Svet kresťanstva Cirkev 16. jún 2021

Juraj Šúst Mám obavu, že cez pandémiu sme sa priblížili nemeckej cirkvi

Pavol Rábara
Pavol Rábara

Rozhovor s predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa Jurajom Šústom o vplyve pandémie na vieru aj o tridentskej liturgii.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Pavol Rábara

Mám obavu, že cez pandémiu sme sa priblížili nemeckej cirkvi

Rozhovor s predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa Jurajom Šústom o vplyve pandémie na vieru aj o tridentskej liturgii.

Štát, ktorý úplne zakáže verejné bohoslužby pre nákazu, mu pripomína samovraha, ktorý sa podreže v rúšku a rukavičkách. Hovorí, že počas pandémie veľká časť veriacich uprednostnila strach z choroby a naviazanosti na materiálne potreby na úkor starosti o večný život. Tvrdí, že kresťan v dnešnej dobe nemá dokazovať svetu, že je normálny. Vysvetľuje, prečo sa za posledné roky posunul ku konzervatívnejším postojom aj čím ho ohromila tridentská omša. Šéf Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraj Šúst.

Pandémia veriacich rozdelila. Keď to zjednodušíme, jedni mali pre zakázané omše pochopenie a vyzývali, aby sme to vydržali. Iní, naopak, tvrdili, že bola porušená náboženská sloboda, zabudli sme na vieru, prípadne, že v kostoloch nič nehrozí. Vy ste boli počas korony aj verejne aktívny, pričom bližšie ste mali k druhej názorovej strane. Je niečo, čo dokážete uznať aj v prípade prvej skupiny?

Viem, napadajú mi minimálne dve veci. Viem uznať obavu z porušenia piateho Božieho prikázania Nezabiješ, veď ochrana ľudského života je veľké dobro. A taktiež viem uznať, že ľudia, ktorí majú tzv. epistemickú pokoru, teda rešpektujú autoritu iných odborov, tak pochopiteľne dôverovali záverom slovenských epidemiológov a hygienikov, ktorí takmer všetci hovorili, že kostoly treba zatvoriť.

Pre tieto dva rozmery máte pochopenie, ale zrejme s nimi nesúhlasíte.

Presne tak.

Prečo?

Videl som disproporciu v jednotlivých opatreniach. Ak by celú krajinu zasiahol smrteľný vírus a my by sme všetky sektory spoločnosti – vrátane celodennej priemyselnej výroby, politického života, profesionálneho športu či verejnej dopravy – zatvorili, bolo by, samozrejme, bláznovstvom, keby sa niekto dožadoval účasti na verejnej svätej omši. Lenže my sme mnohé oblasti mali otvorené.

Inými slovami, ak mal niekto dostatok odvahy nakúpiť si v supermarkete, ale obával sa modlitby či bohoslužby v poloprázdnom kostole, takýto postoj ukazuje priveľký strach voči fyzickému zdraviu a príliš malú starosť o duchovný a večný život.

Čím si to vysvetľujete?

Teológiu a metafyziku sme vylúčili z vedeckého poznania. Tak ako píše aj John Henry Newman v Idei univerzity, ak teológiu a metafyziku dáme do koša, ich miesto zaberú iné disciplíny, napríklad empirické vedy. Výsledkom je, že tieto iné disciplíny – hoci sú empirického charakteru a poskytujú pravdepodobné výsledky, ktoré sa validujú na základe štúdií – majú tendenciu vyvodzovať dogmatické, praktické závery.

A tak sme mohli vidieť, že naši epidemiológovia zdôvodňovali zatvorenie kostolov na základe štúdií o amerických megakostoloch, kde sa konajú evanjelikálne charizmatické bohoslužby, ktoré svojím charakterom v ničom nepripomínajú katolícke, ale ani protestantské bohoslužby na Slovensku.

Keď spochybníte pozíciu prírodných vied pri takejto citlivej téme, ako je vírus, nehrozí, že ľudia si povedia: mám v ruke ruženec a nič sa mi nestane?

Ako ľudia podliehame emóciám rovnako, akurát rozličným spôsobom. Jednoduchší človek inak ako napríklad odborník či vzdelanejší človek, ktorý má väčšiu schopnosť svoje strachy a emocionálne podfarbenie racionalizovať. Preto sa nedá vylúčiť, že u časti ľudí sa prejaví to, čo sme tiež cez pandémiu videli – riziko odmietali úplne alebo išli do toho štýlom „skočím zo skaly a keď Pán Boh bude chcieť, tak ma zachráni“. Ale zároveň sme mohli v tomto období pozorovať, prečo nemôžeme zabudnúť na metafyziku a teológiu.

Prečo je pre vás v tomto dôležitá?

Lebo má veľký vplyv na naše praktické rozhodovanie v otázke, čo sme ochotní podstúpiť pre nejaké dobro. Ak je svätá omša záležitosť viac-menej súkromnej modlitby, môžem sa ju modliť aj doma. Takže keď je vonku nejaké riziko, pre istotu do kostola nejdem. Takisto, ak je svätá omša v jednom balíku spolu s prácou, verejnou dopravou a podobne, tak vidíme, ako to ovplyvňuje naše praktické rozhodovanie. Ak je však dôležitým verejným spoločným dobrom, ešte dôležitejším ako politický život, potom viem, že táto aktivita by v prípade rizika mala byť považovaná za esenciálnu.

„Veľká časť veriacich uprednostnila strach z choroby a naviazanosť na materiálne potreby na úkor starosti o večný život.“Zdieľať

Objektívne svätá omša má aj verejný a spoločenský charakter, patrí do oblasti prirodzenej spravodlivosti voči Bohu, ktorý si zaslúži verejnú úctu, a teda aj praktizovanie bohoslužieb, ktoré sa netýkajú len jednotlivcov, ale aj spoločenstva. V tom prípade štát, ktorý úplne zakáže verejné bohoslužby pre nákazu, mi pripomína samovraha, ktorý sa podreže v rúšku a rukavičkách. Štát sa tak odrezáva od zdroja, z ktorého má čerpať. Jeden rozmer spoločného dobra, ktorým je zdravie, možno ochráni, ale iné dobrá kontaminuje.

Nanešťastie sa ukázalo, že naša spoločnosť zaradila svätú omšu do kategórie voľnočasovej zábavy či služby.

Spoločnosť je veľmi široký pojem, pri opatreniach mali posledné slovo ľudia, ktorí sú aspoň na papieri veriaci.

Keď celá spoločnosť stráca metafyzický a teologický rozmer a keď sa rozum redukuje iba na empirický a materiálny svet, tak sme kultúrou takéhoto sveta poznačení aj my kresťania. Či si to uvedomujeme, alebo nie.

Navyše, mnohí kresťania majú malé povedomie o vlastnej viere, až tak jej nerozumieme. Preto prichádzali viacerí s teóriami, že deň Pánov môžeme osláviť aj inak, napríklad domácou liturgiou či streamovaním omše, alebo iným typom modlitby. Čo je, samozrejme, v poriadku, ak nemáme prístup k svätej omši. Ale druhá vec je, či sú tieto formy rovnocenné s verejným slávením svätej omše. No nie sú, čo zistí každý, kto si otvorí katechizmus.

Lenže kresťanstvo nie je len o chodení do kostola. Neukázala pandémia, že sme strašne upnutí na nedeľnú omšu a to nás limituje?

Odpoveď na túto otázku závisí od našej teológie omše. Čím je pre nás omša? Ak by bola nejakou spoločnou modlitbou, podobne ako je to v protestantských cirkvách, tak si viem predstaviť, že aj pri menšom riziku môže byť rozumné modliť sa cez internet. Ale ak je pre nás katolíkov omša sprítomnenie kalvárskej obety, kde sa ten istý Kristus obetuje za nás a kde sa s ním zjednocujeme pod spôsobom chleba a vína, tak nás to musí formovať k tomu, že vieme celý svoj život obetovať Kristovi. V dejinách cirkvi sa našli kresťania, ktorí boli ochotní kvôli Eucharistii a omši obetovať aj svoj život.

Vieme však aj to, že niektorí kresťania, napríklad v Japonsku, boli dvesto rokov bez omše a sviatostí.

Presne, a môžeme hovoriť aj o iných miestach, napríklad v Sovietskom zväze či moslimskom svete. Ale to, čo týchto kresťanov držalo pri živote, je túžba po Kristovi, po Eucharistii. Nikde nenájdeme zmienky o tom, že by si vytvorili nové formy spirituality, ktoré by nahradili Eucharistiu, a že by si vraveli, že ju vlastne ani až tak veľmi nepotrebujú. Vždy to bolo o tom, že my ju síce dočasne nemáme, ale túžime po nej.

Máte pocit, že sme sa uspokojili so zákazom omší a začali vytvárať náhrady sviatostí?

Teraz nemyslím len na čas pandémie. Viaceré prúdy v poslednom období vyzývajú cirkev, aby opustila zavedené inštitucionálne formy, nechala kostoly zavreté a vyšla medzi ľudí, začala s nimi viesť dialóg, sprevádzať ich a začala vytvárať niečo nové. Stačí si prečítať trebárs novú knihu od Tomáša Halíka, kde sa dajú nájsť viaceré náznaky tohto postoja. Ale Halík nie je v tomto jediný.

Rozumiem, ale zdá sa vám, že niečo z týchto trendov sa prejavilo cez pandémiu?

Páči sa mi vyjadrenie pátra Michala Zamkovského pre Svet kresťanstva, že obnovu v pandémii vie priniesť prorocký hlas, inak nám pandémia ponúka len zrkadlo našej slabosti a krehkosti aj vo viere. To sa prejavuje tým, že uprednostníme nie to, čo je dôležitejšie, ale na čo sme viac naviazaní.

V kontexte akoby zavretých kostolov sa mi javí, že veľká časť veriacich a kresťanov uprednostnila, respektíve podľahla strachu z choroby alebo zo smrti a tiež naviazanosti na „esenciálne“ materiálne potreby na úkor starosti o večný život. V tomto zmysle mám obavy, že sme sa priblížili nemeckej cirkvi, ktorá je známa tým, že veľmi akcentuje charitu, ­ale – ako hovorí Benedikt XVI. ­– stráca rozmer sviatostného života a evanjelizácie.

V čom sa to malo prejaviť u nás?

Obraz nemeckej cirkvi v slovenskom kontexte môžeme vidieť možno aj v tom, ako sme vyzdvihovali služby kňazov na covid oddeleniach, ktorí tam slúžili ako dobrovoľníci, ale až príliš rýchlo sme sa zmierili s tým, že Slovensko sa stalo krajinou s druhým najdlhším zákazom slávenia verejných omší v Európe.

Azda nechcete spochybniť službu kňazov v nemocniciach?

Isteže nie, každému človeku, osobitne kňazom na covid oddeleniach, patrí obrovská vďaka, robili tam dokonca aj najobyčajnejšie práce. Chcel som len povedať, že ešte väčšia vďaka im patrí za to, keď nám v hodine smrti dokážu poslúžiť sviatosťami a poskytnúť úľavu Božím slovom, keď nám sprostredkujú a zvestujú vieru, keď sú vo svete znakom Božej lásky, možno aj tým, že si oblečú habit, ak sú rehoľníci. Inými slovami, keď dajú najavo, že sú kňazi – ľudia aj z tohto sveta, aj nie zo sveta.

V niečom bolo obdobie posledného roka príznačné v tom, že sme to pozemské akcentovali viac než to nadprirodzené a v tom sme sa podľa mňa priblížili charakteru nemeckej cirkvi. Práve tam sa akcentuje charita na úkor sviatostného duchovného života.

Ako z vášho pohľadu ovplyvnila pandémia vzťah štátu a cirkvi?

Predovšetkým, cirkev nemala prijať nátlakovú hru štátnych orgánov, a to hneď v prvom kroku pri premiérovi Pellegrinim, ktorý mal vystúpenia vo verejnoprávnych médiách, kde tlačil na biskupov, nech sa zrušia verejné omše, inak bude koniec sveta. Dnes spätne vidíme, aké to bolo prehnané. A aj neskôr, žiadosti v tejto oblasti od štátu prišli zo dňa na deň, napríklad na prelome rokov.

Mali biskupi neposlúchnuť?

Nebolo by to o neposlušnosti, ale skôr o upozornení, že cirkev má práva, ktoré musí aj štát rešpektovať. A ak nebude, tak potom takýto štát sám seba kvalifikuje ako štát s totalitnými praktikami.

Náš štát v tomto období prekročil hranice svojej autority. Cirkev pritom ukázala veľkú schopnosť kooperovať, ustúpiť a pomáhať. Veď ktorá iná spoločnosť išla napríklad v takej miere na spomínané covid oddelenia? Lenže štát stratil mieru a je to veľká škoda.

Aké budú dôsledky?

Poučenie je, že už nemôžeme štátu veriť, že vie, čo robí. Lebo sa ukázalo, že nevie. Keď sa pozrieme, ako štát manažoval túto pandémiu, tak pochopíme, prečo stratil časť svojej autority, a všetkých nás to môže mrzieť.

V štáte, ktorý sa zadefinuje materialisticky a sekularisticky, potom inštitúcie samy strácajú autoritu, zle chápu ľudské práva, následne ich vynucujú a porušujú náboženskú slobodu. Aj náboženstvo sa potom chápe nesprávne, že sa netýka verejného života, ale len súkromného prežívania. Akoby Kristus nepovedal apoštolom: „Choďte a učte všetky národy,“ ale skôr jednotlivcov, ktorých stretnete po ceste.

Cez pandémiu ste boli aktívny cez rôzne apely a výzvy, čo vás k tomu primälo?

Spočiatku som prežíval pandémiu veľmi ťažko. Kládol som si otázku, ako je možné, že aj v našom prostredí medzi veriacimi sme si nechali tak ľahko zobrať sväté omše a sviatostný život. Hovoril som si však, že musím ovládnuť pocity trpkosti, vždy sa dá nasledovať Krista.

Potom sme prišli so spomínanými apelmi a výzvami, aby sme aj takýmto spôsobom našim biskupom pomohli v zmysle, že ak budú rokovať so štátom, aby mohli povedať: pozrite sa, tu sú veriaci, ktorí túžia po svätých omšiach a ich zákaz vnímajú ako neprijateľné narušenie náboženskej slobody.

Čo si myslíte o názore, že odstup od sviatostí môže spôsobiť, že nám budú vzácnejšie a zároveň sa učíme v nich spočinúť?

Čas krízy nás núti prehĺbiť naše postoje a klásť si otázku, kde stojíme a či naozaj veríme v to, čo si myslíme, že veríme. Lenže kríza je vynútený čas. Prišlo by mi divné, ak by mohol človek prijímať sviatosti, ale dal by si od nich zámerne pauzu.

Niektorí kňazi pozorujú, že pandémia prehĺbila polarizáciu v cirkvi. Už pred koronou sme videli tendencie, že pozície v cirkvi sa viac vyhraňujú – kým jedni koketujú s progresívnejšími myšlienkami, zrejme reakciou na to sa časť ľudí stáva konzervatívnejšia....

... čo je asi aj môj prípad.

Takže je pravda, čo hovoria viacerí naši spoloční známi, že Juraj Šúst sa dosť zmenil?

Zmenil som sa, to nepopieram.

Čím si to vysvetľujete?

Vždy som mal rád kultúru, v ktorej žijeme. Na kresťanstve sa mi páčili tí, čo dokázali byť akoby na pulze dňa. Takí, čo dokázali oceniť aj mnohé pekné veci z tohto sveta alebo sa mu dokázali dokonca vyrovnať.

„Dnešný svet nepotrebuje kresťana, ktorý ukazuje svetu, že je normálny. To je strašne málo.“Zdieľať

Veľmi blízky mi bol rozmer dialógu v cirkvi, to mi aj zostalo, len som si uvedomil, že aby sme my kresťania mohli viesť dialóg, musíme mať čo ponúknuť. Treba naozaj nasledovať Krista a žiť tradíciu, aby sme mohli tento svet obohatiť. Spätne vidím, že vo svojich názoroch, citoch, ale aj pohľadoch na svet som v mnohom čerpal viac zo sveta ako z našej katolíckej tradície, poznal som ju len povrchne.

Ako povedal Chesterton, svätec je ten, čo protirečí svojej dobe najviac. Je evidentné, že ak chce niekto dnes žiť katolícky život v plnosti, tak naráža v zamestnaní, na školách, v kultúre, všade, lebo dnešná kultúra je sekularistická. Takýto človek stojí pred dilemou, komu chce patriť – svetu alebo Kristovi? V nejakom bode som si povedal, že moja voľba bude Kristus.

V čom konkrétne ste sa zmenili?

Poviem príklad z bežného života. V minulosti som na omšu na sviatok Božieho tela išiel podľa toho, či bude po omši procesia alebo nie – a zvolil som si tú kratšiu. Nechcelo sa mi počúvať pesničky z JKS-ky, ísť v tom dave, pripadalo mi to v niečom smiešne, príliš ľudové.

Ste z intelektuálneho prostredia, ktoré sa na ľudovú zbožnosť často pozerá s dešpektom.

To bol určite môj prípad. Netvrdím, že ľudová zbožnosť je vrcholom katolíckej zbožnosti, len som získal pochopenie aj pre vonkajšie formy našej katolíckej viery. Tento rok som kráčal v Košiciach na procesii Božieho tela a po vonkajšej stránke to bolo rovnaké ako kedysi, ale moje srdce bolo šťastné, že môžem aj takto verejne nasledovať Krista.

V minulosti ste kritizovali biskupov a kňazov, že nevedú dialóg so súčasným svetom, že sú vzdialení dnešnému človeku. Teraz ich už za to nekritizujete?

Stále si myslím, že je dôležité viesť dialóg, ale keď som to kedysi robil, nebol som pritom dostatočne pevne zakorenený v tradícii a vo svojej viere. Mal som tendenciu vieru a tradíciu prispôsobovať, aby dobre vyzerala v očiach moderného sveta.

Dnešný svet však nepotrebuje kresťana, ktorý nosí rifle s dierou na kolene alebo má tetovanie. Kresťan nemá ukazovať svetu, že je normálny. To je strašne málo.

Svet povie takémuto kresťanovi: super, si lepší, ako som si myslel, si normálny. Toto však nie je naše poslanie. My máme svedčiť o Kristovi, čo je ťažšie, lebo to vedie k popretiu toho, čo dnešný svet považuje za ideál. Napríklad v otázke vlastnej autonómie, že ja si rozhodujem o sebe a ty si môžeš myslieť čokoľvek a sme k sebe tolerantní. Lenže tolerancia je v takomto prípade len figový list pýchy alebo potlačených strachov. Všetci potrebujeme Krista, záchranu mimo seba.

Vylučuje sa to, čo ste naznačili? Nemôžem mať rifle s dierou na kolene a zároveň verne nasledovať Krista?

Nevylučuje, to ani nehovorím. Človek môže pôsobiť moderne a pritom byť verný Kristovi. Ja som chcel len povedať, že sa nehlásim k tradícii ako k nejakej mŕtvej vonkajšej forme. Práveže celý čas som takto tradíciu videl, ale teraz som zistil, že tradícia je poklad.

Viem o vás, že ste začali chodiť na svätú omšu v mimoriadnej forme. Čo sa vám na nej páči?

Omráčila ma svojou silou, hĺbkou a krásou. Veľakrát som čítal, že svätá omša je centrom života katolíka, ale až teraz som sa s týmto učením stotožnil aj srdcom.

Kritici upozorňujú, že aj pri tridentskej liturgii môže hroziť, že ľudia na ňu lipnú len pre akúsi vonkajšiu formu. Ďalší problém je, že v skupine veriacich, ktorí ju vyhľadávajú, sú prítomné napríklad protipápežské postoje.

O nikom sa nedá povedať, že už nemá žiadne slabosti – a to platí o každom bez ohľadu na to, na aký rítus chodí. Na druhej strane je pravda, že v prostredí ľudí, čo chodia na tradičné omše, je asi väčšia výzva v tom, aby si aj v súčasných okolnostiach dokázali zachovať úctu k autoritám súčasného vedenia cirkvi, pápežovi a biskupom. Svoje môže zohrávať aj fakt, že tradičná omša je mnohými v cirkvi vnímaná až skrivodlivo, čiže môže ísť aj o obrannú reakciu, čo, samozrejme, nemôže byť ospravedlnením.

Bol by to hlúpy tradičný veriaci, keby prepadol trpkosti, nenávisti alebo hnevu. Na druhej strane, nie vždy sa na týchto veriacich pozerá poctivo.

Čo tým myslíte?

Časť kňazov poukazuje na farizejstvo veriacich, ktorí chcú Pánu Bohu prejavovať úctu napríklad tým, že chcú prijímať Eucharistiu do úst alebo si pritom aj pokľaknúť. Nemalo by nás to v prvom kroku viesť k podozrievaniu, že sú to farizeji, ktorí adorujú formu. V prvom rade by sme mali vidieť to dobré – že je tu veriaci, čo chce preukázať eucharistickému Kristovi úctu, obzvlášť vo svete, kde sa vytráca úcta vo všeobecnosti.

Vráťme sa ešte k omši v mimoriadnej forme, čo konkrétne vás na nej oslovilo?

Mnohí veriaci máme tendenciu, že veľa reflektujeme seba – svoje otázky, zlyhania, starosti, životné dilemy... Aj naša modlitba je často práve o tom, aby nám Pán vyriešil tieto veci. Ale máme tiež skúsenosť, že Pán si dáva v tom všetkom trochu načas, a tak plynie náš život akoby bez zmeny.

„Ticho tradičnej omše mi pomohlo k tomu, že som dokázal dať Pána Boha na prvé miesto, aspoň pri svätej omši a hádam časom aj v živote.“Zdieľať

Na svätej omši v mimoriadnej forme ma ohromilo to, že mňa vôbec nerieši, naopak, pomáha mi, aby som sa viac zameral na Boha. Kňaz sa otočí k oltáru, občas sa otočí ku mne s Dominus vobiscum a potom zase naspäť. Pri eucharistickej modlitbe, ktorá je v tomto prípade v tichu, som si uvedomil, že som k nej priľnul bez toho, žeby som sa preto rozhodol. Pre mňa to bol vrcholný moment môjho náboženského života. Vnímal som: Pane, ty dávaš svoj život za mňa, vezmi si aj môj. Uvedomil som si, že sa modlím bez toho, aby som sa o to akokoľvek snažil.

Toľkokrát som vo svojom živote počas omše stratil niť, myšlienky, veľakrát aj úmyselne. Teraz mi to prišlo ľúto, ticho tradičnej omše mi pomohlo k tomu, že som dokázal dať Pána Boha na prvé miesto, aspoň pri svätej omši a hádam časom aj v živote.

Nechcem zabudnúť ešte na jeden rozmer pri tradičnej omši – prvýkrát som katolícku formu videl v jednote. Bolo to u Milosrdných bratov v barokovom kostole, jedna veriaca spievala gregoriánsky chorál a kňaz slúžil v latinčine mimoriadnu formu. Vtedy som si uvedomil, že architektúra, liturgia a hudba vytvárajú jednotu.

Dovtedy ste sa s niečím takým nestretli?

Nie, ale podvedome ma často vyrušovalo, že v modernom kostole počujem organ alebo piesne z JKS. Prípadne naopak, že v gotickom kostole hrajú gitary a podobne. Vnímať jednotu liturgickej formy chce určitú disponovanosť, no tá nádhera stojí za to.

Nezastávam ten pohľad, že ak nezjednodušíme liturgiu, stratíme veriacich. Naopak, tým, že sme všetko demokratizovali, tak sa viac cení excelentnosť. Vidíme to v biznise či škole a v niečom by sme sa mali inšpirovať aj v cirkvi – nie v zmysle elitárstva alebo farizejskej výlučnosti, ale v kráse, umení a aj svätosti života. To osloví dnešný svet, to je podľa mňa dôvod, prečo aj na Západe mimoriadna forma rímskeho rítu priťahuje i mladých ľudí.

Ste aj výrazná postava pro-life hnutia. Máte porozumenie, ak niekto každý polrok dáva návrh zákona postavený na poľskom modeli?

Určite. William Wilberforce predkladal pravidelne dlhé roky do parlamentu žiadosti o zrušenie otroctva. Z vedomia spoločnosti nemôže vymiznúť starosť o nápravu tohto zločinu proti ľudskosti, ktorým sú umelé potraty. Čo neznamená, že to politici nemajú robiť aj múdro a spolupracovať.

Je to aj tento prípad?

Zvonku to vyzerá, že pán poslanec Čepček ide sólo. Neviem však posúdiť zvnútra, na koho strane je chyba. Niektorí poslanci si možno, podľa mňa chybne, myslia, že teraz sú dôležitejšie iné veci. Prial by som si, aby sa všetci pro-life poslanci zjednotili a spolu tento príkro nespravodlivý stav zvrátili.

Každý chápe, že v politickej realite môžu robiť iba to, na čo majú hlasy. Neznamená to však, že politici sa nemajú vyjadrovať spôsobom, aby každý vedel, že zabíjanie nenarodených považujú za zločin. V tomto majú byť svetlom.

Ako vnímate, že dva razy v poslednom období, najprv po Národnom pochode za život v roku 2019 a potom vlani, tesne neprešli ani veľmi jemné pro-life legislatívne úpravy?

Je to iste škoda, no mali by to skúsiť znovu. Netreba mať však ani strach hovoriť o ideáli, ktorý chceme dosiahnuť, potom sa možno aj kompromis ľahšie presadí. Lebo ak budeme kompromis považovať za ideál, sťažíme aj prejdenie kompromisu.

To znie pekne, ale keď aj jemný pro-life návrh vyvolá búrku...

Veď práve, tu je problémom čokoľvek, čo chce zmeniť status quo. Keď sa pozrieme na to, komu a čo prechádza v parlamente, tak vidíme, že politici k tomu neraz pristúpia tak, že to postavia na hranu. Možno je najvyšší čas, aby aj pro-life politici postavili niečo na hranu.

V piatok sa začína festival kresťanskej kultúry Bratislavské Hanusove dni, ktoré organizuje Spoločenstvo Ladislava Hanusa. Pre koronu sa bude konať v záhrade Pálffyho paláca. Koľko ľudí sa môže fyzicky zúčastniť na jednotlivých podujatiach?

Kapacita záhrady je stovka ľudí, ostatní budú môcť pozerať online.

Pri ktorých hosťoch očakávate, že tá stovka nebude stačiť?

Mal by prísť jeden z tvorcov programu Exodus 90 Nathaniel Binversie z USA. Príde pán premiér Heger, pre ktorého sme pripravili formát „Premiér verzus ľud“, kde mu predstavitelia rôznych segmentov spoločnosti budú klásť otázky.

Príde absolvent Columbia University Andrej Arpáš hovoriť o skúsenostiach s cancel culture a zároveň zavoláme o tejto téme diskutovať aj predstaviteľov slovenských univerzít. Taktiež pripravujeme polemickú liberálno-konzervatívnu diskusiu o hoaxoch. Z Pápežskej univerzity Angelicum príde obľúbený profesor Francesco Giordano. Rozprávať bude o transhumanizme, je to jedna z odpovedí sekulárneho sveta na otázku „Kam kráčame?“, čo je aj téma nášho festivalu.

Z Talianska bude ďalším hosťom mladý konzervatívny mysliteľ a vydavateľ Francesco Giubilei, ktorý podľa Forbesu patrí medzi sto najvplyvnejších Talianov vo veku okolo 30 rokov.

Počas festivalu bude aj výročie legendárneho prejavu Silva Krčméryho, tohto katolíckeho velikána nám predstavia Ľubomír Feldek, autor divadelnej hry Nepolepšený svätec, ďalej František Mikloško a Timotej Križka. Príde aj Američan Rod Dreher, ktorého knihu Live Not By Lies vydáva Postoj Media. Je bestsellerom na Amazone a sú v nej príklady slovenských katolíckych disidentov, o ktorých sa teraz môže dozvedieť celý svet.

No a súčasťou programu bude aj diskusia o cirkvi v Nemecku. Verím, že môže byť pre nás inšpiratívna. Na jednej strane môže poukázať na riziko, že aj toto je jedna z možností, kam sa naša cirkev tiež môže uberať. Zároveň verím, že ukáže aj pozitívne príklady. Že aj v ťažkých okolnostiach možno ostať verný Kristovi. Presne o toto by sme sa mali všetci snažiť.

Foto – Andrej Lojan

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0