Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Názory Svet kresťanstva
18. jún 2021

Polemika o pandémii

Nemecké, tridentské a ktovieaké. Čo tak odhodiť v cirkvi politické tričká?

Aké poučenie vyplýva z doterajšej debaty o cirkvi v čase pandémie.

Nemecké, tridentské a ktovieaké. Čo tak odhodiť v cirkvi politické tričká?

Ilustračné foto – TASR/AP

Peter Sykora, Juraj Vittek, Anton Ziolkovský, Jozef Brodňanský, Radoslav Šaškovič, Michal Zamkovský a Juraj Šúst.

Šesť kňazov a jeden laik (žena zatiaľ chýba, ale hádam otec Halík nateraz odpustí). Taký je stručný výpočet Svetom kresťanstva oslovených respondentov k téme, aké stopy zanechala na našom kresťanstve pandémia.

Bola to inšpiratívna skúsenosť. Miestami aj zážitok, napríklad pri počúvaní „trojpolemiky“ otcov Vitteka, Ziolkovského a Brodňaského. Alebo takisto vnímať postoje kňaza Šaškoviča a neskôr z opačného názorového pólu akademika Šústa.

Prirodzene, každý z oslovených ľudí sa na pretriasané otázky pozeral trochu z iného pohľadu, ovplyvnený svojím prostredím, úradom či charizmou. Spoločné mali to, že išlo o dialóg, ochotu diskutovať.

Tento post-pandemický pingpong na Svete kresťanstva a reakcie s ním spojené prinášajú zopár zaujímavých zistení.

V prvom rade sa potvrdilo, že v našej cirkvi máme ľudí schopných reflexie. Kto by chcel vykresľovať slovenskú cirkev ako neinšpiratívnu a intelektuálne nemohúcu, je už neaktuálny. Máme slušný počet osobností – a nielen z radov kléru –, ktorých je radosť počúvať, vnímať a zavše im aj oponovať.

Po ďalšie, treba priznať, že karty v našom cirkevnom prostredí boli rozdané už pred pandémiou. Inými slovami, zdá sa, že čas pandémie posilnil ľudí v ich názoroch – kto zdôrazňoval liturgiu a sviatosti pred marcom 2020, nemá dôvod nerobiť to teraz ešte silnejšie.

Naopak, kto mal na tieto či iné otázky iný pohľad, cez koronu sa mohol utvrdiť trebárs v tom, že kresťanstvo nie je len o chodení do kostola. Tento rozmer je ľudský a netreba sa ho báť. Tak ako skutočnosť, že každý z nás inklinuje k inému spôsobu prežívania viery.

Nepripravujeme sa zbytočne o bohatstvo, ktoré nám ponúka rozmanitosť a komplexnosť našej viery? Zdieľať

Je tu však ešte jedna vec, ktorú ukázala polemika o vplyve pandémie na cirkev: hoci miestami sa mohlo zdať, že oslovení ľudia rozprávajú, akoby boli z iných cirkví, pri hlbšom načúvaní sa preukázalo, že v skutočnosti len zdôrazňujú rozličné akcenty toho istého katolicizmu. No a s tým je spojená hneď aj výzva vnímať tieto odtiene a dopredu sa neuzatvárať.

Inzercia

Lebo azda nie je možné pestovať si zvyk pravidelnej svätej spovede a prijímania, no zároveň byť otvorený pre rozmer toho, čo znamená spočinúť vo sviatosti, keď z nejakého dôvodu nemáme k nej prístup, a nechať sa týmto stavom meniť?

Azda nemožno byť otvorený charitatívnym aktivitám, Instagramu a dialógu s liberálnejším prostredím a zároveň si vykonať ľudovú pobožnosť a nevysmievať sa tým veriacim, čo si pred prijatím svätého prijímania pokľaknú?

Príliš často v prostredí našej cirkvi vidieť tendenciu, že sa hrdíme „politickým“ tričkom, ktoré máme na sebe – či už ho nazveme tradičné, nemecké, moderné, charizmatické, intelektuálne a podobne. Lenže nepripravujeme sa tým zbytočne o bohatstvo, ktoré ponúka práve rozmanitosť a komplexnosť našej viery?

Na takéto riziko upriamil pozornosť otec Vittek v rámci spomínanej polemiky: „Väčšinou sú si liberáli a tradicionalisti podobní v tom, že si z cirkevnej náuky vyberú len to, čo im vyhovuje, a urobia si z toho svoju ideológiu. V tejto povrchnosti a ideologickej uzavretosti si môžu podať ruky.“

Istým kľúčom k uchopeniu našej pandemickej polemiky by mohla byť aj myšlienka pátra Zamkovského, ktorý sa vyjadril, že samotná pandémia nám nijako k obnove nepomôže. Ale ak zachytíme skrze ňu prorocký hlas, Božie slovo, môže nám byť čas krízy na osoh.

Čo ak ten hlas hovorí, aby sme si nevyberali „politický“ a ideologický tábor, ale boli schopní vnímať viaceré rozmery nášho kresťanského života? Výsledkom môže byť väčšie pochopenie pre tých, čo sa nesprávajú ako my – a v neposlednom rade aj rast nás samých. Veď ak niekto nie je na bludnej ceste, nemôže nám jeho príklad ublížiť.

Možno práve toto bude po pandémii väčšia výzva, než opäť zaplniť kostoly – zaplniť naše vnútra poctivou bratskou a sesterskou láskou.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame