby sa každému zabezpečila potrebná starostlivosť a dobrá výchova.

Kresťanská filozofia nadväzuje na tieto myšlienky a ďalej ich rozvíja vo svetle Zjavenia. Sv. Augustín berúc do úvahy knihu Genezis ako prvý pojednáva o troch základných dobrách manželstva: plodenie a výchova detí, čiže dobro vzájomnej lásky a vernosti, a napokon nerozlučiteľnosť manželstva. Podľa neho je rodina, ktorá si prokreáciou plní svoju úlohu, zameraná na pokračovanie Božieho plánu.

Podľa sv. Tomáša Akvinského je podstatou manželstva jeho jednota, jeho príčinou je manželský sľub a jeho cieľom je potomstvo. S odvolaním sa na Aristotela zdôrazňuje, že jednotlivá rodina zabezpečuje svojou plodnosťou prežitie celej spoločnosti, teda ľudskej rodiny ako takej.

Je dieťa verejné dobro?

Možno trochu provokatívna, ale predsa veľmi dôležitá otázka, ktorá zasahuje nielen filozofické myslenie, ale aj oblasť práva. Pritom tu pravdaže vôbec nejde o to, že by dieťa malo patriť štátu, ale o to, že štátu by malo záležať na tom, aby ľudia boli prokreatívni, teda aby sa rozhodovali mať deti. Naša kultúra rozpoznala, že pre splodenie a výchovu dieťaťa je najvhodnejší stabilný vzťah muža a ženy, ktorý sa nazýva manželstvo. Ani to však nevymyslela Cirkev.

Právne základy manželstva naša civilizácia nachádza v dvoch hlavných prameňoch. Prvým je židovské právo, ktoré ako Bohom dané nájdeme spísané v jeho stabilnej a nemennej podobe v Tóre. Druhým je rímske právo, ktoré sa ako ľudské právo formovalo v priestore Rímskej ríše a pretrvalo aj po jej zániku.

V oboch nájdeme vnímanie manželstva ako autoritou potvrdeného spoločenstva jedného muža a jednej ženy. Manželský sľub sa totiž týkal nielen konkrétneho muža a ženy, ale bol záležitosťou celej spoločnosti, preto sa manželstvo uzatváralo verejne a podľa formálnych pravidiel daných príslušnou autoritou, ktorá o uzatvorených manželstvách tiež viedla svoje úradné záznamy.

Vidíme, že z pohľadu filozofov i právnikov je manželstvo vnímané nie ako súkromná, ale ako spoločenská záležitosť, a preto k tomu verejná autorita mala a má čo povedať. Za verejnú autoritu pritom považujeme nielen mesto či štát, teda civilné autority, ale aj autority náboženské.

Kultový život bol a je popri občianskom živote jedným z faktorov, ktoré vplývajú na našu identitu. Sme občanmi niektorého štátu a mnohí z nás aj členmi niektorej z cirkví. Ak má verejná autorita dbať o dobro spoločnosti, patrí k tomu aj jej právo definovať a podporovať manželstvo, pretože pre realizovanie ľudskej prokreácie nie je nič lepšie.

Spoločné dobro je jeden z ústredných motívov existencie každej jednotlivej občianskej, náboženskej či inej spoločnosti. Zároveň je úlohou tých, ktorí stoja na jej čele, aby všetkými prostriedkami dbali o jeho zabezpečenie všetkým svojim členom.

Nuž a ako bolo uvedené vyššie a ešte sa k tomu neskôr vrátime, jedným zo základných spoločných dobier je samotné prežite, pokračovanie existencie a fungovania danej spoločnosti. Preto má v našom prípade príslušná autorita dbať o to, aby sa realizovalo dobro potomstva, teda aby sa manželia rozhodovali mať deti, ktoré sú z tohto uhla pohľadu naozaj vnímané ako verejné dobro.

Čo sú mužské reprodukčné práva?

Cirkev so zreteľom na obsah Zjavenia, dedičstvo antickej filozofie i rímskeho práva definuje v kánonickom práve manželstvo ako „trvalé celoživotné spoločenstvo jedného muža a jednej ženy, ktoré je nerozlučiteľné a ktoré je zamerané na spoločné dobro oboch manželov a na plodenie a výchovu detí“.

Vo všetkých troch vyššie spomenutých prameňoch je prítomný silný patriarchát, preto kladú dôraz na mužské reprodukčné práva. Otec domu v Tóre, resp. otec rodiny v rímskom práve či antickej filozofii, je vnímaný ako silná autorita a hlava celej domácnosti. Manželka, deti, sluhovia, resp. otroci, všetci sú podriadení otcovi.

Tóra chápe konkrétne manželstvo ako nerozlučiteľné, no v prípade nevery predsa len pripúšťa prepustenie manželky, ktorá cudzoložstvom ohrozila reprodukčné práva svojho manžela. Rímske právo nemá koncept manželskej nerozlučiteľnosti, lebo manželstvo vzniká vzájomnou dohodou dvoch slobodných ľudí, ktorí sa môžu rozhodnúť od manželskej zmluvy kedykoľvek odstúpiť.

Tóra i celé Zjavenie chápe splodenie dieťaťa ako vyplnenie Božieho príkazu a prejav Božieho požehnania. S rímskym právom sa stotožňuje v pohľade na dieťa ako pokračovanie konkrétneho domu (resp. rodiny) i celého národa (resp. spoločnosti). Nakoľko dôraz je kladený na práve otca na dediča, toto je možné realizovať podľa Tóry aj prostredníctvom náhradnej matky (napríklad slúžka manželky), či dokonca v prípade jeho smrti mal toto právo doplniť jeho brat. Rímske právo poznalo pre prípad neplodnosti adrogáciu dospelého muža i s celou jeho rodinou slávnostným obradom, na ktorý v neskoršom období nadviazal oveľa zložitejší proces adopcie jedného dieťaťa kúpnou zmluvou.

Kedy sa rozišlo manželstvo s plodnosťou?

Mať dediča bolo cieľom každého panovníka. Spomeňme si napríklad na takého Henricha VIII., ktorý urobil všetko pre to, aby si zabezpečil mužského potomka. Paradoxne, jeho dedičkou sa napokon stala Alžbeta I., ktorá sa na rozdiel od otca rozhodla vôbec nevydať a nesplodiť dieťa. Mať dediča však bolo a je túžbou azda každého, bez ohľadu na spoločenské postavenie, preto hoci to znie dnes akokoľvek divne, motívom pre manželstvo nebola romantická láska, ale potreba splodiť deti – čím viac, tým lepšie.

Foto: autor

Spoločenské zmeny v 19. storočí zasiahli aj do manželského a rodinného života. Priemyselná revolúcia, rozvoj mestského života, materializmus, ateizmus, spochybňovanie kresťanských hodnôt, to všetko spôsobovalo, že ľudia začali uvažovať viac o pozemskom živote a osobnom šťastí, ktoré začalo ustupovať spoločnému dobru.

Tradičnú niekoľkogeneračnú rodinu nahradila rodina nukleárna. Manželia odkázaní jeden na druhého začali uvažovať o tom, či vôbec chcú mať deti. Súčasťou intímneho života manželov sa najmä v mestskej spoločnosti stával kondóm či prerušovaný styk a postupne sa rozširovala aj prax umelého potratu. Dielo skazy v 20. storočí dokonala sexuálna revolúcia a ženská hormonálna antikoncepcia.

Plodnosť a manželstvo tak boli od seba oddelené. Dnes sa bežne rodia deti mimo manželstva a málokto sa nad tým pozastavuje. Na opačnej strane zasa nájdeme čoraz viac párov, ktoré síce uzavrú manželstvo, no z rôznych príčin chcú nemať deti. Plazivo sa presadzuje ekologický pohľad, že ak nemáš dieťa, zachrániš svet. Nuž a treba tiež spomenúť tzv. manželstvá, pre ktorých uzavretie sa nepredpokladá dvojica muž a žena.

Ak od počiatku ľudstva sa manželstvom nazývalo výhradne spojenie jedného muža a jednej ženy z dôvodu prokreácie, nový „progresívny“ koncept manželstva ide nielen proti ľudskej prirodzenosti, ale aj proti celej ľudskej spoločnosti. To nie je o tom, že „máme sa radi, a preto máme právo na manželstvo“. Verejná autorita má dbať o spoločné dobro, nie o osobné šťastie, preto je legislatíva v prospech konceptu „manželstva pre všetkých“ spreneverením sa voči tejto úlohe.

Je plodnosť jediným cieľom manželstva?

Manželstvo je zmluva medzi mužom a ženou, lebo pre splodenie potomka je potrebná odlišnosť pohlavia. Toto spoločenstvo je prirodzeným spoločenstvom, teda vyviera z prirodzenosti človeka, ktoré je nasmerovaná na plodenie potomstva.

Kódex kánonického práva z roku 1917 uvádzal o cieľoch manželstva v kán. 1013 toto: „Prvotný cieľ manželstva je plodiť a vychovávať potomstvo, podružný vzájomná pomoc a prostriedok na ukojenie žiadostivosti.“ Chce sa tým hlavne zdôrazniť, že Boh ustanovil manželstvo a stvoril človeka preto, aby prirodzenou plodnosťou zabezpečil zachovanie ľudského rodu.

Nový Kódex kánonického práva z roku 1983 nanovo definuje ciele manželstva, ktoré už nie sú dva, ale tri a sú rovnocenné: „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života, a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“

Vidíme, že dnešná Cirkev už nevníma plodnosť ako hlavný zmysel a cieľ manželstva. Kto z nejakých zdravotných dôvodov či pre vyšší vek skrátka nemôže mať deti, môže aj napriek tomu uzavrieť platné sviatostné manželstvo. Niečo iné je, ak by deti mať nechcel. Je zásadný rozdiel medzi pozitívnym úkonom vôle, ktorým chce niečo, čo sa vylučuje so splodením potomka, a fyzickou alebo morálnou neschopnosťou splodiť potomka. Teda určite neplatí, že každé manželstvo musí tento cieľ v každom prípade naplniť.

A prečo je teda delikt umelého potratu taký vážny?

Kto z nás by nepoznal podobenstvo o žene, ktorá bola prichytená pri cudzoložstve. Dav ju ženie k Ježišovi, ktorý má rozhodnúť o jej osude. Tóra hovorí jasne: ukameňovať. Kto však prvý hodí kameňom? Ježiš, ktorý neprišiel Tóru zrušiť, ale naplniť, ženu necháva odísť domov.

Koľkokrát sme uvažovali o tom, prečo s ňou pred Ježiša nepriviedli aj toho muža? A či sme sa neraz pri výklade tohto podobenstva neocitli v omyle, že ide o ženu ľahkých mravov, ktorá mala „niečo“ so všetkými, ktorí tam jeden po druhom zahadzovali kamene a odchádzali? Nie, nebola to žiadna „neviestka“, ale „cudzoložnica“, čiže neverná manželka.

Ako sme si vysvetlili vyššie, patriarchálna spoločnosť právne chránila reprodukčné práva muža-otca. Aký to paradox: kým od staroveku až po dnešok „reprodukčné práva muža“ znamenajú „právo mať dieťa“, v poslednom období omieľané „reprodukčné práva ženy“ znamenajú opak, teda „právo nemať dieťa“ či dokonca „právo zabiť dieťa“.

Vráťme sa ešte do staroveku. Ak vychádzame z toho, že dieťa vzniká pohlavným stykom, čo je realizovateľné jedine intímnym spojením muža a ženy, potom je prirodzené, že otec rodiny mal oprávnenú obavu, že ak je mu manželka neverná s iným mužom, môže otehotnieť. Bolo na jeho rozhodnutí, ako sa k tomu postaví, pričom krajným zákonným riešením bol exemplárny trest, teda usmrtenie potenciálne tehotnej. Mohol však počkať na narodenie dieťaťa a potom sa rozhodnúť, či ho prijme za svoje. Toto mohlo byť celkom výhodné v prípade, že sám trpel neplodnosťou a takto mohol zákonne získať dediča.

Dieťa je dar pre rodinu i pre spoločnosť. Mať dieťa znamená obohatiť jedno i druhé. Preto zabiť počaté dieťa je útok na reprodukčné dobro celej spoločnosti.

Exkomunikácia je zo svojej definície vylúčením človeka zo spoločnosti. Preto je primerané, ak osoba, ktorá svojím konaním ukracuje spoločnosť o dar už počatého života, je sama potrestaná vylúčením zo spoločnosti, v našom prípade zo spoločenstva Cirkvi.

Cirkev nemôže rezignovať na ochranu každého života, teda na ochranu reprodukčných práv rodiny i celej spoločnosti. Pravdaže, v prvom rade takými prostriedkami, ktoré povzbudia členov ľudskej rodiny v ich rozhodovaní sa pre manželstvo a rodičovstvo.