Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Kňaz Radoslav Šaškovič

Prekáža mi liberalizmus navlečený do husličkového ornátu

Rozhovor s kaplánom v Dóme sv. Martina Radoslavom Šaškovičom o pastorácii v centre Bratislavy aj o dedičstve pandémie.

Prekáža mi liberalizmus navlečený do husličkového ornátu
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s kaplánom v Dóme sv. Martina Radoslavom Šaškovičom o pastorácii v centre Bratislavy aj o dedičstve pandémie.

Spolupracovník Sveta kresťanstva a cirkevný právnik Radoslav Šaškovič v rozhovore rozpráva aj o „fastfoodovom“ udeľovaní svätého prijímania i výzvach pre cirkev po pandémii.

Vysvetľuje tiež svoj postoj v otázke udeľovania Eucharistie pro-choice politikom a či by sa to malo stať témou aj na Slovensku.

Keď sme naposledy robili rozhovor o manželstve a nulite, boli ste na cirkevnom súde v pozícii obhajcu zväzku. Teraz ste sudca. Čo to pre vás znamená?

V prvom rade je to možnosť ďalej sa posúvať a rásť po odbornej stránke, určite by som to nevnímal ako kariérny postup. Ako sudca mám možnosť a povinnosť diskutovať o skúmanej kauze v rámci kolégia, konfrontovať svoj pohľad s pohľadmi ďalších dvoch kolegov, a tak sa neustále posúvať v lepšom chápaní kánonického práva. Finálny rozsudok je teda vždy ovocím tejto diskusie.

Tiež mám väčšiu slobodu pri hodnotení dôkazov obsiahnutých v spise. Prácou obhajcu zväzku je totiž poukazovať na tie skutočnosti, ktoré sú v prospech manželstva. Bez ohľadu na to, či osobne to konkrétne manželstvo vníma ako platné alebo neplatne uzavreté, musí obhajovať jeho platnosť.

Počas pandémie sa často riešila téma, či pribúdajú rozvody. Máte na súde viac žiadostí o manželské nulity?

Neviem zhodnotiť, či pribudli rozvody, no nejaví sa mi, že by nejako výrazne pribudli procesy nulity, keď to porovnám s predchádzajúcimi rokmi. Dôvodom môže byť aj to, že konanie u nás je v istom časovom posune oproti civilnému rozvodu. Inými slovami, keď ľudia idú od seba, najprv riešia civilný rozvod a nulitu zvyčajne až keď majú vo výhľade nového partnera, s ktorým by chceli mať sobáš v kostole. Ak pandémia priniesla viac manželských kríz, tak v našej práci sa to zatiaľ neprejavilo.

Ste kaplánom vo Farnosti svätého Martina v Bratislave. Aký typ pastorácie sa robí v najužšom centre hlavného mesta?

Nie je to štandardná pastorácia, to je fakt, je to skôr taký sviatostný servis. Ale aj to je veľmi dôležité. Okrem Dómu patrí do našej farnosti aj niekoľko rehoľných kostolov v centre, pre ktoré zabezpečujeme administratívne spracovanie krstov a sobášov. Práve pandémia spôsobila ich výrazný pokles či presúvanie na neskoršie termíny. Samotné vysluhovanie týchto sviatostí je v jednotlivých kostoloch záležitosťou kňazov, ktorí v nich slúžia.

V centre mesta veľa ľudí pracuje alebo študuje, mnohí si obľúbili svätú omšu na poludnie. Práve táto „dvanástka“ v pracovné dni je pomerne slušne navštevovaná. Plus k tomu ešte hodinu pred ňou sme k dispozícii aj na spovedanie.  

Ako sa na túto omšu počas obednej prestávky pozeráte? Dá sa vôbec prežiť sústredene uprostred pracovného dňa?

Pán nám dáva aj poludňajšiu prestávku, preto sa iste poteší, ak mu z nej niečo ukrojíme. Je pravda, že na „dvanástku“ zväčša ľudia prichádzajú na poslednú chvíľu. Keď o 11:50 skončím spovedanie, ešte je Dóm relatívne prázdny, no keď vychádzam zo sakristie na svätú omšu, už sa pekne plní ľuďmi. Naopak, to isté – po svätej omši zamierim do sakristie a kým vyjdem, už tam skoro nik nie je. Asi sa dlho prezliekam. (Úsmev.)

„Hovorilo sa, že v kostole sa nikto nikdy nenakazil, pretože cirkev vraj vzorovým spôsobom dodržiava všetky nariadenia. Nebola to však pravda.“ Zdieľať

Nedokážem možno posúdiť vnútorné nastavenie tých ľudí, zrejme je pre nich účasť na svätej omši dôležitá a okolnosti im sťažujú možnosť ísť na omšu večer vo svojej farnosti. Vnímam to tak, že si chcú počas obedňajšej prestávky uchmatnúť čas aj na omšu, čo treba hodnotiť pozitívne. Viem si predstaviť, že cestou z práce na svätú omšu sa človek vnútorne naladí a potom zase cestou naspäť nechá v sebe pôsobiť nejakú rezonanciu.

Týmto okolnostiam zrejme prispôsobujete aj dĺžku homílie.

V Dóme je to praktické v tom, že každú štvrťhodinku odbíjajú hodiny. Takže keď odbije štvrť a ešte stále kážem, tak viem, že som sa zakecal a snažím sa rýchlo skončiť (Smiech). Snažím sa nekázať dlho, ale veľmi sa mi to nedarí. Keď sa rozbehnem, je ťažké zabrzdiť.

Dóm svätého Martina ľudia vnímajú aj cez sobáše celebrít, niektorí si môžu klásť otázku, či títo ľudia tiež prejdú klasickou prípravou.

Možností, ako absolvovať riadnu predmanželskú náuku, je v Bratislave viacero. Každý si môže vybrať tú, ktorá mu najlepšie vyhovuje – niekomu pasuje chodiť v podvečerných hodinách v týždni k nám na faru, inému je lepšie absolvovať víkendovku v UPC a nájdu sa aj takí, ktorí to skombinujú. A samozrejme, vždy je možnosť individuálnej prípravy u ktoréhokoľvek kňaza podľa vlastného výberu. Len o tom treba priniesť potvrdenie.

Neviem, ktoré konkrétne mediálne známe mená absolvovali akú formu predmanželskej prípravy, no neviem si predstaviť, že by u nás mohol nastať prípad, že by bol niekto od tejto povinnosti, ktorá vyplýva z kánonického práva, oslobodený z titulu, že je mediálne známy. Ak má niekto predstavu, že sem príde celebrita, ohlási dátum sobáša a, nedajbože, prihodí nejakú obálku, aby procesy išli rýchlejšie, tak to môžem vylúčiť.

Akí ľudia chcú krstiť deti v Dóme?

Prevažne katolíci (Smiech.). Buď sa im tento chrám jednoducho páči alebo majú k nemu vybudovaný nejaký osobný vzťah, napríklad tu mali sobáš alebo tu sami boli pokrstení a chcú tu pokrstiť aj svoje deti. Je to podobný princíp ako pri spomínaných sobášoch. Ak by sme krstili či sobášili iba našich farníkov podľa bydliska, tak by sme sa veľa nenarobili.

Poďme na vašu ďalšiu aktivitu – písanie článkov pre denník Postoj a Svet kresťanstva. Začali ste pravidelne publikovať v čase, keď tu bola debata o tom, čo s verejnými omšami počas pandémie. Hneď v prvom texte ste sa prezentovali názorom, ktorý zrejme v cirkvi nebol väčšinový alebo minimálne nezaznieval nahlas. Pôsobilo z neho, že je dobré, keď sú kostoly zatvorené.

Pôvodne som publikoval na Postoji z času na čas texty vo forme blogu, potom sa okolnosti vyvinuli tak, že som začal písať pravidelnejšie. No a hneď prvý takýto text bol zhodou okolností moja reakcia na názor, ktorý publikoval iný spolubrat v kňazskej službe. Hoci si ho vážim a mnohé jeho názory sú mi blízke, v tomto prípade som cítil, že by bolo užitočné nesúhlasiť.

Som presvedčený, že cirkev i celú spoločnosť posúva dopredu práve to, keď vystúpime z komfortnej zóny a pozrieme sa na veci z rôznych uhlov pohľadu. To sa snažím aj vo svojich textoch, že úmyselne prinášam pohľady, ktoré sa nejavia ako väčšinové. Nie preto, aby som bol zaujímavý, ale aby sa tie veci javili zaujímavejšie.

Prišli ste s pomerne provokačnou tézou, že netreba tlačiť na otváranie verejných omší, lebo aj v cirkvi máme „na rováši“.

V tom období, keď sa začínala druhá vlna pandémie, mi veľmi prekážala jedna vec. Hovorilo sa, že v kostole sa nikto nikdy nenakazil, pretože cirkev je vraj tá, ktorá vzorovým spôsobom dodržiava všetky hygienické nariadenia a odporúčania. Lenže to nebola celkom pravda. Už vtedy boli známe prípady viacerých individuálnych zlyhaní nielen na strane veriacich, ale aj nás kňazov. Prekážalo mi, že sa tvárime, že o tom nevieme. Pravde sa treba pozrieť do očí, aj keď je nepríjemná.

Ak si niekto povie, že nebude dodržiavať opatrenia, lebo jeho osobná sloboda je viac ako nariadenie vlády či hlavného hygienika, je to čistý liberalizmus navlečený do husličkového ornátu. Niekoľkí kolegovci, ktorí takéto veci hlásali, žiaľ, sami zomreli na chorobu, ktorá podľa nich ani neexistovala. Stihli však zmiasť mnohých svojich veriacich.

Individuálne zlyhania sa však objavili naprieč všetkými sektormi, aj v gastroprevádzkach či iných službách. Musíte uznať, že cirkev vo všeobecnosti pristúpila k pandémii zodpovedne, vyzývala na očkovanie, desiatky kňazov pomáhali v nemocniciach a podobne.

Súhlasím so všetkým, čo ste uviedli. Jediné, na čo som chcel upozorniť, bolo to, že sa nesmieme falošne tváriť, že v cirkvi všetci všetko dodržiavame. Preto som vtedy napísal, že to nie je pravda a časom som spozoroval, že táto falošná predstava akoby padla a už sa nehovorilo, že „všetci dodržiavame“, ale „väčšina dodržiava“. Väčšina, to je aj polovica plus jeden. A to je konečne pravdivý pohľad.

Bolo neudržateľným tváriť sa, že sme dokonalým vzorom, nebolo to fér. Nastaviť si zrkadlo nikdy nie je na škodu, lebo iba v zrkadle uvidíme pravdu. Nechcel som nikoho urážať ani zbytočne provokovať, len konfrontovať s realitou.

Aj tak to veľa ľudí bralo ako provokáciu.

Ja som bral ako provokáciu falošnú predstavu o dokonalosti a príkladnosti. Okrem toho som predsa nikdy netvrdil, že som za zatvorené kostoly. Koniec koncov, veď zatvorené ani neboli. To niektorí novinári či politici často používali pojem zatvorené kostoly, pričom to tak nebolo. Boli regulácie účasti veriacich na svätej omši, ale nie zatvorené kostoly.

Bola to mediálna skratka, my sme sa jej snažili vyhýbať, ale malo byť zjavné, že obsahom je zákaz verejných omší.

Nebolo to šťastné.

Aké ste mali reakcie na vaše texty o pandémii?

Bolo to veselé (Smiech.). Anonymné hejty ma vôbec nezaujímajú, tie si nikdy nečítam. Ja sa pod svoje texty podpíšem, mám pri nich svoju fotku. Nevidím žiadny dôvod sa zaoberať ľuďmi, ktorí sa skrývajú v anonymite virtuálneho sveta.

Minulý rok som bol ešte na Facebooku, teraz už nie som. Okrem iných dôvodov aj preto, aby som nedával neznámym ľuďom príležitosť písať mi touto formou svoje hejty. Nechcem ich vystavovať príležitosti k hriechu.

Niečo iné je, keď mi niekto z okruhu mojich známych poskytne spätnú väzbu, vždy si ju rád prečítam alebo vypočujem. Prišla mi aj zaujímavá spätná väzba od celkom neznámych ľudí, ktorí vecne vyjadrili svoj názor a hlavne sa slušne podpísali.

A po obsahovej stránke? Skôr vás za tie postoje kritizovali alebo chválili?

Boli reakcie oboch druhov. Ja som otvorený vecnému dialógu, zvlášť s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Všetko sa dá v následnom rozhovore vysvetliť. Uznávam, že som možno niektorú myšlienku nedotiahol a mohla byť zle pochopená, ale základné nastavenie, ktoré som prezentoval, pochádzalo z môjho poznania a vnímania reality. Mnohé takéto vecné výmeny názorov boli a sú pre mňa príležitosťou vniknúť hlbšie do danej problematiky a lepšie ju pochopiť.

Vy ste napríklad vyzývali, že prestaňme veriť bludu, že v kostole ako posvätnom priestore sa nedá nakaziť. Zdalo sa vám, že je to rozšírené medzi ľuďmi?

Ach, zasa ten môj prvý text. Ale áno, šírilo sa to medzi ľuďmi ako mor, hlavne vďaka tým dobre známym kresťansky sa tváriacim webom. Ale na nich je aj veľa iných bludov.

Inak, ešte aj tento rok niekedy v apríli mi jeden starší manželský pár povedal: „Ale prosím vás, veď v kostole sa nedá nakaziť, to by Pán Boh nedopustil, musíte mať vieru!“ Keď vám to povie niekto z očí do očí, tak sa vám až rozum zastaví. Alebo to ešte podoprie vecným argumentom v štýle – veď nie sú štatistiky o tom, že v kostole sa niekto nakazil. To by sme však museli v každom kostole robiť na začiatku každej omše prezenčku, aby sme získali dáta, na základe ktorých by sme to mohli tvrdiť.

Prečo na to podľa vás treba upozorňovať?

Boli prípady kňazov, ktorí boli pozitívne testovaní, ba mali príznaky choroby, a napriek tomu slúžili svätú omšu. Lebo veď v kostole sa nedá nakaziť, lebo posvätené kňazské ruky sú imúnne voči vírusom, lebo Boh by nedopustil nákazu počas svätej omše a podobné hlúposti.

Veľmi smutný je prípad kňaza, ktorý bol tak hlboko presvedčený, že v kostole sa nedá nakaziť, že vôbec nedodržiaval opatrenia, k čomu povzbudzoval aj svojich veriacich. Pred Vianocami sa však sám nakazil, no ako horlivý pastier stihol ešte po domoch vyspovedať všetkých chorých v dedine. Následky tohto jeho nezodpovedného konania boli tragické. Vtedy som si povedal: tak čo sa ešte musí stať, aby sme sa prebudili?

Čím si to vysvetľujete?

To nie je problém nevzdelanosti, skôr hlúpej poverčivosti. Poverčivosť je opakom viery. Viera znamená, že všetko vložím s bázňou a dôverou do Božích rúk. Poverčivý človek je však plný strachu a nedôveruje Bohu, preto si vytvorí vlastný systém duchovných prostriedkov, lebo tie Božie sa mu javia ako nedostatočné. U nás je poverčivosť hlboko zakorenená.

Na Svete kresťanstva sme mali polemiku troch kňazov o cirkvi po pandémii. Zdá sa, že sú akoby dva pohľady na to, ako vnímať v tejto súvislosti sviatosti. Kým jedni vnímajú absenciu sviatostí ako šancu prehĺbiť vnútorné prežívanie, iní upozorňujú, že takýto „eucharistický pôst“ určite neprospeje. Ako to vidíte?

Rozhodne nemôžem súhlasiť s názorom, že kresťanstvo stojí na sviatostiach. V skutočnosti kresťanstvo stojí na prikázaní lásky: „Toto je moje prikázanie, aby ste milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ Kresťanstvo je predsa o láske, ktorá sa prejavuje konaním dobra pre bratov a sestry. Ježiš nám prikázal, aby sme si navzájom umývali nohy, nie aby sme chodili do kostola.

No a k tomu, aby sme to dokázali, teda aby sme prinášali ovocie dobrých skutkov, nám dal duchovné prostriedky – sviatosti. Ich zmyslom je udržiavanie intímneho spojenia s Kristom, ktoré nám dáva silu konať dobro. Na tom stojí kresťanstvo.

A teda ten dlhý eucharistický pôst?

Určite súhlasím s názorom, že pôst od účasti na prijímaní môže niekomu ozaj prospieť. Niekedy mám dojem, že to každodenné pojedanie Kristovho tela už ani nedokážeme vnímať a prežiť v jeho opravdivej hĺbke. Akoby nám zovšednelo.

Majme úctu k pravde: časté, ba denné prijímanie bolo zavedené až v 20. storočí. Z čoho teda čerpali svätci a svätice počas celých dejín cirkvi? Z prijímania to veru nebolo. Som presvedčený, že to bolo z hlbokého spočinutia v Bohu a každodennom žití lásky k blížnemu.

Počas pandémie som si kládol otázku, čo spraví s človekom skutočnosť, ak namiesto plnohodnotnej účasti na svätej omši bude chodiť do kostola ako do fastfoodu. Všimol som si, že niektorí kňazi v dobrej viere veľmi kreatívne pristúpili k tejto ťažkosti, a to štýlom: dobre, nemôže byť svätá omša, tak si akože otvoríme „výdajné okienko“ a zavedieme fastfoodové prijímanie. Urobili sme z Eucharistie doslova „ham-burger“.

Čo tým konkrétne myslíte?

Ak vyberieme z celého mystéria Eucharistie len úkon prijímania, nie je to jej znehodnotenie? Nie je nebezpečné takéto zredukovanie toho, čo nám Ježiš prikázal robiť vo svojej komplexnosti na svoju pamiatku na jednoduché „ham“ a dovidenia?

Ešte raz: rozdávanie prijímania laikom sa stalo každodennou praxou vo svätej omši len v 20. storočí, predtým to skrátka nebolo. A teraz sme z toho urobili dokonca samostatný úkon. Obávam sa, že to deformuje pohľad na Eucharistiu a devalvuje jej význam.

Inzercia

Je niečo zlé na tom, že sa možno aj z tohto dôvodu ľudia dožadovali svätej omše a Eucharistie?

Ak to znamenalo dožadovanie sa ukončenia „ham-burgerového“ prijímania a návrat ku skutočnej Eucharistii, tak to bolo veľmi dobré. Problém je, že niektorí kňazi ponechávajú ľudí v tom, že prežívanie katolíckej viery stojí a padá len na účasti na svätej omši a svätom prijímaní – a zrazu, keď sa nám to na nejaký čas odníme, tak sa nám prežívanie viery zosype. Preto je chybou stavať všetko len na Eucharistii.

„Ježiš nám prikázal, aby sme si navzájom umývali nohy, nie aby sme chodili do kostola.“ Zdieľať

Naša viera je o praktickom živote, o prinášaní dobrého ovocia, o konaní dobra iným ľuďom. Eucharistia je len jeden z prostriedkov, ktoré nám Boh dáva k tomu, aby sme boli schopní žiť vieru v každodenných životných výzvach.

Mal som zvláštny pocit, keď sa niektorí veľmi hlučne dožadovali svojho „práva na Eucharistiu“. Eucharistia je Boží dar, nie niečo, na čo máme právo. Ich vnímanie Eucharistie sa teda javí ako veľmi povrchné a jej prijímanie sa im nestáva pokrmom pre večnosť, ale pre vlastnú záhubu.

Naznačujete, že účasť na svätej omši nie je potrebná?

V živote by mi nenapadlo na také čosi pomyslieť. Jasné, že je to potrebné. Konštatujem len, že môžu nastať rozličné okolnosti, kam patrí napríklad aj dlhšia hospitalizácia, výkon trestu, pobyt v nekatolíckom prostredí, ktoré nám jednoducho znemožnia fyzickú účasť, ale to ešte neznamená, že by sa mal zrútiť náš duchovný život.

Počas tvrdého lockdownu – okrem toho, že som si slúžil sväté omše súkromne –, tak som tiež pozeral prenosy z rôznych kostolov. V jednu nedeľu mal omšu istý misionár, ktorý rozprával, ako na nejakom ostrove prežívali jeho pokrstení obyvatelia svätú omšu na diaľku. Vedeli, že v konkrétnom čase o tri ostrovy ďalej sa práve koná svätá omša. Zhromaždili sa na brehu mora smerom k tomu ostrovu a hodinku tam zotrvali v modlitbe a takto boli na diaľku spojení s tými, ktorí v tom čase slávili Eucharistiu. A nepotrebovali k tomu ani webkameru.

Netvrdím, že takto sa dá fungovať dlhodobo, ale na istú nevyhnutnú dobu dokážeme prežiť.

Môže mať teda chýbajúce prijímanie nejaký pozitívny efekt?

Zdieľam názor, že niekedy je pre duchovný rast vhodné si Sviatosť Oltárnu aj odoprieť, aby sme prehodnotili, ako ju vnímame a v akom vnútornom rozpoložení k nej zvyčajne pristupujeme.

Na ilustráciu si vezmime fakt, že tu máme skupinu veriacich, ktorí z duše nenávidia pápeža, lebo je podľa nich liberálny zapredanec. Nenávidia tiež všetkých ostatných liberálov a dženderistov, lebo chcú zničiť tzv. tradičnú rodinu. Nenávidia Mikasa, lebo podľa nich vydáva nulitné vyhlášky, nenávidia Bidena, lebo podporuje potraty, nenávidia migrantov, lebo ich chcú pozabíjať alebo aspoň znásilniť... prosto, nenávidia pomaly každého, kto nezdieľa ich pohľady na život, ale potom prídu do kostola, omotajú si ruky ružencom, hodia sa na kolená, prevrátia oči a akože dôstojne prijmú Pána Ježiša prítomného v Prevelebnej Sviatosti Oltárnej.

Veď to je choré! Čo má takáto paródia spoločné s kresťanskou katolíckou vierou? Ježiš sa o takýchto ľuďoch vyjadruje ako o obielených hroboch.

Nebojíte sa, že vás takýmito vyjadreniami označia za progresívneho kňaza?

Pozor, ja nehovorím o tých, ktorí majú radi tradičnú liturgiu so všetkým, čo k tomu patrí. Hovorím o špecifických prípadoch, kedy vonkajší prejav zbožnosti nezodpovedá vnútornej realite daného človeka, ktorá je skazená.

Už apoštol Pavol píše, že máme rozpoznávať, či sme v jednote Kristovho tela. Pred prijímaním sme povinní skúmať svoje vnútro, spytovať si svedomie a nie pozerať okolo seba a posudzovať iných. Ak nie som v jednote s ostatnými, s ktorými mám tvoriť mystické telo Kristovo, nie som disponovaný ísť na prijímanie. Individualistické chápanie Eucharistie je omyl a veľký blud!

Ale aby som nehovoril iba o jednej pomýlenej skupinke, rovnaký problém, len v inom farebnom prevedení, som vnímal, keď tu bola kauza Bezák.

Čo ste vnímali?

Ten istý povrchný postoj k Eucharistii. V kostole stoja ľudia nahnevaní na to, že odvolali ich obľúbeného arcibiskupa. Síce majú radi pápeža Františka, dokonca klopú na jeho bránu, ale v srdci majú nenávisť voči tým, ktorí podľa nich zapríčinili jeho odolanie. A v rukách pohľadnice či dokonca transparent s nápisom: „Navždy náš arcibiskup!“ A pravdaže sa počas omše vyberú na sväté prijímanie ako keby nič. Bludné individualistické chápanie Eucharistie.

Po latinsky sa sväté prijímanie povie communio, teda spoločenstvo. Ak sa svojimi vnútornými postojmi či názormi vyčleňujem zo spoločenstva, nie je možné, aby som mal s týmto spoločenstvo účasť na svätom prijímaní. V takej chvíli platí, že nerozpoznávam, a teda si jem a pijem vlastné odsúdenie.

Jednou z tém je aj obava, koľko ľudí sa do kostola po pandémii vráti. Váš pohľad?

Nemal som ani najmenšiu obavu z toho, že by sa ľudia nevrátili do kostolov kvôli tomu, že boli nejaký čas zatvorené. Štyridsať rokov tu vládol režim, ktorý síce nezatvoril kostoly, ale perzekvoval ľudí, ktorí do nich chodili. A čo sa stalo po Novembri 89? Kostoly praskali vo švíkoch.

Skôr mám obavu, že sa ľudia nevrátia do kostolov vtedy, keď si uvedomia, že sú tam prezentované myšlienky a názory, s ktorými sa nedokážu stotožniť.

Aké názory?

Nemyslím oficiálne učenie cirkvi, ale to, čo sa mu vzďaľuje, na jednu či druhú stranu. V Dóme mám možnosť vypočuť si spovede ľudí z viacerých kútov Slovenska, ktorí sú práve z nejakého dôvodu v Bratislave.

Jeden pán sa mi priznal, že nedokáže chodiť do svojho kostola, lebo jeho pán farár rozpráva názory, ktoré sa mu javia ako uletené progresívnym smerom. Iná mladá žena sa posťažovala, že má pocit, že ich farár je fašista, lebo prezentuje také názory.

Kým som bol prítomný na Facebooku, tak si pamätám, že zdieľanie fašistických myšlienok nebolo niektorým kňazom cudzie. Tak ako iným nebolo cudzie zdieľať uletené pohľady z progresívneho názorového spektra.

Čo by mali ľudia robiť v takýchto prípadoch?

Pokúsiť sa akoby oddeliť osobu a službu kňaza od toho, čo sa nám na jeho konaní nepáči. Je správne, ak rešpektujeme autority a poslúchame ich vo všetkom, čo je rozumné, čnostné a čo sleduje dobrý spoločný záujem. Ak však vnímame, že niekto sa v tomto vzdialil, nemôžeme nasledovať jeho príklad. Ježiš by povedal: rešpektujte ich, ale nekonajte ako oni.

Ak pán farár prezentuje nejaký svoj názor, ktorý je zjavne neprávny, treba ho vpustiť jedným uchom dnu a druhým vypustiť von. Ale určite nie ujsť z kostola. Kvôli kňazovi, ktorý sa v niečom zmýlil? Kňaz je tu preto, aby nám sprostredkoval Krista. Ak popri tom sprostredkúva nejaké svoje mylné názory, treba tie názory ignorovať a sústrediť sa na podstatu kňazskej služby.

Čo z toho vyplýva pre cirkev? Čo by mala teraz robiť?

Vypracovať poučenie z krízového vývoja (Smiech.). Alebo nejaký plán obnovy.

Ale vážne. Musíme intenzívnejšie povzbudzovať ľudí, že vieru je potrebné v prvom rade prežívať v rodine, to je absolútny základ. Mimochodom, toto sme vždy pripomínali, čiže nič nové pod slnkom. Malo by byť samozrejmé, že rodina sa spolu modlí. To nie je niečo moderné či progresívne. O čom boli Radlinského Nábožné výlevy z roku 1850? Rodina sa zhromaždila k spoločnej modlitbe a táto kniha jej ponúkala množstvo rôznych modlitieb a pobožností.

„Veľa energie sme venovali novej evanjelizácii, ale ukazuje sa, že potrebujeme novú katechizáciu.“ Zdieľať

Modlitbou sa to začína a pokračuje to príkladom dobrého života, vzájomným umývaním nôh, teda konkrétnymi prejavmi lásky, záujmu, starostlivosti. Ak budeme mať zdravé fungujúce rodiny, nebudeme mať potrebu utekať do virtuálneho priestoru, ventilovať tak svoje fóbie a frustrácie, šíriť nenávisť a skepsu. 

S tým úzko súvisí výchova a vzdelávanie. Veľkým problémom dnešnej doby je náboženská povrchnosť a nevedomosť. Nepoznáme obsah našej viery. Dopĺňame si ho chybným spôsobom na kresťansky sa tváriacich weboch, ktoré nás však nevedú k tomu, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta, ale aby sme boli soľné stĺpy obzerajúce sa do minulosti a ešte k tomu plné strachu z toho, ako nám chce celý svet ublížiť. 

Nová duchovná obnova Slovenska sa musí teraz zamerať predovšetkým na vzdelávanie vo viere. Veľa energie sme venovali novej evanjelizácii, ale ukazuje sa, že potrebujeme novú katechizáciu.

Poďme ešte trochu do sveta. V americkej cirkvi sa opäť debatuje o tom, či udeľovať pro-choice politikom prijímanie? Čo hovorí Kódex kánonického práva, kto o tom môže rozhodnúť?

K tejto téme som vyjadril svoj širší právny pohľad v súvislosti s úvahou o tom, či je možné vnímať Bidena ako exkomunikovaného na základe vopred vyneseného rozsudku v zmysle príslušných kánonov CIC. Kódex hovorí, že je na to potrebné také konanie, ktoré vedie k zabitiu konkrétneho človeka. Z toho vyplýva, že na politikov sa exkomunikácia nevzťahuje.

Pokiaľ ide o podávanie prijímania, platí usmernenie Kongregácie pre náuku viery, ktoré som vo svojom texte citoval a komentoval, podľa ktorého je to záležitosť, ktorú má konkrétny politik riešiť so svojím farárom. Keďže však prezident spôsobí väčšie pohoršenie než nejaký menej vplyvný politik či obyčajný človek, je správne, že si túto tému osvojila americká biskupská konferencia. Uvidíme, s akým záverom napokon príde.

A váš konkrétny názor?

Podľa mojej mienky by nemalo byť podané sväté prijímanie osobe, ktorej vnútorné nastavenie či vonkajšie vystupovanie nie je v súlade s katolíckou morálkou, a teda aj vnútornou jednotou cirkvi. Dôvod je ten, že by sa to mohlo interpretovať ako súhlas s týmito postojmi či správaním a zviedlo by to aj iných, aby zmýšľali a konali podobne. Tento princíp platí rovnako na pro-choice politikov, osoby žijúce v konkubináte, členov proticirkevne naladených spolkov či odporcov úradujúceho pápeža. Z tohto uhla pohľadu niet medzi nimi žiaden rozdiel. 

Biskupi v USA majú rozdielne názory na to, čo je skutočnou politizáciou Eucharistie – verejne zakázať politikom pristupovanie alebo to, že takíto politici naň chodia a legitimizujú svoje postoje?

Zakázať niekomu pristupovanie k svätému prijímaniu je vážny trest, ktorému zodpovedá vážnosť deliktu. Predstavme si dvoch rôznych politikov, ktorí podporujú pro-choice agendu, zúčastnia sa na verejnej svätej omši, ktorá je vysielaná v televízii. Jeden sa vyberie na prijímanie, aby získal politické body, čo je hrubé zneužitie Eucharistie.

Druhý spontánne pristúpi k prijímaniu, pretože je naozaj veriaci a túži prijať Sviatosť Oltárnu, a v danej chvíli nerieši ani voličov, ani kamery. Navonok sa javí, že robia to isté, no ich vzťah k Eucharistii je odlišný. Prvý ju úboho politizuje, a preto nesmie mať na nej účasť. Druhý po nej túži, preto sa javí ako otvorený pre dialóg. Každý prípad treba posúdiť individuálne, s láskou k pravde a pastoračnou múdrosťou. 

Ak je ovocím takéhoto prístupu trest v podobe zákazu pre konkrétneho politika, je to presne v duchu kánonického práva. Zakázať niekomu prijímanie nemá nič s politikou, je to vec zodpovednosti za duchovné dobro.

Na záver, do slovenského parlamentu zase smeruje návrh na obmedzenie interrupcií. Mala by sa otázka udeľovania prijímania verejným činiteľom stať témou aj u nás?

Myslím si, že by sa u nás mala stať témou otázka, čo je vlastne kresťanská politika. Nie je predsa v poriadku, aby sme jednotlivých politikov posudzovali len na základe ich postoja k interrupciám. Je to veľmi povrchné. Ak je kresťanská politika pro-life, teda za život, potom by mala byť postavená na podpore tých legislatívnych riešení, ktoré sú za život, teda podporujú manželskú plodnosť.

Pro-life politik je ten, kto sa usiluje napríklad o zvýšenie prídavkov na deti alebo rozšírenie ponuky nekomerčných nájomných bytov pre mladé rodiny či lepšiu previazanosť školského systému s pracovným trhom a podobne. Sú to zložitejšie témy a ich presadenie je oveľa náročnejšie, než len tak hodiť do pléna zákaz interrupcií, ktorý aj tak neprejde.

Preto zdieľam presvedčenie, že keď nejaký politik naháňa kresťanských voličov návrhmi na zákaz interrupcií, zbytočne tejto téme škodí. Ak by som chcel zakončiť tento rozhovor provokačnou tézou, tak by som to otočil a povedal by som, že by som nesúhlasil s udeľovaním prijímania tým politikom, ktorí lacným spôsobom zneužívajú tému interrupcií a ochrany života na balamutenie kresťansky zmýšľajúcich voličov.

Foto – Adam Rábara

Odporúčame

)