Boh je tajomstvo - kým toto neuznáme, nemôžeme Ho spoznať opravdivo. Každé konštatovania, že sme Ho opísali alebo pochopili, Ho skreslilo. Dnes my, ktorí pátrame po tajomstvách vesmíru, neveríme na nevysvetliteľné tajomstvá. Smelo sa usilujeme definovať samotného Boha, ale On vždy zostáva mimo našej schopnosti chápať. Naše koncepty Boha sa ukazujú ako neadekvátne a lipnutie na nich môže dokonca zničiť našu vieru, pretože Boh existuje mimo všetkých priestorových a časových obmedzení, ktoré nás viažu. Zatiaľ čo sa my márne pokúšame pochopiť Boha, Boh nás vyhľadal sa zjavil sa spôsobmi, ktoré my môžeme pochopiť len čiastočne. A tak to, čo vieme o Bohu, pochádza z jeho zjavení ľudstvu v priebehu dejín.

Z krásy a poriadku prírody myslitelia dokazovali existenciu tvorivého princípu. Ale viera si vyžaduje skor za toto k poznaniu milujúceho a svätého Stvoriteľa. V skutočnosti toto možno vykonať len vďaka láskavosti a mocou tejto Najvyššej Bytosti. Pretože sme hmotné stvorenia, naša priama skúsenosť s Bohom je obmedzená. Ako hovorí evanjelium: "Boha nikto nikdy nevidel..." (Jn 1, 18). No Boh sa zjavil mnoho ráz a rozličnými spôsobmi. Starý zákon, ako aj iné náboženské tradície opisujú mnohé skúsenosti s Bohom. Boh hovorí k srdciam tých, ktorí majú vieru, a povoláva ich k poznaniu Jeho a Jeho láskyplného plánu pre ľudstvo. Svedectvá rozličných náboženstiev sa zhodujú na viacerých prívlastkoch Boha, čo je naše pomenovanie pre Najvyššiu Bytosť. On je svätý, to znamená, že je kompletne iný ako my. Boh je nekonečný a transcendentný. Boh je tiež dobrý a milujúci do takej miery, že to, čo je dobré, často nazývame „božské“.

Ako naša skúsenosť s Bohom rastie vierou, učíme sa, aké neadekvátne sú všetky naše bežné koncepty Boha. Ak o Ňom rozmýšľame len ako o logickej nutnosti, aby sme vysvetlili existenciu vesmíru, potom nedokážeme vidieť lásku pôsobicu v Jeho pláne. Ak Ho považujeme za neosobnú „silu“ vo vesmíre, nemôžeme pochopiť slová Žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 33/34, 9). Ak Ho považujeme za niekoho, koho treba vzývať len vtedy, keď sme v ťažkostiach, potom modlitby chvály nemajú zmysel. Veľmi často takýto neadekvátny koncept Boha môže brániť ozajstnému poznaniu Boha a dokonca spôsobiť, že ľudia stratia vieru. Keď vyvodím záver, že Boh nie je taký, ako som si Ho predstavoval, môžem skončiť pri odmietaní existencie akéhokoľvek Boha.

Čo vlastne je „tajomstvo“?

Tajomstvá nás fascinujú aj desia – inštinktívny strach z nepoznaného. Tajomstvá v triviálnom zmysle záhad vrážd alebo hádaniek, ktoré treba rozlúštiť, ilustrujú, ako reagujeme na nepoznané – zmesou intríg a poplachu. Hádanky nás lákajú frustráciou alebo veselosťou, v závislosti od našej schopnosti ich lúštiť. Tajomstvá bavia napätím a strachom, nútia nás čeliť našej vlastnej slabosti v nebezpečenstvách života a nepoznaniu smrti. Tieto triviálne tajomstvá vrhajú svetlo na hĺbku samotného života ako tajomstva - poznaného aj nepoznaného, lákavého aj obávaného.

Tajomstvo je pre niektorých iba metaforou pre to, čo ešte nie je poznané, pre poveru alebo nevedomosť. Veria, že ľudská myseľ jedného dňa prenikne do záhad vesmíru. No naše poznanie má limity. Ako človek, keďže je súčasťou stvorenia, vysvetlí svoju vlastnú existenciu? – je to úloha, ktorá si vyžaduje pohľad zvonka. Veda v tomto storočí začala uznávať niektoré teoretické hranice poznania – simultánnej polohy a rýchlosti častíc, času ako premennej obmedzenej perspektívou. V knihe Jób nachádzame niečo podobné. Boh vysvetľuje, že človek nedokáže kompletne zodpovedať niektoré otázky: „Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?! ... Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš!“ (Jób 38, 2. 4) Nedokážeme odpovedať, prečo sme tu, pretože k existencii sme sa nepriviedli my sami; ani nemôžeme uniknúť tajomstvu smrti, ku ktorej sme všetci povolaní. Ak neveríme, že to, čo nemôžeme poznať, je nezmyselné, potom musíme čeliť tajomstvu.

Nepoznané je desivé, ale tajomstvo nie je jednoducho nepoznateľné. Je tu tiež nádej, že to, čo je zahalené, možno odhaliť, prinajmenšom v medziach našej prirodzenosti. Svätý Pavol dokázal napísať: „Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým“ (Kol 1, 25 – 26). Tajomstvo naozaj implikuje, že odpovede na naše konečné otázky existujú, aj keď ich nedokážeme pochopiť. Samotnou skutočnosťou svojej existencie nás tajomstvá vyzývajú, aby sme prekročili svoju ľudskú prirodzenosť a smerovali k nekonečnu.

Boh a Mojžiš. Foto: Flickr.com/Lawrence OP

Skrytý, ale zjavený

Nemali by sme prestať dúfať, že sa dozvieme niečo o Bohu, pretože Boh nám zjavuje niečo z tajomstva. Toto samo o sebe je jeden aspekt tajomstva: ako a prečo si Nepoznateľný vybral komunikovať seba nám: „On [Boh] mení časy i veky, zosadzuje a ustanovuje kráľov, dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu. On odhaľuje hlboké a skryté veci, vie, čo je vo tme, a svetlo s ním býva ... je Boh na nebi, ktorý odhaľuje tajomstvá“ (Dan 2, 21 – 22. 28).

Akokoľvek veľmi sa Boh zjaví, zostáva tajomstvom. V Starom zákone Boh povie Mojžišovi: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive!“ (Ex 33, 20) Keď Mojžiš naliehal a pýtal sa Boha na jeho meno, odpoveď bola veľmi tajuplná: „Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som, ktorý som!‘ - a dodal: ‚Toto povieš Izraelitom: ‚Ja-som‘ ma poslal k vám!‘“ (Ex 3, 14) Božie zjavenie týmto spôsobom vyjadruje, že to, aký je Boh sám osebe, nie je poznateľné ľudskou obmedzenosťou. Zdroj každého bytia alebo existencie nemôže byť obsiahnutý nejakým menom. To slúži ako výstraha pre všetky naše koncepty Boha. Žiaden z nich nemôže byť dokonalý, pretože nemôžeme pochopiť Boha, aký je On sám osebe.

Tradícia nepretržite zdôrazňuje nemožnosť akéhokoľvek tvora poznať Boha v intimite Jeho vlastného bytia. Svätý Gregor Nysský veril, že niektoré poznanie Boha mimo ľudských schopností:

„V rozprávaní o Bohu, keď je tam otázka Jeho podstaty, vtedy je čas mlčať ... ak tvor nepozná seba samého, ako dokáže vysvetliť veci, ktoré sú mimo neho? O takýchto veciach je čas mlčať. Tu je mlčanie zaiste lepšie.“

Iní cirkevní Otcovia používali negatívny jazyk, aby opísali neopísateľné. Svätý Ján Zlatoústy vyhlásil,

Vzývajme Ho ako nevyjadriteľného Boha, nepochopiteľného, neviditeľného a nepoznateľného; priznajme, že On prevyšuje všetku moc ľudskej reči, že uniká chápavosti každej smrteľnej inteligencie, že anjeli Ho nemôžu preniknúť, ani serafíni Ho nevidia úplne jasne, ani cherubíni Ho nechápu úplne, lebo On je neviditeľný pre kniežatstvá a mocnosti, sily a všetky tvory bez výnimky; iba Syn a Svätý Duch Ho poznajú.

Svätý Maxim Vyznávač hovoril o Božej transcendentnosti najsilnejšie:

Boh je jeden bez počiatku, nepochopiteľný, kompletne vlastní totálnu potencialitu bytia, celkom vylučuje predstavy o kedy a ako, je neprístupný pre všetkých a nepoznaný prostredníctvom prirodzeného obrazu žiadnym tvorom.

V anafore Božskej liturgie svätého Jána Zlatoústeho sa stále modlíme tú istú myšlienku: „Ty si Boh nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný, večný si a nemeniteľný.“ Teológovia toto vyjadrujú rozprávaním, že pravdivé poznanie Boha je „apofatické“: že Božia podstata je mimo chápavosti akéhokoľvek tvora. Boha poznáme najlepšie, keď k Nemu prichádzame odmietaním všetkých falošných konceptov Boha a neustálym očisťovaním našej idey Boha, aj keď to, čím je On sám osebe, zostáva nepoznateľné.

Toto povedomie, že nemôžeme úplne pochopiť Boha, je ten pravý prostriedok, ktorý nás otvára pre nekonečno. Pomocou uvedomovania si našej nedokonalosti môžeme byť vždy zameraní na rast v cnostiach a múdrosti. Možno skutočnosť našich obmedzení je sama o sebe kľúčom k našej dokonalosti. Svätý Gregor Nysský poznamenal: „Je možné, že ľudská dokonalosť spočíva práve v tomto stálom raste v dobre.“

Obraz „jasného oblaku“

Prekvapivé spôsoby, ako sa Boh zjavil, ilustrujú plnosť Jeho prirodzenosti. Božia sláva sa často zjavuje ako oblak znamenajúci jasnosť aj temnotu. Keď Boh uzavrel Svoju zmluvu s Abrahámom, „padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma“ (Gn 15, 12). Keď Boh dal zákon Mojžišovi, „tu zostúpila na vrch Pánova sláva a oblak ho zahaľoval šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša“ (Ex 24, 16). Pán sa zjavoval izraelskému ľudu ako oblak, ktorý ho viedol od faraóna a cez púšť do Zasľúbenej zeme. Prorok Ezechiel opísal Pánovu prítomnosť v chráme: „Vtom sa Pánova sláva zdvihla sponad cherubínov na prah domu, dom sa zaplnil oblakom a nádvorie bolo plné lesku Pánovej slávy“ (Ez 10, 4). Keď sa Pán Ježiš slávne premenil na vrchu Tábor, zahalil Ho a učeníkov jasný oblak (porov. Mt 17, 5).

Oblak je obrazom našej skúsenosti s Bohom. Ako nejaký oblak je naše poznanie Boha jasné aj zastreté. Svätý Gregor Nysský opisuje proces, ako sme vedení cez tajomstvo k väčšiemu uvedomeniu si Boha: „Ako ďalšie prichádza bližšie uvedomenie si skrytých vecí a tým je duša vedená cez zmyslové fenomény k svetu neviditeľna. A toto povedomie je akoby oblak, ktorý zahaľuje všetky zdania a pomaly vedie a privyká dušu hľadieť na to, čo je skryté.“

Obraz oblaku bol značne používaný na predstavenie tajomstva nášho vzťahu s Bohom, ale Boh sa zjavil ľuďom aj inými spôsobmi. Boh sa rozprával s Mojžišom „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Toto jednoduché vyhlásenie ukazuje, ako tajomstvo neskrýva, ale odhaľuje. Boha stretávame v najobyčajnejších ľudských skúsenostiach. V Písme je veľa „teofánií“ (zmyslami viditeľných manifestácií Boha): niektoré s ohňom, zemetrasením a búrkami. Samozrejme, že sú to iba jednoduché obrazy, pretože Boh nie je jednou z týchto vecí. Medzi najmocnejšie starozákonné teofánia patrí jemné zjavenie sa Boha Eliášovi na vrchu Horeb. Eliášovi bolo povedané, že Boh prejde okolo. Prešiel silný a prudký vietor, zemetrasenie aj oheň; ale Boh nebol v žiadnom z nich. „... A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne“ (1Kr 19, 12 – 13). Tam sa s ním Pán rozprával. Tichým, lahodným šumom je náš Boh, nášmu najvnútornejšiemu bytiu sa prihovára pokojne a jemne.

Dodnes tieto správy o vzťahu ľudstva k Bohu zostávajú hlboko pravdivé. Konštatovania o Božej smrti alebo irelevantnosti robia tí, ktorí nevidia veľké Božie manifestácie v našich moderných spoločenských búrkach. Tí, ktorí Ho očakávajú vo veľkoleposti, premeškajú Jeho príchod k nám podľa jeho podmienok v tajomstve. Nepochopené obrazy nás prezradia, lebo pravdivé tajomstvo Boha je mimo každej ľudskej chápavosti.

Ikona Neviditeľného

Ako kresťania veríme, že plnosť Božieho zjavenia je v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorého vyznávame ako „zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze nebo bolo všetko stvorené“. Sám Ježiš teda je jediným adekvátnym obrazom Boha. Kto videl jeho, videl Otca (porov. Jn 14, 9), lebo „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15).

Tradícia stotožnila Krista s Tým, ktorý zjavil Svoje meno Mojžišovi. Tajuplné meno „Ktorý-Som“, JHVH v hebrejčine, bolo preložené ako O ΩN (Ho Ón) v gréckej Biblii, Septuaginte. Štvrté evanjelium používa to isté slovo pre Krista: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh [O ΩN], ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 18). A preto vpisujeme toto meno do svätožiary okolo Kristovej hlavy na ikonách a v našich bohoslužbách ohlasujeme: „Požehnaný je Ten-Ktorý-Je [O ΩN], Kristus náš Boh...“

Toto zjavenie v Kristovi nám nerobí Boha priehľadným. Ako kresťania prijímame Pána Ježiša Krista ako plnosť Božieho zjavenia. Avšak na sviatok Premenenia (6. august) cirkev spieva, že na vrchu Tábor Ježiš ukázal svojim učeníkom „slávu, nakoľko toho boli schopní“ (tropár). A okrem toho, jeho učeníci videli jeho slávu, „ako im ľudská prirodzenosť umožnila“ (kondák). Božie sebazjavenie nám je limitované, no nie jeho láskou, ale našou neschopnosťou pochopiť Ho.

Nikdy nemôžeme poznať Boha kompletne, ale môžeme ho poznať čoraz lepšie. Ako nás On priťahuje k sebe, strácame naše detinské a vieru skresľujúce koncepty Boha. Rastieme, aby sme ho poznali ako milujúceho a súcitného, ktorý sa nám dáva skrze Ježiša Krista, zjaveného v „tajomstve tajomstiev“, v Božskej liturgii. Tu cirkev vstupuje to spásneho života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Vidíme hĺbku a šírku skutočnosti Božej lásky k nám a jeho mystického zjednotenia s nami. Liturgia síce nenahrádza širší vzťah medzi Bohom a ľudstvom, ale stáva sa premieňajúcou skutočnosťou tohto vzťahu. Človek môže intelektuálne hľadať Boha, ale Boh nás už našiel a zjednotil sa s nami spôsobmi, ktoré sú mimo našej ľudskej chápavosti. Môžeme počuť tichý, jemný Boží hlas, ktorý sa prihovára nášmu vnútornému bytiu naprieč vekmi svojím nadčasovým hlasom lásky, a môžeme túžiť byť „hodnými prijať ... nebeské a vznešené tajomstvá ... s čistým svedomím“, a tak ho poznávať spôsobom, ktorý prekonáva obmedzenia našej mysle.

Túto úvahu o význame tajomstva môžeme ukončiť modlitbou, ktorá uzatvára Božskú liturgiu svätého Bazila a vyjadruje našu túžbu čoraz hlbšie vstúpiť do tajomstva Boha:

Kriste, Bože náš, tajomstvo tvojej prozreteľnosti sa naplnilo a uskutočnilo podľa našich síl. Veď sme konali pamiatku tvojej smrti, hľadeli sme na udalosť tvojho vzkriesenia, naplnili sme sa tvojím nekonečným životom, radovali sme sa z tvojho nebeského pokrmu, ktorý nám dopraj i v budúcom veku skrze dobrotu tvojho večného Otca, tvojho svätého, láskyplného a životodarného Ducha...

[Modlitba pri požívaní svätých darov]

Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa. Verzia z mája 2022